Odvrátená strana mesiaca

Vytlačiť

Hrajú: Emília Vášáryová, Viktor Horján, Darina Abrahámová, Zuzana Šebová
Scéna: Peter Janků
Kostýmy: Silvia Balážová
Hudba: Slavo Solovic
Réžia: Marián Amsler

 

Mesiac. Striebristá Luna. Princíp ženskosti, materskosti, premenlivosti, zrkadlenia, liečivého chladu, perlete, snenia a imaginácie. Mení sa na oblohe pred očami ľudí sťa personifikovaný praprincíp štíhlej panny transformujúcej sa na plodnú okrúhlu matku či múdru starenku. Azda len ten, kto za premenami objaví poctivú pravidelnosť, ovládne chaos. A kto nie, možno podľahne odvrátenej strane Mesiaca. Tej magickej strane Luny, ktorú Zem nevidí. Tej odvrátenej strane, kde dominuje najväčší kráter slnečnej sústavy, podobne ako vládne v duši matky v inscenácii Klimáčkovej hry v réžii Mariána Amslera. Známy slovenský autor napísal hru Odvrátená strana Mesiaca ako poctu pre významnú slovenskú herečku, členku Slovenského národného divadla Emíliu Vášáryovú pri príležitosti 30. výročia vzniku divadla GUnaGU.

Matka Milka v mladosti z rozmaru prehltla Mesiac, ktorý ju teraz tlačí v hlave: „Raz veľmi dávno som prehltla biely kamienok. Vyzeral ako malý Mesiac, čo práve spadol z oblohy. Bol trocha kyslý ako vycmúľaný cukrík.“ A usalašil sa jej aj v žalúdku ako zemiak vo forme granadírmaršu. Smutno-smiešne pôsobia zlyhania starnúcej ženy, ktoré sa silou-mocou snaží udržať pod pokrievkou akejsi večnej mladosti. Radšej na stenu zavesí venček svojej „jari“ rokov 60-tych, priznávajúc sa pritom ku všetkému, čo k „hippies“ patrí. Dospelosť svojho 30-ročného syna (Viktor Horján), vášnivého zberateľa vypálených žiaroviek, neustále prehliada. A predsa, aspoň povrchne vycíti, že už by aj on mohol preniknúť do „sveta dospelých“, a tak mu nájde priateľku, či skôr učiteľku sexu. Ani len netuší, že ten už dávno žije s jej kamarátkou. Takáto „voľná láska“ sa jej už však nepáči. Matka a syn. Obaja hrajú oidipovskú hru v mene chaotickej „lásky“. Krátery sa len prehlbujú.

Pod rúškom bežných, vtipných a blízkych situácií z rodinného života, umocnených aj tým, že autor ponechal postavám osobné mená hercov, zaznievajú silné lyrické tóny majstrovského herectva Emílie Vášáryovej, ktorá noblesne hosťuje v pivničnom divadle a premieňa jeho poetiku. Charakter nezrelej slobodnej matky stvárnila najmä strihom nálad, potláčajúc plač, ako aj vek svojej postavy. V malom priestore javiska pracuje najmä s dikciou a premenami postojov, ale aj s priam filmovým detailom v tvári. Očami vťahuje do hlbín bolestí svojej postavy, ktoré potláča v opájaní sa psychedelickou hudbou. Ako inak, „muzičkou“ jej obľúbenej kapely z mladosti (Pink Floyd), ktorej album Odvrátená strana Mesiaca (Dark Side of the Moon) dal názov inscenácii. Celkovo hudba inscenácie (Slavo Solovic) vracia diváka do rockovo-psychedelických čias (60-te, 70-te roky), kde atmosféru vytúženej „mystiky“ preráža vôňa populárnej rastlinky.

Manipulácie a klamstvá dostávajú karikovanú podobu. Viktorova mamou dohodená priateľka (Zuzana Šebová) je len pozlátkou. Či skôr zlatokopkou, ktorá je za peniaze ochotná spraviť čokoľvek. Slovensko je pre ňu malé, veď v cudzine sa naučila, ako sa má žiť. Je predsa londýnska čašníčka. Pozná silu kapitálu a svoje peniaze si určite neukrýva do pohára s fazuľou, ako to robí vidiecky „rocker“ Viktor.

Zuzana Šebová vytvorila v trojrole jasne čitateľné typy (nie charaktery). Kým zlatokopku stvárnila patričnými snobskými gestami a s bratislavským prízvukom súznejúcim s jej módnym oblečením, naopak Viktorovi sympatickej, no matke nevyhovujúcej českej turistke s vytknutým členkom a veľmi slabým zrakom vtlačila pečať naivity a odhodlanosti, aby v závere inscenácie civilne zahrala ľudskosť sestričky, ktorú Viktor zbalí za pár minút. Stačilo im len odpustiť si prieky z detstva a vrátiť sa k pôvodnému Ja (z Fazule je Zuzka, z Jogurta Viktor)...

Kostýmy všetkých postáv dotvárajú ich osobnosti v realistickom duchu, azda s miernou nadsádzkou (Silvia Balážová). Prečo však trčí visačka z ponča, ktoré si údajne ušila matka sama? Žeby ďalší klam...? Minimalistická scéna (Peter Janků), členená portálovým oblúkom, necháva vyznieť intimitu a symboly detailov vidieckeho domčeka (venček, fazuľa v pohári, vankúše atď.) a na záver nápadito (biele kachličky) naznačí nemocničné prostredie... Hra svetiel oddeľuje svety, tvorí sny a spomienky.

V inscenácii predovšetkým z textovej zložky (Viliam Klimáček) podchvíľou zavanie spiritualita, no vzápätí ju pohltí skepsa a splín: „Kto viac ľúbi, vždy stratuje.“ Udalosti sa však hýbu, jeden z nezrelého vzťahu musí dospieť, aby sa oslobodil. Viktor Horján stvárňuje syna civilne a prirodzene, avšak tiež skôr typovo. Evidentne má mamu rád, no hra na slepú babu ho už prestáva baviť. Žobroní o voľnosť, podliehajúc maminým hrám, až raz z jej zranenej duše vydoluje na povrch nevydarený vzťah svojich rodičov. Neznámy otec, muzikant, dieťa kvetov a voľnosti bol však priateľom aj matkinej sestry, červeno-čierne odetej „démonickej“ Dariny (Darina Abrahámová). A tak sa teta upla na svojho synovca, akoby bol jej synom. Nemálo ju v tom podporuje alkohol a nevydarená kariéra, čo Darina Abrahámová stvárňuje jednoznačnou štylizáciou, spoza ktorej presakuje aj rodinný smútok. Sestry sa spolu nerozprávajú už celé roky a svoje spory si riešia cez syna. Smrť spoločného milenca ich hlboko zasiahne aj po dlhých rokoch jeho neprítomnosti. Nečudo, že Viktor chce z kola von. Napokon, všetci túžia po dôstojnosti.

Divadlo GUnaGU Odvrátenou stranou Mesiaca zaexperimentovalo paradoxne tak, že z experimentovania ubralo a umocnilo obyčajný ľudský príbeh skutočným umením hereckej divy. Nemožno však nepochváliť aj ostatných hercov, ktorí síce sekundujú, ale so silne citeľnou úctou. Typovo dotvárajú mozaiku vnútorného sveta hlavnej postavy, ktorá aj vďaka Klimáčkovmu textu dostala najväčší priestor na vykresanie svojho charakteru. A Emília Vášáryová sa chopila príležitosti s ľahkosťou a bravúrne. Nečudo, že predstavenia sú vypredané. Režisér Marián Amsler v komornej a kompaktnej inscenácii vytvoril jemné pnutie medzi komickosťou i tragickosťou, všednosťou i lyrickosťou, grotesknosťou i melanchóliou mesta i vidieka v odraze Mesiaca, zachádzajúc až na jeho obrátenú stranu.

Svit luny láka predovšetkým milencov. A hoci matka ťažko ochorie, vzťahy sa utužia a nad clivotou predsa víťazí Láska. Zrkadlo privrátenej strany Mesiaca.

Publikované online: 16.3.2016

Stanislava Matejovičová

Stanislava Matejovičová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave (2002-2005) a slovenský jazyk a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave (1998-2003). Do roku 2016 pôsobila interne na Katedre divadelných štúdií Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení. V roku 2008 získala titul PhD. v odbore dejiny a teória divadelného umenia - moderné slovenské herectvo. V súčasnosti tvorí a publikuje v slobodnom povolaní.