Odkrývanie utajených tabu

Vytlačiť

Výprava: K.Bieliková
Réžia: P.Gábor a.h.

Premiéra: 17.1.2008, Divadlo ASTORKA Korzo '90

Neľahké spracúvanie tabuizovaných tém sa neraz stáva pre dnešného človeka zdrojom neprekonateľných vnútorných konfliktov. Aj o tom je hra Mária Gelardiho, ktorú si zvolil režisér Peter Gábor pre svoje hosťovanie v divadle Astorka Korzo´ 90. Pod názvom Zlomatka nám autor predostiera pomalé odkrývanie zložitého vzťahu matky a syna, za ktorým sa ukrýva dobre utajené ťaživé tajomstvo.

Peter Gábor je režisérom, ktorý sa sústreďuje až priveľmi na jednoznačnosť výpovede, na jej jasné posolstvo a zrozumiteľnú výzvu. Akoby nedôveroval divákovi, že v spleti náznakov si dokáže pre seba vybrať to najpodstatnejšie. Aj v ASTORKE sa viac oddáva realistickému prekresľovaniu detailov, ozrejmovaniu prostredia a jeho drobnokresebných zvláštností na úkor podstatnej výzvy ozvláštnením.

Gábor priveľmi podčiarkol vizuálnu realitu. Zahltil scénu spolu s výtvarníčkou / K. Bieliková/ natoľko, že herec už len sťažka mohol svoje metamorfózy odlíšiť od toho, čo bolo priveľmi lapidárne ponúknuté jeho oku. V realistickom detaile sa stratila obšírnosť témy a zúžila sa na kuchynské dohováranie, naliehanie, pletky a hádky.

Aj preto záverečné tragické vyvrcholenie osudového sporu a nedorozumenia umenšilo svoj naliehavý apel na minimum. V tejto inscenácii však nielen Peter Gábor zúžil problém na banalitu, podobne ju už núka aj autor vo svojej predlohe. Aj preto bolo režisérovou úlohou rozšírenie priestoru a odblokovanie problematiky, vyviazanie jej jednoznačnosti do čo možno najširšej naliehavosti. Podčiarknuť tajené a bolestné a akcentovať vnútorné neujasnené a nezvládnuté motivácie, ktoré vedú protagonistov k tým najneočakávanejším a nenapraviteľným osudovým činom.

Dobrou voľbou bolo však obsadenie ústrednej postavy výraznou hereckou protagonistkou divadla Astorka Korzo ´90 Zuzanou Kronerovou, ktorej herecké výrazivo obsahuje natoľko široké spektrum vyjadrenia, že vnáša všehochuť tragicko-komickej klauniády do svojej postavy ako samozrejmosť jej formulovania. Aj pre ňu je však priveľkým bremenom realistický detail aj záťaž drobnokresby, z ktorého sa len sťažka vyviaže chvíľami postava jej syna Diega v stvárnení hosťujúceho Juraja Hrčku. Domnelý univerzitný študent je viac manipulovaným zakríknutým chlapcom, ktorého vzbury pôsobia skôr ako záchvaty vzdoru, než ako premyslené životné postoje, ktoré majú jeho osobnosť viesť cielenie k postupnému oslobodzovaniu sa z područia manipulatívnej matky, ktorá svoju lásku ukrýva do každodennej starostlivosti, ale aj do násilných machinácií s emóciami syna a jeho neustálym ambivalentným vajataním na hrane činu a letargie.

Groteskná hyperbola Petry Vajdovej v postave Olgy je zdanlivo prehnanou hrou s okolnosťami, ale v skutočnosti je to provokatívna výzva, ktorou chce režisér podčiarknuť Matkine manipulatívne činy a ženie ich do absurdných polôh.

Aj preto sa Vajdová sústreďuje na dosť priamočiare vyzývanie Diega k erotickým hrám, a Matkou povzbudzovaná ho chce v zjednodušených , ale prehnane lascívnych a vulgarizovaných gestách doviesť k tzv. normálnosti heterogénneho vzťahu, tak ako ju k tomu vedie nástojčivo jeho autoritatívna Matka. Čoraz zreteľnejšie sa homosexuálna orientácia syna Diega vyjavuje zo spleti náznakov ako záťaž, ktorú jeho matka neuniesla. Vyriešila svoj problém voľbou náhradnej, zástupnej obete. Je ňou Diegov priateľ Alberto v podaní Petra Oszlika. Zástupná obeť však nahrádza prudké drsné agresívne gesto voči synovi, činom voči jeho priateľovi, ktorého Matka viní ako nositeľa zla z démonstva nákazy. Zlo potrestá, berie tzv. spravodlivosť do vlastných rúk a paradoxne obracia osudovú vinu ako bumerang na svoju dušu a vrhá aj vlastného syna do večných výčitiek nezmyteľného previnenia. Synovu homosexualitu neprijala, nedokázala pochopiť a neustále ju odmietajúc, sama seba doviedla ku krutosti neodpustiteľného činu.

Predstaviteľ Diega Juraj Hrčka intonuje svoju postavu v rámcoch submisivity. Je priveľmi ponorený do závislosti od tvrdej a nekompromisnej matky. Aj preto práve ona predpokladá, že sa dostal do závislosti od zla, ktoré jej napokon stelesnil Alberto. Je presvedčená, že môže syna ovládať, že ho môže zmeniť a že jej manipulácie nahradil svojimi trikmi Alberto.

Juraj Hrčka ako Diego sa vzpiera len nedostatočne, jeho odmietanie a vzbura nepôsobí dostatočne nástojčivo. Aj preto sa výrazný konflikt medzi matkou Annou a synom Diegom nerozprestrie v plnej účinnosti v rámci dynamiky, ktorú si problém aj inscenačná tvár hry vyžadovala.

Zuzana Kronerová v postave Anny usiluje o postupné jasne kontúrované zviditeľňovanie jej vzťahu k synovi. Ponúka tu priehrštia až opičej lásky, vnucujúcej sa starostlivosti, hranej hravosti a predstieranej úsmevnosti, len aby sa synovi zavďačila a ovládala ho. Ale to všetko vedie vo falošnom riečisku neriešiteľnosti čoraz jasnejšie k záhube. Kronerová nemá partnerov, ani pre svoje vtipkovanie a zľahčovanie temných výziev, ale ani pre vyostrovanie konfliktu. Aj preto pôsobí jej záverečné riešenie ako priveľmi zjednodušené a nepresvedčivé správanie. Nie je vyvrcholením a pointou príbehu, ale len jeho prináhlym nezmyselným ukončením. Dynamická gradácia a nevyhnutná rytmizácia situácií a činov tu chýba, v režisérovej koncepcii zostáva len náčrtom postupne logických vyústení hereckých akcií, ktoré k sebe takmer mechanicky priraďuje.. Režisér nerieši osudovosť omylu, ale len „logiku“ konaní.

Priemerná hra M.Gelardiho, ktorá dnes už zložito exploatovaný problém homosexuality rieši v značnom zjednodušení základného konfliktu, medzi odhalením tajomstva a neschopnosťou prijať odlišnosť, ale aj porozumieť odlišnosti, nesie v sebe ambíciu predostrieť konflikt ako tragické nedorozumenie v jeho jednoduchých osudových kontúrach. Na to, aby sa z takto stavaného príbehu stal nástojčivo modelový, osudový príbeh je však potrebný veľmi presne vedený režijný zámer. P.Gábor nepredkladá svoje riešenie ako koncepciu, ale ako pragmatické usporadúvanie situácií, a v tom je najväčšia slabina inscenácie. Realistické kontúry len zdôraznili lineárnosť inscenačnej výpovede. Zabránili tak znásobovanie významov a pomalé odsúvanie závojov tajomstva na dnes už dobre známom probléme.

Geraldiho hra oslovuje divákov prvoplánovo, ilustratívne a nenáročne. Hoci prináša jeden z najnástojčivejších problémov ostatných desaťročí, nekomunikuje ho v jeho plnej zložitosti. Aj preto sa tvorcom nedarí premeniť svoje úsilie na skutočne silný umelecký čin.

Publikované online: 17.1.2008

Zuzana Bakošová-Hlavenková

Zuzana Bakošová-Hlavenková pôsobí na Katedre divadelných štúdií – Teória a kritika divadelného umenia Divadelnej fakulty VŠMU. Venuje sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód v priereze dejín divadla so sústredením na herecké metódy a techniky 20. storočia vo svete aj na Slovensku a inscenačnému umeniu XX. storočia. Autorka množstva štúdií, článkov a kritík, ako aj knižných publikácií: Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), monografií: Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka Korzo´90. 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci. (2010, 2012). Autorka a zostavovateľka zborníka Divadlo a intermedialita (VŠMU 2012), Čas činohry našich čias (VŠMU 2017).

Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1993), Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I. (2004), Čechov medzi nami (2005), Peter Scherhaufer – Učitel šašků (2006), Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie (2008), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014). Spoluautorka hereckých monografických zborníkov: Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (aj zostavovateľka a autorka koncepcie, 1996), Hana Meličková (1996) a iné.

Publikuje aj v zahraničí, prispela do zahraničných zborníkov: Don Juan and Faust in the XX. century (Praha, 1991), Člověk v divadle, divadlo v člověku (Brno, 1997), L´Europe et son combat pour la Liberté (Paris, 1996), Modern Theatre in different Cultures (Varšava, 1997), Teatry narodowe – tradycja i wspólczesnosč (Polski Czeszyn, 2003), Collective Creation (Montréal, 2007), Commedia dell´Arte v Divadle na provázku (JAMU, 2012), Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury (FF MU Brno, 2013), Am a Ea (JAMU Brno, 2015).

Členka ITI, AICT, FIRT, AITU. Aktívne sa zúčastňuje na medzinárodných a domácich vedeckých konferenciách.