Odklínanie otcov

Vytlačiť

Martina Montelius: Sám a Esmeralda


Preklad: Lucia Åbergh
Dramaturgia: Petra Babulícová
Hudba: Miloš ORSON Štědroň
Pohybová spolupráca: Magdaléna Čaprdová
Scéna: Michal Syrový
Kostýmy: Tomáš Kypta
Réžia: Linda Keprtová

Premiéra: 1. júna 2018, Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre
(Recenzia napísaná na základe reprízy 3. júna 2018)

 

 

Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre prešlo uplynulé dve sezóny turbulentným obdobím. Po výmene riaditeľa odišla z divadla dlhoročná dramaturgička a formujúca osobnosť divadla Veronika Gabčíková a s ňou napokon aj značná časť umeleckého súboru vrátane interných režisérov a scénického výtvarníka. Nové vedenie divadla stálo pred neľahkou úlohou. Museli vyplniť personálne aj dramaturgické diery. Bolo potrebné obsadiť miesto dramaturga/dramaturgičky (stala sa ňou Petra Babulícová) a sanovať rozpadnutý dramaturgický plán, keď viacerí režiséri a režisérky v novej situácii odmietli spoluprácu dohodnutú s predchádzajúcim vedením. Priestor dostali aj režiséri a režisérky, ktorí dosiaľ v slovenských bábkových divadlách netvorili. Objavili sa v tomto priestore len málo známe mená (Jiří Jelínek, Peter Chmela) alebo režiséri, ktorí sa dovtedy podobnej tvorbe nevenovali (Tomáš Procházka, Simona Nyitrayová).

Azda najprekvapivejším bolo hosťovanie Lindy Keprtovej. Operná režisérka je na javisku bábkového divadla atypický úkaz a jedným dychom treba povedať, že aj objavný. To, že ju nové vedenie získalo na spoluprácu, možno označiť za inovatívny a odvážny dramaturgický krok. Novátorská bola aj predloha k jej inscenácii. Hru Sám a Esmeralda napísala u nás dosiaľ neznáma švédska spisovateľka Martina Montelius. Zobrazuje chlapca Sáma, jeho otca a babičku. Ich reálny svet sa prelína s fantazijným a otec so synom hľadajú cestu k vzájomnému pochopeniu. Ide teda o dôležitú a nie často zobrazovanú tému otcovstva. Matka v deji úplne absentuje a jej neprítomnosť nie je explicitne vysvetlená. Hoci je v názve hry meno chlapca Sáma, hlavnou postavou je tu skôr jeho otec. On prechádza premenou, keď pripustí, že aj v ňom môže dominovať časť osobnosti túžiaca po fantazijných príbehoch nad tou realistickou a prísnou. Postavy spája to, že v detstve sa vo svojich predstavách utiekali do prostredia cirkusu, k povrazolezkyni Esmeralde, ktorá má a vždy mala sedem rokov. Dievčatko bolo v ťažkých chvíľach spriaznenou osobou pre Sámovu babičku, Sámovho otca aj Sáma.
V deji dominujú snové príbehy, veselé, priam neuveriteľné zážitky Babičky a stretnutia Sáma s Esmeraldou. Os príbehu je jednoduchá, ide v nej najmä o vývoj vzťahov medzi postavami. Babička po tom, čo zistí, že syn a otec našli k sebe cestu, povie, že už môže umrieť. V poslednom obraze však prichádza do rodiny nový ženský element – Esmeralda sa stala súčasťou reálneho sveta.

Výtvarník scény Michal Syrový umiestnil dianie do (vypusteného) bazéna. Jeho steny sú plné zásuviek a dvierok. Za nimi je buď ďalší hrací priestor alebo sa z nich vysunie posteľ, prípadne si postavy do nich uložia odev. Z bazéna vedie nahor rebrík a jeho okraj je priestorom pre povrazolezecké výstupy Esmeraldy.
Členenie priestoru je ľahko dešifrovateľné. Jeho súčasťou je stôl a jedna z otváracích skriniek predstavuje chladničku. Je teda jasné, že sa rodinné stretnutia odohrávajú v kuchyni. Detská izba vzniká náznakom – spustením lustra a vysunutím postele ako jednej zo zásuviek v stene.
Na javisku je odhalená časť prepadliska, nad ktorou je natiahnutá vlniaca sa plachta. Je to dynamický prvok evokujúci more a Babičkinu spomienku na prácu s rybami. Do mora, čiže schodmi do tohto prepadliska, kráča Babička po smrti.
Režisérka Linda Keprtová strieda v inscenácii dva prístupy. Prvým je výborná práca s imagináciou a prepracované herecké pohybové akcie. Inokedy ponúka statické časti, v ktorých necháva plynúť čas podstatne pomalšie, ako sme v dobe rýchlych strihov zvyknutí. Javiskové postavy sedia pri stole, či stoja v premyslených konšteláciách. Pomysliac na režisérkino prioritné zameranie, dalo by sa povedať, že by v tom čase mohla odznieť ária či duet. (Túto myšlienku podporuje aj prepracovaná hudba s dramatickým nábojom, ktorej autorom je Miloš ORSON Štědroň.) Inscenácia teda premyslene pracuje s tempom, režisérka necháva akcie vyniknúť, doznieť. Dielo si vyžaduje divácke nasadenie, spoluúčasť a sústredenie (detského) diváka. Na uchopenie jednotlivých obrazov necháva režisérka dostatok priestoru a zrozumiteľne variuje motívy – pri Babičke pracuje s témou rýb, pri Otcovi s hrncom, vracia sa motív futbalu. S týmito alúziami pracoval aj kostýmový výtvarník Tomáš Kypta. Otec je najprv prísny, v tmavom odeve, ale keď si prizná, že aj on v detstve sníval rovnako, ako to teraz robí jeho syn, má už na sebe odev inšpirovaný cirkusom – farebné obtiahnuté nohavice na traky ako majú vzpierači. V snovej časti vystupuje ako krotiteľ, v ruke má hrniec a vetrovku má ozdobenú umelohmotnými príbormi. Babička, ktorá v detstve pracovala v obchode s rybami, predstavuje v jednom z výstupov rybu aj pomocou nadrozmerného chvosta. V jej úvodnom výstupe pracuje kostýmový výtvarník s momentom prekvapenia – herečka si náhle vyzlečie saténový župan a pod ním má futbalový dres.
Esmeralda ako hlavná súčasť tohto sveta fantázie má nemenných sedem rokov. S touto myšlienkou však pri jej kostýmovaní nepracovali. Esmeralda má ženské črty – korzet s tenkými ramienkami a výstrihom, náhrdelník, topánky na podpätkoch.

Henrieta Kolláriková hrá Esmeraldu ako bábiku na kľúčik – má sekané pohyby i rečový prejav. V kontraste k tomu potom prichádza v závere civilne, čo evokuje odkliatie rodiny a predovšetkým Otca. Esmeralda sa stáva súčasťou rodiny aj v reálnom svete, jej úlohu možno interpretovať ako rolu matky a manželky, ktorá v rodine dosiaľ chýbala.

Herci a herečky pracujú s imaginárnymi rekvizitami – stvárňujú kopanie neviditeľnej lopty, či jej točenie na prste, no v jednom výstupe sa aj sám herec (Martin Kusenda v postave Otca) stáva futbalovou loptou a schúlený sa kotúľa medzi Sámom a Babičkou. Strhujúco je zobrazená aj búrka, v ktorej režisérka využila všetky možnosti scény – zdúvanie plachty nad prepadliskom aj otváranie skriniek a šuflíkov. V spolupráci so skladateľom vytvorila scénu plnú napätia i strachu.

Rolu Otca stvárňuje riaditeľ divadla Martin Kusenda. Absolvent herectva už v Starom divadle hrával, v roku 2015 bol členom hereckého súboru a výrazná bola jeho kreácia v inscenácii Ponitrianske výpravky. Kusenda stvárnil komplexnú premenu Otca. Z despotu odmietajúceho Sámove fantazijné úlety, cez polohu syna, ktorému matka dohovára a on je v rozpakoch z vlastnej tvrdosti a neochoty znova fantazírovať, až po znova uvoľneného a šťastného človeka. Režisérka mu ponúkla zaujímavé polohy. Despotickosť zobrazuje veľmi rafinovaným výstupom s hrncom, ktorý prikáže Sámovi držať na vystretých rukách, v závere mu ho ešte priloží k tvári. Nadobúdame pocit, že hrniec bol horúci a išlo o cielené týranie. V ďalších výstupoch sa však odhaľuje Otcovo zmätenie. Z nejasných príčin sa snaží byť prísny a tvrdý, ale v skutočnosti by aj on najradšej znova utiekol za Esmeraldou, tak ako to robieval v detstve.

Babičku zobrazuje Oľga Schrameková ako žoviálnu a bezprostrednú. Má v sebe múdrosť, akú babičky mávajú, no táto má aj osobitý šarm, nadhľad, humor a dynamiku pohybového prejavu. Bez okolkov si natiera tvár škvarkovou masťou, náhle rozopne župan, pod ktorým má futbalový dres či sa zmení na rybu. Neváha Sáma a svojho syna (rovnako ako divákov v hľadisku) prekvapiť, keď počas scény umierania prudko zmení očakávaný vývoj, preruší alúziu na zasúvanie truhly a odkráča do morských hlbín v prepadlisku.

Sáma stvárňuje Miroslav Bakura. Jeho postava nemá bližšie špecifikovaný vek. Nie je teda presne jasné, či ide o dieťa alebo Sámov smútok a utiekanie sa do nereálneho sveta súvisí s neľahkým vekom puberty. Bakura však ponúka také stvárnenie, v ktorom sa môže nájsť široká veková škála divákov a diváčok. Jeho prejav je striedmy, bez detinských či pubertiackych manierov. Reflektoval na režisérkinu víziu divadla plného obrazov a sústredeného spomalenia.  

Inscenácia Sám a Esmeralda priniesla do súčasnej tvorby pre deti na Slovensku osobitú poetiku. Dielo ponúka originálny režijný prístup i spracovanie témy. Na divákov a diváčky kladie pri jeho interpretovaní nároky a ponúka im estetické vnemy vo všetkých zložkách.

 

Publikované online: 14.7.2018

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková (1985) sa narodila v Prešove. Vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.