Obrazy o snoch

Vytlačiť

Účinkujú: klienti a pedagógovia DSS PRIMA a Patrícia Jarjabková- Garajová, Dáša Rúfusová
Scenár:
klienti DSS PRIMA, Viki Janoušková, Patrícia Jarjabková-Garajová, Dáša Rúfusová, Miloš Janoušek
Dramaturgia:
Viki Janoušková, Patrícia Jarjabková
Hudba:
Jakub Janoušek
Výtvarná spolupráca:
DSS PRIMA
Réžia:
kolektív a Viki Janoušková

Divadelný klub Ticho a spol. pripravil pre svojich divákov ďalšie nevšedné stretnutie. Malý priestor divadla sa otvoril veľkým snom. Klienti a pedagógovia z DSS Prima (Domov sociálnych služieb pre ľudí s mentálnym a telesným postihnutím) spolu s divadelníkmi, na čele s Viki Janouškovou, vytvorili zaujímavú „mini inscenáciu“ Stopy snov. Klienti DSS Prima spolu s divadelným klubom spolupracovali už druhýkrát. Minulý rok spoločne vytvorili malé vystúpenie „Paťa a pastieri“. A keďže sa to klientom i divadelníkom zapáčilo, podujali sa na ďalšiu spoluprácu. Klienti DSS Prima sa stali nadšencami divadla, preto založili vlastný divadelný krúžok, ktorý funguje popri divadelnom klube.

Ticho a spol. s primákmi, ako klientov familiárne v divadle volajú, divákom inscenáciou ukázali, ako sa dá začleniť do spoločnosti. A tiež všetko, čo sa dá cez divadlo povedať, a hlavne ukázali, ako sa dá v divadle snívať.

Celá inscenácia sa niesla v duchu divadla v divadle alebo ako hovorí podtitul, boli to komentované obrazy. Niekoľko primákov spolu s Paťou Jarjabkovou a Dášou Rúfusovou predviedli za tridsať minút polročnú robotu. Ich práca by sa dala nazvať i arteterapiou. Pre účastníkov projektu je divadlo liečbou, psychoterapiou i sebarealizáciou. Formujú v ňom svoje tvorivé schopnosti a nachádzajú cestu k medziľudským vzťahom a k dialógu.

Prostredníctvom dialógu sa vykryštalizovali i Stopy snov. Primáci v divadle snívali, rozprávali sa a spoločne s divadelníkmi nachádzali formu, ktorú potom sprostredkovali divákom. Dáša Rúfusová a Patrícia Jarjabková začínajú celú inscenáciu. Robia sprievodkyne publiku i netradičným hercom. D. Rúfusová je tá milá, ktorá sa rada stará. Je to tá pravá opatrovateľka, jednoducho „mama“. P. Jarjabková je tiež milá, ale nepreháňa to s opaterou. Je skôr tá, ktorá primákov burcuje k tomu, aby sa sami naučili žiť v spoločnosti a ničoho sa nebáli. Spoločne otvárajú celé predstavenie zázračnou divadelnou guľou, do ktorej primáci a ich vedúci, ktorí sú takisto súčasťou predstavenia, vložia svoje sny. Každý sen je jedinečný. Okrem snov sa dozvieme niečo aj o klientoch DSS Prima. Spolu so snom prezradia aj to, čo radi robia vo svojom voľnom čase.

Nie je ľahké plniť sny ani nechať ľudí, ktorí sú niečím iní, samostatne rásť. A práve o tom je inscenácia. Nie je ľahké nechať deti vyrásť a pustiť ich do sveta bez dozoru. Primáci však ukázali (síce už nie sú deti), že keď ich dobre „zasadíme“, oni krásne vyrastú a stanú sa z nich odolní ľudia. A takí si v živote vedia poradiť.

Celá inscenácia je poskladaná z obrazov, v ktorých sú použité interaktívne divadelné cvičenia. Primáci najskôr vyrastú na silné stromy. Potom sa zmenia na zvieratá. A nakoniec sa z nich opäť stanú tí istí klienti DSS Prima, ktorí si v pauze medzi prácou spestrili oddych divadlom. Tieto divadelné cvičenia na sústredenie a uvoľnenie dopomohli k tomu, aby sa nevšedný herci cítili na javisku istejšie. Pôsobili koordinovane. Každý vedel, čo má v danej chvíli robiť. Ak sa aj niekto poplietol, hneď sa opravil, alebo ho Jarjabková s Rúfusovou usmernili. Zároveň cvičeniami vytvorili príbeh celého predstavenia.

Každý primák mal za úlohu napísať list svojej obľúbenej rozprávkovej bytosti. Čítaný list potom pustili z reproduktorov. Primák, ktorý ho písal, vyšiel do popredia a robil určité úkony počas celého textu. Napríklad Mirko písal list Červenej Čiapočke a pozval ju na rande. Popritom akože lovil ryby. Alebo Darinka písala princovi o tom, ako rada tancuje. Na záver svojho listu vyzvala jedného z divákov do tanca. Zatancovala si s odvážlivcom, za tanec mu poďakovala a usadila ho naspäť na miesto.

Celá inscenácia sa niesla v priateľskom duchu a v uvoľnenej atmosfére. Scénografia podporila priestor snov a lietania. Bola veľmi jednoduchá. V strede vzadu stál stojan s plátnom, na ktorom bol nakreslený zámok. Nad javiskom viseli biele dáždniky. Herci boli oblečení v tmavom. Ale na tričkách mali prišité (prilepené) strieborné znaky. Akoby to malo symbolizovať niečo mimo reality. Akýsi kolektívny sen. Alebo len jednoducho identifikačný znak toho, že sú iní.

Jediné, čo by sa dalo tejto krátkej inscenácii vyčítať, je to, že v nej bolo miestami priveľa myšlienok a obrazov. Na jednej strane nie je zlé striedať obrazy pri arteterapii a meniť tak objekty záujmu a udržať účastníkov v pozore. Ale na druhej strane je veľmi ťažké dôkladne vnímať a zároveň si udržať pozornosť počas celej inscenácie ako divák.

Napriek všetkému sa sny splnili. Primáci sa otvorili svetu a svet sa snáď otvorí aj im. Dostali možnosť snívať a lietať. Dostali krídla fantázie, ktorá im istotne zaručí úspech aj v ďalších projektoch. Je jasné, že všetci po inscenácii Stopy snov vyrástli a spoznali sa navzájom. Všetci zistili, že okolo nich sú aj takí, ktorí sa neboja ukázať, čo v nich drieme. Je úžasné, že to zvládli aj napriek hendikepu.

Zuzana Šnircová

Publikované online: 1.10.2011

Zuzana Šnircová

Zuzana Šnircová absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Ako kritička sa zúčastňuje kritických seminárov a divadelných festivalov. Príležitostne prispieva recenziami do projektu Monitoring divadiel. Zároveň je súčasťou redakcie internetového časopisu MLOKi. Pracuje pre Divadelný ústav v oddelení vonkajších vzťahov ako manažérka výstavníckej činnosti.