OBJAVOVANIE KLASIKY, ČI PROVOKÁCIA?

Vytlačiť

Preklad: Valerij Kupka, scéna: Diana Strauszová, kostýmy: Dorota Cigánková, úprava a réžia: Svetozár Sprušanský. Hrajú: Přemysl Boublík a.h., Alexander Kučerenko, Ľudmila Lukačíková, Vladimíra Brehová, Jevgenij Libezňuk, Sergej Hudák, Jaroslava Sisáková, Jozef Tkáč, Igor Latta, Vladimír Rusiňák, Svetlana Škovranová a Zuzana Haľamová.

Premiéra: 23. mája 2008, Divadlo Alexandra Duchnoviča Prešov

Kto by si pomyslel, že ani nie 20 rokov po prekonaní princípov socialistického realizmu sa jeden z jeho pilierov vráti na naše javiská... Ale stalo sa. Svetozár Sprušanský v prešovskom divadle Alexandra Duchnoviča zavŕšil 23. mája 2008 „ruskú trilógiu“. Po Čechovovom zaujímavom Ujovi Váňovi (2005) a ilustratívnom Revízorovi N. V. Gogoľa (2006) sa vrátil k rannej hre Maxima Gorkého Na dne.

Maxima Gorkého povýšila komunistická ideológia na normu socialistického realizmu. To však neznamená, že by jeho prózy i divadelné hry neboli dobre vystavané. Od prvých literárnych pokusov ho zaujímali ľudia, stojaci na okraji spoločnosti. Jeho hrdinovia sa búrili vtedajším politickým a spoločenským normám a postupne prechádzali vnútorným politickým prerodom. Hoci už na konci 19. storočia sa filozoficky identifikoval s ľavicovými a boľševickými politickými prúdmi, životné skúsenosti do jeho diela premietali aj istý náboženský idealizmus. To možno vypozorovať i v jeho druhej hre Na dne z roku 1903. Galéria ľudských trosiek z okraja spoločnosti si svoje bezvýchodiskové postavenie zvolila dobrovoľne. A veľmi im nepomôže ani tulák Luka, idealista s mesianistickými sklonmi. Ak sa teda dnes vracia divadlo k odkazu klasika socialistickej literatúry, patrí sa venovať väčšiu pozornosť dramatickým, či filozofickým dôvodom pre takýto dramaturgický výber.

Ukazuje sa, že Svetozára Sprušanského v Gorkého hre Na dne zaujala predovšetkým línia kresťanského idealizmu, hraničiaceho s mesianizmom, než iné politické, či filozofické roviny. Sociálny status obyvateľov Kostyľovovho neútulného brloha ponecháva režisér viac menej v pôvodnej podobe. Môže si to dovoliť. Paralelu k svetu drámy ponúka dnešná realita automaticky, v podobe kadejakých bezdomovcov a asociálov. Bezvýchodiskovosť a bezperspektívnosť postavenia tejto vrstvy našich „spoluobčanov“ znásobuje aj malá pozornosť ostatnej spoločnosti.

No pre Sprušanského nie je sociálny aspekt týchto novodobých vyhnancov dôležitou témou. Uspokojuje sa s konštatovaním ich vydedenia a využíva ho ako zdroj motivácií pre rozohranie osobných drám každého z nich. Premodulovanie hry od kritiky sociálneho postavenia „obyvateľov“ okraja spoločnosti do analýzy dopadov straty sociálneho statusu na charakter a konanie jednotlivca dokumentuje aj umným zoškrtom postáv. Vyradil všetky postavy, ktoré nenesú jasné črty. Portréty zostávajúcich hrdinov vyhranil, vzájomné konflikty vyhrotil. Podčiarkoval podstatu konfliktov, ktoré vyplývajú z ich pokrivených hodnotových rebríčkov, z neschopnosti konania, z prirodzenej ľudskej zbabelosti.

Táto rovina Sprušanského prípravy inscenácie akcentuje z Gorkého diela nadčasové hodnoty a nevdojak potvrdzuje, že aj ideologicky jednoznačne zaradené diela môžu dnes ponúknuť trocha širšie súvislosti. Nezanedbateľný podiel na takomto vyznení inscenácie má aj preklad Valerija Kupku, znejúci veľmi prirodzene a súčasne, pritom nemusí narábať s prvkami slovníka takýchto jedincov.

Hlbší zmysel dramaturgického výberu nachádzame vo výklade pútnika Luku. Do istej miery v duchu Gorkého ranného politického profilu úprava Luku znásobuje a rozvíja líniu až romantického kresťanského humanizmu, hraničiaceho v úprave a následne ešte výraznejšie v inscenácii s mesianizmom. Luka v tejto úprave je mladý, krásny človek, ktorý chodiac svetom chce rozdávať dobro a mobilizovať sily všetkých, ktorí ich už dávno stratili. Našťastie však upravovateľ pozná mieru únosnosti a kladnému hrdinovi priznáva iba minimálny praktický význam. Jeho Luka nakoniec okrem slovných mobilizácií prakticky nič nedosiahne.

Svojej inscenácii v DAD pripísal Sprušanský podtitul Azyl/sociálno-romantická sonáta. Sústredil sa na podčiarknutie maximálnej autenticity, aby všetky paradoxy príbehu hry i inscenácie (tu spomínané i tie, referentom nepostrehnuté) pôsobili vo svojej drsnosti i naivite čo najvernejšie.

Preto sa inscenácia nehrá na javisku, ale v priznanom priemyselnom priestore – v garáži. S Dianou Strauszovou reálny priestor ponechali v pôvodnom charaktere a nevyhnutné detaily divadelnej inscenácie dômyselne zosúladili s prostredím. Kostýmové návrhy pripravila Dorota Cigánková. Luku obliekla do bielych hábov. Farba symbolizuje fyzickú i duchovnú čistotu Luku, ale súčasne naznačuje, že aj inscenátori si o ňom myslia svoje... Špina a ošarpanosť kostýmov Gorkého asociálov v detailoch boli trocha príliš „hygienické“. Ale keďže dôležitejšie pre atmosféry boli konania postáv, táto nedostatočná štylizácia kostýmov asi prekážala málokomu.

O dispozíciách hereckého súboru DAD sa posledné roky presviedčame pri každej novej premiére. Je to kolektív vyrovnaný, vyspelý, ovláda rôzne poetiky moderného divadla od psychologických analýz po štylizované komediantstvo. Až na malé výnimky sú jeho členovia absolventmi kyjevského divadelného inštitútu. Aj preto sú viac-menej uzavretí. Nové sily s inou hereckou prípravou sa do kolektívu začleňujú len veľmi obtiažne.

Sprušanský si do inscenácie priviedol jedného hosťa. Postavu Luku zveril absolventovi VŠMU Přemyslovi Boublíkovi. Zjavne pre jeho danosti, herec je typologicky vhodný na hrdinu mesiáša. Keďže hovorí po slovensky, spočiatku divák pátra, či aj slovenčina v rusínskom prostredí nesie významové posolstvo. Čoskoro sa ukáže, že nie. Boublík je prosto kazateľ, mesiáš, vhodný typ, zapadá do režijnej koncepcie. Vyššie popísané danosti postavy umožňujú, aby Boublík hral svojimi prirodzenými prostriedkami. Do hry výrazne štylizovaného herectva kmeňových členov súboru, vychádzajúceho z presnej psychologickej analýzy, povýšenej skratkou, dynamizmom, zmyslom pre paradox, zapadá. Zvláda s prehľadom rovnako prvú scénu, v ktorej zhadzuje všetok odev, aby sa pred divákom akoby očistil, i scény nástojčivého vykresľovania budúcnosti, či apelovania na potrebu mobilizovať sily. Vari iba vo vypätých chvíľach márneho boja s ľahostajnosťou ostatných má herec isté rezervy v prekonaní prílišnej hystérie.

Domáci herci hrajú s chuťou. No ruku na srdce, réžia nikoho z nich nevyprovokovala prekonať hranice poznaného. Ľudmila Lukačíková hrá ďalšiu z prefíkaných „samíc“, ako Nataša je Vladimíra Brehová opäť ubolená, Jaroslava Sisáková opäť pôsobivo zomiera, Zuzana Haľamová je overená naivka a Svetlana Škovranová ako vždy plasticky rozohráva živočícha v ľudskej podobe. Aj muži sa pohybujú v známych medziach. Alexander Kučerenko je tradične zemitý Kostyľov, Jevgenij Libezňuk hrá suveréna Vasku Popola, Sergej Hudák ušliapnutého Klešča, Vasiľ Rusiňák bohémskeho Herca, Jozef Tkáč známeho introverta Bubnova a Igor Latta veľa razy videného sniešno-tragického Satina. Z tohto pohľadu teda možno skonštatovať, že Sprušanský ťažil a vyťažil, čo potreboval.

Ohlásenie inscenácie Na dne teda vyvolalo zákonitú pozornosť. Potrebujeme sa vracať k literatúre, ktorá dlhé roky pomáhala ideologicky deformovať našu spoločnosť? Svetozár Sprušanský s celým kolektívom DAD dokázal v klasike rozozvučať súčasné témy. Gorkého v zásade obhájil ako dramatika, jeho ideológiu si prispôsobil. Všetko je vlastne v poriadku. No na otázku prospešnosti návratov k socialistickému realizmu neodpovedal (lebo takú otázku si asi ani nekládol).

Publikované online: 23.5.2008

Oleg Dlouhý

Oleg Dlouhý (19. 12. 1951 Bratislava – 17. 5. 2014 Bratislava) – teatrológ, divadelný dramaturg, kritik. Absolvent divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako hlavný dramaturg Divadla Jonáša Záborského v Prešove, dramaturg činohry Novej scény v Bratislave, odborný referent, neskôr starší radca na Ministerstve kultúry SR a napokon odborný pracovník Oddelenia divadelnej dokumentácie a informatiky (od roku 2010 jeho vedúci) v Divadelnom ústave v Bratislave. Tu sa podieľal na významných výskumných projektoch, o. i. bol teatrologickým garantom pri príprave informačnej databázy o slovenskom divadle a vedúcim tímu pripravujúceho ročenky profesionálnych scén Divadlo na Slovensku. Od roku 2006 bol pedagogicky činný na Konzervatóriu v Bratislave. Dlhé roky sa systematicky venoval odbornej reflexii činoherných, muzikálových, operetných a alternatívnych divadiel pre denníky a odbornú tlač. Intenzívne spolupracoval s ochotníckymi divadlami, pôsobil v súťažných porotách amatérskych divadelných prehliadok. Bol členom dramaturgickej rady festivalu Divadelná Nitra pre výber slovenských inscenácií. Stál pri zrode a rozvíjal festival slovenských profesionálnych divadiel Dotyky a spojenia v Martine.