O ŽENSKÝCH DRÁMACH EXPLICITNE

Vytlačiť

Scenár a réžia: Iveta Škripková, Hudba: Juraj Hraško a. h., výber, výprava: Martina Fintorová, a.h., Hrajú: Mária Šamajová, Alena Sušilová, Marianna Mackurová, Mária Danadová, Ivana Kováčová, Juraj Smutný a študentky herectva FDU Akadémie umení v BB: Eva Blašková, Veronika Fekiačová, Slavomíra Fulínová, Nina Müllerová.

Premiéra: 30. apríla 2008, Bábkové divadlo na Rázcestí Banská Bystrica

Banskobystrické Bábkové divadlo na Rázcestí sa vďaka systematickým aktivitám svojej riaditeľky a režisérky Ivety Škripkovej stalo centrom aktivít, ktoré sa snažia zvýšiť povedomie o rodovej rovnosti. V projekte Ružový a modrý svet sa zaoberajú rodovo citlivou pedagogikou – rodovou kompetenciou, uplatňovaním rodovej perspektívy vo vzdelávaní, spravodlivosťou v deľbe práce medzi mužmi a ženami. V rámci tohto projektu vznikli inscenácie pre deti Anička Ružička a Tonko modrinka i Neposlušné macíky a pre starších inscenovaná čítania - v programe divadla známe ako „Iné stredy“ a inscenácia Citová výchova hadej ženy.

Túto sezónu vzniklo v divadle štúdio T.W.I.G.A. Teater - Women - Improvisation - Gender – Action. Za cieľ si kladie „hľadanie rozdielov medzi tradičnými ženskými a mužskými rolami, a spoločensko - kultúrnymi podmienkami, ktoré nás všetkých ovplyvňujú v tom - ako žijeme, čo robíme. Ale aj ako hráme a myslíme v divadle.“ Jeho členky by „rady sformovali obrazy feminity v divadle bez ohľadu na spoločenské stereotypy. Hľadali kreatívne možnosti genderovo citlivého jazyka. Štúdio T.W.I.G.A. je prvým rodovo citlivým divadelným štúdiom na Slovensku. Jeho členkami sú herečky divadla a študentky herectva Akadémie umení v Banskej Bystrici. Pracujú pod vedením Ivety Škripkovej.“

Prvou aktivitou štúdia bola produkcia Babské hry I. Prečo som sa stala herečkou (13.12.2007). Druhou sú Mocad(r)ámy a členky avizujú pokračovanie projektu v sezóne 2008/2009.

Názov inscenácie sa píše nasledovne: Mocad(r)ámy. Okrem kávovej atmosféry napovedá, že pôjde o dámy a ich drámy. Kurzívou vyčlenené slovo moc ponúka ďalšiu tému. V inscenácii sa jej autorky dotýkajú každej interpretácie tohto slova.

Inscenácia je vlastne stretnutie žien – dám v kaviarni, kde si navzájom rozprávajú svoje príbehy. Diváci sa stávajú účastníkmi tohto posedenia. Medzi stoličkami v hľadisku sú stolíky, na ktoré si môžu položiť svoju kávu, či kapučíno. V nápojovom lístku sú jednotlivé známe druhy káv (viedenská, írska atď.) pomenované podľa príbehu, ku ktorému najviac pasujú. Kým sa začne predstavenie, znejú v miestnosti (Teátrium) piesne, ktorých text je o káve (vrátane Gottovej „Kávu si osladím o něco víc“). Cez prestávku sa dokonca ponúka koláč s menom Kávové zrno. Myšlienka stretnutia v kaviarni je teda dotiahnutá do detailu. Vyvýšený červený kruh sa stáva pódiom. Vedľa je lampa, stolík a prútené kreslo, v ktorom sedí Mocadáma Marianna Mackurová. Sprevádza celým večerom a prepája jednotlivé etudy. Je tichou pozorovateľkou, no ak je to potrebné, v etude asistuje. Jej charizmatický zjav je podčiarknutý výrazným účesom, červenými topánky na podpätku a výrazne nalíčenými perami.

Inscenácia je rozdelená ne dve časti. V prvej, s názvom Twiggy vystupujú mladé ženy, študentky herectva a najmladšia členka súboru divadla. V druhej - Matróny účinkujú zrelšie ženy s inými životnými skúsenosťami. Kým v prvej časti sú na pretrase témy ako ideálny vzhľad ženy a spôsob ako ho dosiahnuť i problémy s láskou, v druhej časti ide o závažnejšie otázky – pôrod, znásilnenie, smrť životného partnera, ženská zodpovednosť...

Jednotlivé Mocad(r)ámy vznikli na základe rozhovorov s herečkami a emocionálnych hereckých cvičení. Pod konečným scenárom je podpísaná režisérka Iveta Škripková.
Z prvej skupiny monodrám vytŕča príbeh Márie Danadovej Nemá žena, ktorý je najmenej explicitný. Ponúka možnosť vlastnej interpretácie. Mária ho poňala viac artistne, použila žonglovanie, slovami šetrila.

Ninina Šálka je monodrámou Niny Müllerovej o tlaku spoločnosti na vizáž ženy. Kladie nie len otázku „Ako mať pekný zadok?“, ale predovšetkým sa snaží zamyslieť sa nad tým, či naozaj platí: „Ideálne miery, ideálna žena, ideálny život“?

O láske tragicky no i ironicky hovorí vo svojom príbehu Princezná láska Eva Blašková. Nadhľad nad vecou pomáha vytvoriť papierový Brad Pitt ako rekvizita.

Kuchynské orgie Slavomíry Fulínovej sa vyrovnávajú s úlohou ženy v chode domácnosti, s očakávaniami, ktoré sa na ňu v tejto súvislosti kladú, ona si však z povinností v kuchyni dokázala urobiť orgie a ešte aj s humorom.

Veronika Fekiačová sa vo svojej etude Pravá plavá zaoberá blond vlasmi ako symbolom krásy, no i hlúposti.

Prvú časť uzatvárajú herečky tak, že spolu vytvoria jedno (ideálne) telo – ružovú ženu. Z javiska ich odnáša opičiak – Juraj Smutný.

Jednotlivé monodrámy obsahujú videoprojekcie študentiek Katedry výtvarnej tvorby FHV UMB.(V časti Matróny je projekcia použitá minimálne.) Boli však skôr ozdobným, než funkčným prvkom. Zväčša sa stali len ilustratívnym doplnkom, len podškrtávali explicitnosť - napríklad v etude o chudnutí sa premietajú čísla znázorňujúce ženské miery aj výšku ale i rôzne iné hodnoty – ml, Sk atď. Záplava čísel, ktorá prenasleduje ženu, keď počíta kalórie, ktoré môže v potrave prijať.

Druhá časť inscenácie – Matróny pertraktuje závažné témy zo ženského života. Veľmi pôsobivé a emotívne je vystúpenie Ivany Kováčovej – Story o Yoni. Spracovala v ňom svoj zážitok z pôrodu v duchu „v bolestiach rodiť bu! bu! bu! budeš!“. Príbeh prvorodičky, ktorá sa v rukách zdravotného personálu stáva len jednou z mnohých, rutinou, podala veľmi sugestívne.

Pôsobivý je i príbeh s názvom Vdova. Dráma a lá Tajovského Hriech či Králikovo Trasovisko. Žena (hrá Mária Šamajová) týraná svojim mužom, chorobným žiarlivcom sa dozvie, že jej muž zahynul. Po pohrebe zistí, že s ním čaká dieťa. Celou dedinou je považovaná za nemravnú ženu, ktorá otehotnela s iným okamžite po manželovej smrti. Pretože „Ktorá žena je po pohrebe tehotná? Tehotné vdovy nebývajú!“. V krátkom príbehu je tém a námetov na celovečernú hru. Veľmi v skratke hovorí aj o domácom násilí, ktoré je ešte stále odbíjané frázami: „Nedráždi ho, keď vieš, aký je.“ Táto mocad(r)áma je zo všetkých najviac divadelná. Autorka výpravy Martina Fintorová tu pripravila kufrík, v ktorom sú kríže - predstavuje cintorín. Vo chvíli, keď je to pre hereckú akciu potrebné sa z krížov stanú vahadlá malých bábok. Herečky tak zahrajú výstup babiek – moralistiek, dedinských „všetkopozorovatieliek“, klebetníc...

Poslednou je etuda XXL proti hore. Zobrazuje ženu po päťdesiatke nesúcu zodpovednosť za rodinu, stará sa o chorého manžela s starú matku, nastáva všeobecná obeta. Hrá ju Alena Sušilová – rozvážne, do postavy vkladá pokoru a odovzdanosť.

Mocad(r)ámy kladú otázky o ženskom živote. Čo všetko by mali, chcú, musia zvládnuť superženy?

Inscenácia je zaujímavým osvetovým činom. Aj keď po jej skončení si kladieme otázku, či my, ženy naozaj celý život len trpíme. Po kulminovaní všetkých problémov do jednej inscenácie totiž vyznieva ako jeden veľký nárek.

Menej je niekedy viac. A preto sa domnievame, že výber len jednej mocad(r)ámy a jej rozpracovanie na celovečernú inscenáciu so všetkými atribútmi divadla napríklad o téme tehotnej vdovy by bola pôsobivá a zároveň by niesla výrazne ženskú tému.

Podľa všetkého však rodová rovnosť nie je vžitá v zmýšľaní všetkých ľudí tak, ako sa domnievame. Pravdepodobne je dobré, že nás niekto (aj formou divadla) upozorňuje na to, že tento svet by mohol byť lepší a spravodlivejší...

Publikované online: 30.4.2008

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.