O závislosti a bytostnej potrebe slobody

Vytlačiť

William Goldman: Misery (podľa románu Stephena Kinga)

 

Réžia: Michal Náhlik

Preklad: Anna Lara a Ľubomír Feldek

Dramaturgia: Alžbeta Verešpejová

Scéna a kostýmy: Anita Szökeová

Videodokrútky: Martin Žarnay

Hudba: Juraj Haško

 

Účinkujú:

Annie: Zuzana Kúšiková

Paul: Michal Novodomský

Hlas Bustera: Matej Erby

 

 

V roku 2016 bol prvýkrát na Malej scéne Divadla Jonáša Záborského realizovaný komorný projekt Dvaja uvedením slovenskej premiéry inscenácie Marshe Normanovej Dobrú, mami!. V hre pre dve herečky sa vtedy predstavili Jana Evelley a Zuzana Kúšiková. Práve pri príležitosti životného jubilea Zuzany Kúšikovej sa do dramaturgie divadla dostáva, opäť v projekte Dvaja, slovenská premiéra komorného psychologického thrilleru Misery.

V bulletine k predstaveniu sa dočítame: „Vedel som, o čom píšem. Annie zosobňovala môj problém s drogami. Človek, ktorý ma nakoniec donútil k rozhodnutiu, bola Annie Wilkiesová, psychotická zdravotná sestra – ošetrovateľka z Misery. Annie bola kokaín, Annie bola chľast, moje osobnostné i tvorivé väzenie... bola môj fanúšik. Bože, nikdy nechcela odísť. A ja som usúdil, že ma nebaví byť viac jej obľúbeným spisovateľom. Mal som strach, že ak opustím pitie a drogy, nebudem už schopný písať, no napriek tomu som sa rozhodol (...) radšej sa vzdám písania, aby som mohol ostať ženatý a sledovať, ako moje deti rastú.“ Takto sa o románe Misery vyjadril Stephen King, americký spisovateľ, scenárista a televízny producent, ktorého autorský rukopis sa vyznačuje neuveriteľnou invenčnosťou, tematickou variabilitou, schopnosťou udivovať neočakávanými zvratmi a prácou s napätím, strachom, psychologickým tlakom. Hoci na literárnej scéne je už 55 rokov, čas jeho textom neubral na čare mysterióznosti. Ľudia sa rovnako radi báli v minulosti, ako dnes. Svedčí o tom ľudová slovesnosť i mytológia. Stephen King je ale iný prípad. Rád sa hrá s čitateľovou fantáziou, rád zapája jeho predstavivosť, vyťahuje do vedomia jeho najväčšie podvedomé obavy a vkráda sa mu do snov.

Divadelná verzia Misery je ale dielom nielen majstra thrilleru či hororu Stephena Kinga, ale i amerického filmového scenáristu Williama Goldmana, autora, ktorý Kingov prozaický text adaptoval najprv do filmovej (1990) a neskôr do dramatickej podoby a divadelná verzia Misery mala premiéru v roku 2012 v Pensylvánii. V prešovskom Divadle Jonáša Záborského je to, ako už bolo spomenuté, slovenská premiéra s novým prekladom Anny Lary a v úprave Ľubomíra Feldeka.

Dramaturgicko-režijné duo – dramaturgička Alžbeta Verešpejová a režisér Michal Náhlik – sa upriamilo na akcentovanie myšlienky slobody, či už vnútornej, alebo vonkajšej, teda jednak slobody mysle, autorskej tvorby a humanity a tiež fyzickej (ne)slobody, o ktorej sme sa v posledných rokoch dozvedali i z médií (napr. o dlhoročnom násilnom väznení ľudí v pivniciach v Holandsku či Rakúsku). Z Annie, psychicky narušenej, maniakálnej obdivovateľky literárneho diela spisovateľa Paula Sheldona sa nesnažili vytvoriť prvoplánovú beštiu, ale človeka s takmer detským vnímaním sveta, ktorému sa v neskoršom detstve zastavil emocionálny vývin. Svoju neschopnosť vybudovať si autentické medziľudské vzťahy, prežiť vlastný život aj v skutočnosti, nielen vo svojej mysli, nahrádza upnutím sa na život literárnej postavy, mladej ženy z minulého storočia, romantickej Misery. Je až absurdné a zúfalé, čo všetko je Annie schopná urobiť, aby jej idol, tvorca Misery, napísal nový príbeh podľa jej verzie. Jej sloboda sa stráca v zacyklení sa v živote niekoho iného, či už v živote fiktívnej postavy Misery, ktorá je pre Annie skutočným človekom, alebo spisovateľa Paula, ktorého prenasleduje. Len nešťastná nehoda, pri ktorej sa Paul zraní a ostane v bezvedomí, jej umožní konečne „slobodne“ naplniť svoj osud. Na druhej strane stojí Paul, oslavovaný spisovateľ bestsellerov o jednej hlavnej postave, ktorý túži po uznaní kritikov, nielen po komerčnom úspechu svojich kníh. Jeho fyzický slobodný život okliešťovala tvorivá nesloboda, pokúsil sa s ňou bojovať napísaním dvoch kníh. Prvou je ďalšia kniha o Misery, v ktorej táto postava umiera a v druhej je jeho úprimná umelecká spoveď. Paul sa ale zo dňa na deň dostáva s polámanými nohami a otrasom mozgu do uzamknutej pivnice, z ktorej zdanlivo niet úniku. Spojenie so svetom nefunguje. Ponižovanie, urážky i doslova väzenské podmienky sa dajú zmierniť len cez osobné, umelecké a filozofické ústupky. Začína sa boj o život, ktorý sa skracuje... A to celé napokon vyskladá celú mozaiku príbehu, ktorý nám rozpráva znovuzrodený autor Paul Sheldon. Režisér Michal Náhlik sa v inscenácii pokúsil prepojiť tradičnú divadelnú ilúziu vystavanú na princípe kukátkového divadla s filmovým rozprávaním thrilleru, resp. vážnej psychologickej drámy. Dve postavy, a teda dvaja predstavitelia v jednom priestore, len s plynúcim časom musia rozohrať celú hĺbku emocionálneho a psychického teroru, zúfalstva, hry s časom o život.

V inscenačnom tíme Michala Náhlika ani tentoraz nechýba výtvarníčka Anita Szökeová. ktorá mala na starosti scénu a kostýmy. V priestoroch experimentálnej Malej scény vytvorila stiesnený priestor pivnice úplne obyčajného amerického domu. Na stenách sa odlupujú tapety. Popri nich sú odstavené nepotrebné spotrebiče, niekoľko vedier, bandasiek, domáce náradie, dosky, stolík, skriňa (s ukrytým oltárikom pre vlastné božstvo – Misery a dvoma figurínami stelesňujúcimi budúci osud Paula a Annie). Všetko pôsobí ošumelo, opustene, zničene. Celá scéna navodzuje klaustrofobický dojem. Na kovovej nemocničnej posteli leží Paul. Dominantné rekvizity dopĺňajú invalidné kreslo a starožitný písací stroj, predmety slúžiace špeciálne pre Paula. Za zamknutými dverami je schodisko do domu. Úniková cesta. Postava Annie je odetá v pracovnom: károvaná košeľa, vesta, pracovná obuv na nohách, jej účes i výraz tváre absolútne korešpondujú s pivničnými priestormi a s charakterom jej správania. Sú rovnako jednoduché a desivé zároveň. V róbe s parochňou pri poslednej večeri zas výtvarníčka poukazuje na paradox a kontrast v správaní Annie. Zatiaľ čo počas celého príbehu je Annie odetá stroho, v zlomovej situácii, keď už ide skutočne o život, je vystrojená slávnostne. A teda aj po výtvarnej stránke sú obe postavy v diametrálne odlišnej situácii. Paul má na sebe spodnú bielizeň, resp. to, čo mu po nehode ostalo. Obe nohy má obviazané a spevnené po bokoch palicami. Vizuál inscenácie výborne dotvára žáner psychothrilleru.

Text, výtvarnú zložku i herecké mizanscény dokresľuje hudba Juraja Haška, ktorý opäť potvrdil cit pre napätie, atmosféru mizanscén i jemné divadelné nuansy.

Zuzana Kúšiková v postave maniakálnej Annie rozohráva emócie postupne. Spočiatku môže byť jej postava dokonca aj sympatická, najmä v úvodnej časti príbehu. Postupne, ako plynie dej, sa miera sympatie divákov voči Annie síce znižuje, ale, a to je paradox tejto inscenácie, nenastáva výrazné vymedzenie sa voči nej. Kúšikovej Annie je vizuálne zaujímavo stvárnená – mastné vlasy rozdelené pútcom na dve časti, šialený výraz tváre, minimalistické, stručné pohyby, strohé gestá. Spôsob, akým deklamuje repliky je prirodzený, autentický, avšak i napriek tomu, že hrá zoči-voči divákovi v bezprostrednej blízkosti, jej rečový prejav je sporný. Nie vo výraze, ale v zrozumiteľnosti. Michal Novodomský ako Paul má neľahkú úlohu, keďže je neustále prítomný na scéne a väčšinu času buď leží v posteli, alebo sedí na invalidnom vozíku. Napriek tomu je výrazovo presvedčivý. Takisto bez prehnaných výrazových prostriedkov a v duchu prirodzeného herectva. Miestami dodáva svojej postave aj tragikomický rozmer v detailoch (napr. snaha o ukrytie liekov, používanie šperháku, nezmyselné malé boje s Annie pri jedle či písaní) a spolu so Zuzanou Kúšikovou rozpletá komplikované reťazce vždy ďalších a ďalších autorských nástrah a zápletiek. I napriek tomu, že projekt Dvaja je určený pre dvoch hercov, tentoraz je vo zvukovej nahrávke prítomná i tretia postava, mladý policajt Buster, ktorého nahovoril Matej Erby. Jeho postava po zabití Annie ako figurína padá zo schodov, čo je na hrane komického a tragického. Na premiére ešte bolo možné odčítať prílišnú hereckú upätosť na dodržiavanie inscenovaného tvaru, ale s každou reprízou bude iste uveriteľnosť a autentickosť hlavných predstaviteľov gradovať. A s ľahkosťou by mohlo prísť aj vybudovanie silného príbehu.

Inscenácia napriek ťaživej téme a očakávanému sujetu plného napätia a psychoteroru (i keď netreba mať prehnané očakávania na základe filmovej či knižnej podoby diela) pôsobí miestami úsmevne, hoci snahu o vytvorenie toho pravého „kingovského“ príbehu inscenátorom uprieť nemožno. A to môže byť divácky veľmi atraktívne.

 

 

 

Publikované online: 30.3.2020

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.