O VŠEDNOSTI, KTORÁ NECHCE ODÍSŤ Z NÁŠHO ŽIVOTA

Vytlačiť

Divadlo Ludus/Kreatívne centrum mladých Bratislava

Scénografia: Jozef Ciller a. h., koskýmy: Milan Čorba a. h., scénická hudba: Henrich Leško a. h., pohybová spolupráca: Juraj Letenay a. h., réžia: Martin Huba a. h.
Osoby a obsadenie: Joe - Michal Kubovčík, Artie - Ondrej Kovaľ, Felix - Jakub Rybárik, Phill - Martin Križan, Helen - Ivana Kuxová (premiéra), Petra Vajdová, Bill - Marián Chalány, Suzy (dieťa) - Ema Fručeková, Harry - Ľuboš Kostelný, Muriel - Henrieta Jančišinová, Douglas - Maroš Balážik, Ken - Kamil Kollárik, Tony - Matúš Krátky, Alice - Zuzana Konečná, Arnold - Pavol Moisés, Joan - Zuzana Porubjaková, Sam - Braňo Bystriansky, Berta - Dáša Rúfusová, Bezdomovec - Vlado Sadílek.
Adresát: od 14. rokov.
Premiéra: 23. 4. 2007, Divadlo Ludus/Kreatívne centrum mladých Bratislava

Téma brutality a strachu z nej sa v rôznej intenzite objavuje tak zahraničnej ako aj v našej dramatickej a inscenačnej tvorbe takmer neustále. Určite nejde iba o náhodu, ak Divadlo Ludus v réžii Martina Hubu uviedlo adaptáciu filmu Incident americkej dvojice Nicolas E. Baehr - Larry Peerce (1967), ktorá rozpráva príbeh práve na túto tému. Film je o nočnej ceste metrom, počas ktorej dvojica agresívnych mladíkov ohrozuje cestujúcich v jednom vozni. Cesta pre jedného z nich končí tragicky - je zavraždený zraneným vojakom, ktorý má ako jediný odvahu postaviť sa proti ich neustále vzrastajúcej agresii a násiliu. Je smutné, ak práve film s takouto tematikou, hoci vznikol už dávnejšie - pred štyridsiatimi rokmi, je potrebné stále ako aktuálny inscenovať i na našich javiskách. Návraty k nemu nesvedčia o zdravom stave „ducha“ našej spoločnosti...

Martin Huba je režisér, ktorý má skúsenosti s adaptovaním dramatických predlôh skôr tradičného a klasického charakteru. Siaha po nich nielen kvôli nadčasovosti tém, ale práve kvôli ich veľkej vnústornej bolestivosti, ktorá je pre neho priestorom pre ich otvorenie smerom k súčasnosti. Incident v jeho režijnej i hereckej tvorbe patrí do línie inscenácií, v ktorých sa súčasnou témou vyjadruje k problémom, ktoré nás dnes trápia. (Patrí sem napríklad aj divácky veľmi úspešná i odborne oceňovaná Tančiareň naštudovaná v Divadle P. O. Hviezdoslava, scéne činohry SND v Bratislave v roku 2001, ktorá vznikla na námet divadelnej inscenácie Le Bal divadla Théâtre du Campagnol.) To bol aj určite jednej z hlavných dôvodov, prečo po tejto téme siahlo Divadlo Ludus. Časťou svojej tvorby, ktorou sa orientuje na divákov teenagerského veku, chce byť totiž Ludus angažovaným divadlom, akousi „uvedomovaco-umeleckou“ ustanovizňou, ktorá chce diváka osloviť témami tak spoločensky, občiansky ako aj ľudsky veľmi naliehavými. A Incident takou príležitosťou určite je, pretože okrem hlavného konfliktu prináša aj nie veľmi lichotivý pohľad na naše životné a občianske postoje. Dvojica agresívnych mladíkov je totiž už v pôvodnej predlohe iba jednou stranou „mince“ násilných situácií, tou druhou je naša odvaha - či skôr schopnosť - zasiahnuť účinným spôsobom v situáciách, v ktorých je ohrozený náš život. (Z divadelného hľadiska ide o veľmi vďačnú látku.) V inscenácii je ukazovaná cez vzťahy a oboznamovanie sa so životom poväčšine dvojíc postáv v rade epizód, napísaných i M. Hubom väčšinou inscenovaných ako akési modelové vzťahové situácie, ktoré vedú v čase nebezpečenstva k nášmu zlyhaniu.

Režisér M. Huba obsadil do úloh týchto „obyčajných“ ľudí - prototypov našich zlyhaní - veľmi veľa známych i menej známych bratislavských hercov. Pod jeho režijným vedením sa stretli tak herci činohry SND (Ondrej Kovaľ, Ľubomír Kostelný, Ivana Kuxová, Branislav Bystriansky a i.) ako aj pedagógovia bratislavského Konzervatória (Dáša Rúfusová) či herci bez domovského divadla ako Michal Kubovčík alebo Vladimír Sadílek a i. Postavy v ich podaní majú svoju dynamiku, herci sú v nich predvedčiví, dokázali ustriehnuť hranicu medzi ideologizovaným angažovaním sa a divadlom ako výsostne umeleckou formou výpovede o nás... Ústredná dvojica mladíkov v podaní Michala Kubovčíka a Ondreja Kovaľa je herecky i profesionálne dostatočne silnou protiváhou k tak veľkému počtu herecky tiež dobre na svoje postavy pripravených kolegov v úlohe akoby „obetí“. Vzhľadom na zámery divadla sa každé predstavenie (škoda, že to tak nebolo aj na premiére) končí diskusiou hercov s publikom na témy, ktoré prinieslo. Inscenácia má veľký ohlas u publika určite aj kvôli týmto dôvodom a určite aj preto neprekvapuje vnútorným zaujatím hercov pre ňu, pre jej neustále profesionálne zvládnutie.

Inscenácia je však kontroverzná mierou podania reálnej brutality na javisku. Ak je ešte pochopiteľný silný akcent jej tvorcov na uvedomenie si našich slabých miest v živote ohrozujúcich situáciách prostredníctvom postáv, ktoré sú už vo svojej podstate vytvarované ako slabosi, zbabelci z vypočítavosti či psychicky labilné „radiobete“, až nezmyselne a v celkovom vyznení inscenácie retardujúco pôsobí snaha o priame prenesenie život ohrozujúcich situácii na javisko. Ide väčšinou o miesta, v ktorých sú napríklad dávané Bezdomovcovi (Vladimír Sadílek) medzi pery či prsty na nohách zápalky, ktoré sa však vzápätí musia krátko po ich zapálení nejako nenápadne zhasnúť, aby herca naozaj nepopálili. Inscenácia je tak vďaka týmto snahám o vytvorenie iluzívnej predstavy o nebezpečenstve vnútorne rozkolísaná, stráca na vierohodnosti a na týchto miestach sa z nej silne vytráca aj divadelnosť ako taká.

Odpovedí na túto „slabosť“ inscenácie je viacero. Dve z nich možno vychádzajú z rovnakej príčiny. Martin Huba po predlohe Incidentu siahol už po štvrtý raz. Prvý raz ho inscenoval na pôde Divadla Astorka Korzo´90 v roku 1993, potom nasledovala VŠMU (2002) a HaDivadlo (2003) v Brne. V Astorke bolo každé z uvedených miest vystavané ešte plne divadelne apelatívne, teda tak, aby si logika tak divadelného jazyka i logika života ako takého neprotirečili, ale podporovali. V súlade s poznaním, že na javisku zobrazené zlo a agresivita nás občiansky zaangažujú viac v metaforickom ako v priamom vyobrazení. V opačnom prípade v hľadisku zostávame SAMI, iba s uvedomením si svojich fyzických schopností, o ktorých vieme, že nás zradia trebárs aj kvôli tomu, že nás nikto v našom živote neučil fyzickým obranným technikám... Alebo nás dnešná inscenácia Incidentu v Luduse chcela vyzvať práve k tomuto? Ďalšou pravdou ale tiež je, že i takto položená otázka stojí za odpoveď v každej angažovanej divadelnej inscenácii...

Je však ale tiež možné, že sa takýmto spôsobom M. Huba snažil inak otvorene a účinnejšie(?) postaviť k problému násilia okolo nás a iba hľadal prostriedky, ako o ňom nástojčivejšie povedať... Potom by však musel hľadať viac aj v scéne, kostýmoch či hudbe (a nielen v obsadení postavy šovinistu Arnolda skutočným hercom čiernej pleti Pavlom Moisésom), pretože tie sa príliš od koncepcie prvej verzie nelíšili.

V intimite divadelných sál sa častokrát darí oslovovať srdcia divákov hlbšie a citlivejšie, ako inde a inými prostriedkami. Treba však zvážiť mieru nášho ohrozenia realitou vonku a dnu. Tým, čo zažívame ako skutočne nebezpečné v našom verejnom i súkromnom živote a tým, čo by nás nemalo ohrozovať v akoby spoločnom „umeleckom“ priestore. V priestore, ktorý má žiť inak - nie tak ako ten „bežný“. Určite by v ňom nemala totiž prevažovať brutálna realita nad umeleckou a divadelne tou - vždy - najsilnejšou. A to je sila vedomia, že tieto javy nie sú denné a bežné v živote každého z nás, ale to však neznamená, že nie je dôvod o nich neustále - aj v divadle - a divadelnými prostriedkami - hovoriť.

Publikované online: 23.4.2007

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.