O VKUSE

Vytlačiť

Dramaturgia: Slavomír Rosenberg, Scéna: Ján Zavarský
Kostýmy: Eva Farkašová
Hudba: Marián Vach
Choreografia: Zuzana Šebová
Réžia: Michal Babiak
Účinkujú: Gregor Hološka, Nina Kočanová,Tibor Vokoun, Zuzana Šebová, Michal Monček, Jozef Bujdák, Marián Balážik, Branislav Bajus, Mária Jedľovská, Ján Topľanský, Margita Šefčovičová, Marián Dusík
Premiéra: 13. októbra 2007, DJP v Trnave

Milan Jedlička, vedúci katedry marketingovej komunikácie Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave napísal svoju druhú hru. Prvú, s názvom Korytnačina, uviedlo Divadlo Jána Palárika v Trnave v roku 2005. Svoju druhú hru ponúkol Jedlička tomu istému divadlu. To ju prijalo a Bola raz jedna dedina... mala premiéru 13.10.2007. Bohužiaľ.

Dôvod na zalamovanie rukami je veľmi prostý a neumelecký. Textu chýba akákoľvek umeleckosť. Ambície autora o satiru a iróniu na dnešný svet sú nepopierateľné, niekoľkokrát sa tento fakt prízvukuje v programovom bulletine i na internetovej stránke divadla. Jazyk hry je zvláštne (s)prostý, z chudobných replík na nedá vyčítať ani náznak charakterov, nieto ešte motivácií na nejaké činy. Tie sa ani nedejú. Padá slovo za slovom, matkina lamentácia za synovým papuľovaním – bez záujmu, logiky, či dramaturgickej súdnosti. Text sa vyznačuje mnohými novotvarmi, napr. tchoriak, ktoré mali prinútiť obecenstvo sa smiať. To sa však ani smutne nepousmialo. Bola raz jedna dedina... by malo byť pokračovaním vety Kde bolo, tam bolo. Odkazuje to na rozprávku, akoby sa autor alibisticky vyhýbal priamo poukázať na realitu, hoci v texte je reality až priveľa. Žeby sa snažil vyrovnať Kocúrkovu? Dediny Kozobobkovo a Capoprdy majú od Kocúrkova naozaj ďaleko.

Príbeh je o Janovi Onajovi (Jano odzadu je Onaj, už tu autor prejavil svoju originalitu). Celú prvú polovicu sa zotavuje z opice na lavici v kuchyni, pričom okolo neho poskakuje jeho matka a jeho zamerikanizovaná sestra. Otec sa mihne len na chvíľu, aby, tak ako ostatní, cestu na záchod obišiel, prepytujem, hovno, ktoré mu leží v ceste. Nič nepresvedčí diváka viac o nízkosti tejto rodiny ako práve predstieraná prítomnosť (samozrejme, že tam v skutočnosti nie je) exkrementov. Po niekoľkých piesňach, ktoré boli celkom slušne zvládnuté a množstve minút nezáživných dialógov sa Jano rozhodne, že už to doma viac nevydrží a vyberie sa do sveta.

Druhú časť hry Jano strávi v krčme lúčením sa s kamarátmi. Tí ho opijú a odnesú domov. Tak sa končí Janova cesta za dobrodružstvom.

Príbeh rámcuje hučanie vlaku. Ako legendárne „Nezastavujeme, máme zpoždění!“a vlak prefrčí cez Hoštice, ani tu nezastavuje. Ďalší motív, ktorý sa tiahne prvou časťou inscenácie, je už spomínané obchádzanie výkalov. Každý člen rodiny, ktorý vstane (odohráva sa to v nedeľu), počnúc matkou, cez dcéru Janu, syna Jana a končiac tatkom, každý z nich cestou na toaletu obchádza inkriminované miesto s patričnou grimasou na tvári. Aby toho nebolo málo,počujeme aj spláchnutie. A obchádzanie sa opakuje aj cestou zo záchoda.

V mizanscénach sa striedajú príchody a odchody, prechody alebo presadanie si z miesta na miesto. V piesňach – s originálnymi textami, napr.: „Kto si to tam prdol, Capo z Capoprdov“ sa objavilo zopár jednoduchých tanečných prvkov, no aj tie sa viac podobali na opakujúce sa gestá.

Mamu Onajovú hrala Nina Kočanová. Patrila jej celá prvá polovica predstavenia. Na začiatok predviedla školácku etudu o tom, čo sa robí, keď sa človek v nedeľu ráno zobudí a chodí po kuchyni. Cupitala v červených škôlkarskych papučiach, zalamovala rukami nad stavom a bezbožníctvom svojej rodiny. Snažila sa moralizovať s rukami vbok alebo zloženými na prsiach, ale text jej to nedovolil. Jej dialógy so synom Janom boli len prázdnym bľabotaním.

Zuzana Šebová ako Jana Onajová pôsobila prirodzene. S nadhľadom hrala pubertiačku, trocha škriekala, dobre spievala. Ak by sa hra aspoň trocha blížila groteske, mala by šancu. Rovnako aj Jozef Bujdák v postave Amerikána Kukina. Nechýbal mu nadhľad, irónia aj sebairónia. Škoda, že nenašli podporu u spoluhercov a najmä v režijnej koncepcii.

Nie je úlohou recenzenta písať, ako by sa „to“, čiže diskutovaný či diskutabilný kus mal robiť. To má na starosti režisér. V tejto inscenácii však režisér celkom rezignoval. Hercov len jednoducho aranžoval v priestore, text nechal v prvoplánovej rovine, v akej je napísaný, hoci by sa hodil nejaký dramaturgický zásah do textu samotného alebo do jeho realizácie. Zdá sa, že text neponúka inú možnosť, ako robiť grotesku, vysmiať sa zo všetkého. Režisér sa však o to ani nepokúsil. Zostalo ten len pri plochom inscenovaní textu.

Otázku „Prečo???“ - s minimálne tromi otáznikmi - treba položiť v prvom rade dramaturgii divadla. Zaradenie takéhoto (nev)kusu do dramaturgického plánu divadla, ktoré v minulých sezónach prišlo s odvážnymi projektami a vyhraneným pohľadom (Kafka: Amerika, Goethe: Faust a Margaréta, Jelinek: Motorest) musí otriasť stabilnou diváckou obcou v Trnave. Rovnako visí vo vzduchu aj otázka, prečo režisér so silným estetickým cítením, docent na katedre estetiky FFUK v Bratislave Michal Babiak pristúpi na réžiu hry, ktorá má od estetických princípov, krásna a kalokagatie poriadne ďaleko. Ďalšou záhadou je prítomnosť dramaturga (Slavomír Rosenberg) pri realizácii textu. Bol naozaj pritom?

Napriek všetkému sa zdá, že hra Bola raz jedna dedina... má na javisku DJP obrovský úspech. Pôvodne pripravená pre Štúdio, opakovane sa reprízuje vo veľkej sále. Pravdepodobne celkom zodpovedá vkusu trnavského a okolitého publika.

Publikované online: 13.10.2007

Dária Fojtíková Fehérová

Dária Fojtíková Fehérová absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).