O túžbe po moci a zrade priateľov, alebo Shakespeare na Malej scéne košického Štátneho divadla

Dramaturgia: Martin Gazdík
Preklad: Jozef Kot, Zora Jesenská
Scéna a kostýmy: Marija Havran
Hudba: Marián Čekovský
Réžia: Ľubomír Vajdička
Osoby a obsadenie:
ON – Michal Soltész
ONA – Dana Košická
Premiéra: 25. október 2013, Malá scéna Štátneho divadla Košice
Zaradiť po sérii súčasných príbehov do repertoáru Štátneho divadla Košice shakespearovský titul bola od dramaturga M. Gazdíka dobrá voľba. Jeho posun do súčasnosti zas odvážnou otázkou, či to text a jeho javisková realizácia v takom náročnom tvare ustoja. Nie nadarmo sa hovorí, že kto neriskuje, nemá, avšak v tomto prípade by sa riskovanie s klasikou dalo nazvať krokom vedľa. Na jednej strane stojí výborný prvotný nápad zjednodušiť a moderne prerozprávať obľúbenú Shakespearovu drámu o zrade, klamstve, vražde, túžbe po moci a šialenstve kráľa Macbetha, ďalej využitie novo zrekonštruovaného priestoru Malej scény na komorné spracovanie veľkej dramatiky, ako aj zaangažovanie renomovaného režiséra a najvychytenejších hercov súboru. Na druhej strane stojí veľký výkričník za výsledkom, nevyrovnaným divadelným experimentom s formou i tvarom.
Tragédia W. Shakespeara Macbeth, dedikovaná kráľovi Jakubovi I., je inšpirovaná postavou z histórie, obľúbeným škótskym kráľom Macbethom I., ktorý sa vďaka dobovým kronikárom zmenil na tyrana a uzurpátora.  Zjednodušene prerozprávaný príbeh hovorí o tom, že počas bitky medzi vojskom kráľa Duncana a nespokojnými škótskymi šľachticmi tri čarodejnice vyveštia Macbethovi osud, okrem iného aj to, že sa stane kráľom. Macbeth odvtedy sníva o kráľovskej korune. Jeho manželka, lady Macbeth, pripraví vraždu kráľa a Macbeth čin dokoná, stáva sa tak novým škótskym kráľom. Aby svoju moc upevnil a predišiel obvineniu zo zrady, zavraždí viacerých šľachticov, i svojho priateľa Banqua, ktorému bolo predpovedané, že sa jeho syn stane kráľom. Macbeth na korunovačnej slávnosti uvidí Banquovho ducha a je vydesený. Znovu sa vyberie za čarodejnicami a tie ho upokoja, že nebude porazený žiadnym človekom, ktorého porodí žena a dovtedy, kým sa k hradu Dunsinan nepriblíži birnamský les. Macbeth sa upokojí a cíti sa neohrozene. Avšak väčšina jeho vojska sa pridá k jeho nepriateľom a ľsťou, vojaci sa dostanú k hradu zamaskovaní za vetvy birnamského lesa, lady Macbeth spácha samovraždu a samotného Macbetha v boji zabije predčasne narodený Macduff. Veštby sa naplnia a v Škótsku tak znova zavládne mier.
Košický Macbeth sa začína veľmi sľubne. Na párty, plese, spoločenskej udalosti sa v miestnosti určenej na oddych ocitá unudený, spoločenskými povinnosťami otrávený On (M. Soltész) v smokingu. Rozohráva takmer veselú etudu o tom, ako sa dá v takejto miestnosti využiť čas. Medzi knihami nachádza hru Macbeth, najprv to nevie ani správne prečítať a, samozrejme, v dobe moderných technológií, sa okamžite cez mobil pripája na sieť a s prekvapením zisťuje, že ide o historickú postavu. Začíta sa do textu a obdobným spôsobom si zisťuje aj ďalšie informácie o postavách, historických súvislostiach i samotnej dráme. Po chvíli ho to ale prestáva zaujímať a radšej využíva telefón na telefonovanie, v angličtine. Miestnosť na oddych v tej chvíli využíva aj Ona (D. Košická), krásna dáma vo večerných spoločenských šatách. Zaujme ju On a tak, podobne ako On pred chvíľou, i Ona berie do rúk knihu Macbeth a číta nahlas. Od tejto chvíle sa „otvára“ pasca na diváka, ktorá sa miestami mení na labyrint, kde sa dá ľahko stratiť, ale vždy treba mať nádej, že sa predsa len dostať do cieľa dá . On a Ona začínajú hrať, hrať sa, hrať o… Dlho a ťažko zisťuje divák kontext, o čo ide. Herci sa totiž striedajú v rozprávaní i čítaní replík jednotlivých postáv, hrajú len minimalisticky, v podstate väčšinou sa snažia civilným spôsobom deklamovať verše, aby zotreli patinu viac ako štyroch storočí a potvrdili stálu aktuálnosť Shakespearovho diela. Predstavenie je ale ťažko čitateľné, a tu mám na mysli nielen neuveriteľne rýchle, až nezrozumiteľné tempo reči oboch predstaviteľov, že sledovať ho je pomaly nadľudský výkon, ale aj zlú akustiku priestoru, ktorá spôsobuje, že pri zlej artikulácii a stíšení hlasu (najmä u M. Soltésza) sledujete nemohru. Postavy sa zlievajú jedna do druhej (veď je ich napokon vraj viac ako štyridsať a herci na scéne sú len dvaja), ich motivácie sú nejasné, konanie i reakcie zvláštne, intonácie neprirodzené a nezmyselné. To naozaj musí znieť takmer každá veta rovnako? Slovo-pauza-slovo-pauza-slovo-pauza, rýchly sled slov s dôrazom na poslednom slove vo vete? Dve tretiny predstavenia divák blúdi v akýchsi dejových kruhoch, ktoré sa mu odkrývajú v pasážach, keď herci priznávajú princíp hry a doslova čítajú text z knihy. Ale objektívne treba priznať aj pekné momenty predstavenia. K tým patrí napríklad jedna z úvodných mizanscén, v ktorej je po prvý (a jediný) raz využitý aj balkón, z ktorého Ona číta príhovor, a výtvarne je veľmi zaujímavo zobrazená veštba v podobe klesajúcej čiernej štóly; vtipná je i mizanscéna M. Soltésza „opitý vrátnik Vrtichvost“; či takmer filmovo pôsobiace extrémne intímne momenty medzi Macbethom a lady Macbeth. Na scéne prebieha deklamácia, hranie sa na hru, jemná historická štylizácia i civilný prejav. Prichádza ale veľmi silná časť predstavenia, keď Macbeth šalie a odohráva sa posledný súboj a jeho potrestanie. Katarzia však paradoxne nenastáva, predstaveniu chýba záver. Poklona ruka v ruke po poslednej replike hry je žalostne málo. Energia predstavenia je premenlivá, herci nie vždy vedeli vhodne interpretovať veršovaný text, ktorý čerpá z prekladov Zory Jesenskej a Jozefa Kota. M. Soltész so svojou postavou bojuje. Jeho silná stránka, komediálny talent, sa preukázala v úvode, v už spomínanej alkoholickej scéne, a veľmi pekne spracoval aj polohu šialenca. Vo vážnych polohách nie je jeho herecký prejav až taký vyrovnaný. D. Košická je zas charizmatická v civilnom prejave, v rozvahe a v porozumení verša. Na javisku tak vzniká miestami zaujímavá interakcia a tvorivé napätie medzi týmito odlišnými typmi hercov. To asi aj bolo zámyslom režiséra Ľ.Vajdičku, keď vybral do takéhoto náročného kusu komika a dramatickú herečku. Neviem ale, či výsledkom jeho režijnej koncepcie mal byť tak chaoticky prerozprávaný príbeh. V každom prípade hercom dal do úst veľa textu rôznych postáv hry a do rúk málo rekvizít, ktoré spĺňali symbolické funkcie (šál čierny ako veštba a šál biely ako smrť, krvavý obrúsok, fľaša šampanského s jahodami, zbierka kníh ako zdroj uvoľnenej zábavy, kaly ako nositeľky noblesy i symbolický les, telefón), a veľkú pomôcku – knihu s textom. Invenčne vymyslená scéna M. Havran, rozširujúca hrací priestor Malej scény o foyer, je ozvláštňujúcim dynamickým prvkom. Je minimalistická, jej dominantou sú čierne kožené hranaté kreslo a priesvitná plastová stolička. Takisto kostýmy, čierno-biele spoločenské oblečenie u oboch predstaviteľov, sú vytvorené a vyberané s vkusom a s veľkým dôrazom na spoločenský status. Hudba M. Čekovského sa pokúša o aktualizáciu klasiky a jej prenikavý rytmus pripomína zrýchlené búšenie srdca práve tak, ako je to pri podobných spoločenských udalostiach, ale aj pri intrigách, zrade, klamstve…
William Shakespeare sa teda znova vrátil na javisko košického Štátneho divadla, tentoraz na Malú scénu a súdiac i podľa rozpačitých reakcií publika, aj s rozpačitým úspechom. Ale to už je asi riziko tohto experimentu.
Hana Rodová
publikované online 11. 12. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.