O štúrovkyniach, mladoňoch a tých ostatných

Vytlačiť

Réžia: Alena Lelková
Dramaturgia: Adriana Totiková
Scéna: Juraj Poliak
Kostýmy: Dorota Cigánková
Hudba: Sisa Michalidesová
Video: Martina Sľúková
Foto inscenácie a výstavy: Milo Fabian
Produkcia: Mira Dittrich

Hrajú: Rebeka Poláková (Adela Ostrolúcka), Zuzana Konečná (Anička Jurkovičová-Hurbanová), Danica Matušová (Marína Pišlová-Geržová), Zuzana Porubjaková/Kristína Tóthová (Antónia Sekovičová-Braxatorisová), Ľubo Bukový (Ján Kalinčiak)

 

Podkladom inscenácie Misky strieborné, nádoby výborné realizovanej v Štúdiu 12 je rovnomenná dráma od spisovateľky Jany Juráňovej. Táto divadelná hra bola od svojho vzniku v roku 1997 uvedená dvakrát – v skrátenej verzii ju vo forme scénického čítania predstavilo divadlo Stoka, neskôr ju inscenovalo Rado(sť)dajné divadlo v Kláštore pod Znievom. Tentokrát bola nová premiéra zasadená do špecifického rámca – rok 2015 bol vládou vyhlásený za Rok Ľudovíta Štúra. A práve táto súvislosť sa pri novom uvedení tejto hry so „štúrovskou tematikou“ často skloňovala. Vďaka ironizujúcej línii Misiek, ktorú môže inscenačné spracovanie ešte viac posilniť – ako sa to stalo i v tomto prípade  –, bolo však úplne iným druhom spomínania na Štúra a štúrovcov, než na aké sme obyčajne zvyknutí.

Možno sa to všetko ne/stalo...

Hra Jany Juráňovej je svojím textom a spôsobom práce s jazykom už sama osebe dobrým základom pre inscenačne hravé, subverzívne spracovanie klasickej „štúrovskej témy“. Poníma ju totiž naozaj netradične. Hrdinami Misiek nie je ani Štúr, ani iní štúrovci. Sú nimi štúrovské ženy: Adela Ostrolúcka, Anička Jurkovičová-Hurbanová, Marína Pišlová-Geržová a Antónia Sekovičová-Braxatorisová. Tieto štyri ženy sa stretávajú po svojej smrti, aby (sebe a aj publiku) o štúrovcoch povedali mnoho nového a zaujímavého. Vďaka tomu, že dramatička zapracovala do hry množstvo reálnych faktov, udalostí či anekdot, no dala im iný kontext, vznikol efekt „privlastneného“ rozprávania dobre známych dejín. Nejde však celkom o to, že by bol „príbeh štúrovcov rozprávaný cez ženy“ (denník Pravda). Štúrovské ženy, naopak, stoja v popredí ako osobnosti, ktoré získavajú vlastný hlas. Ten je vo vzťahu k štúrovcom ironizujúci, pochybovačný, chvíľami vážny, sumarizujúci, inokedy v ňom prevláda nadhľad a možno i istá miera mystifikácie. Najmä však rozpovedáva takú verziu dejín, ktorej rovnocennou súčasťou sú ony – štúrovské ženy. Misky strieborné, nádoby výborné otáčajú optiku – štúrovské ženy už nie sú miskami, ktoré „vytepali“ a ktorých obsah napĺňajú muži. Naopak, sú to ony, ktoré dávajú tvar a význam im. Otvárajú sa pred nami iné dejinné príbehy a historické línie; také, ktorým sa obvykle v historiografii hlavný význam nepripisuje: trpiteľstvo štúrovcov, ich komplikovaný ľúbostný život, nadmerné zaujatie politickými cieľmi na úkor súkromného života, samoľúbosť, spasiteľský syndróm, Štúrova žiarlivosť a možná homosexualita a i. Život všetkých štyroch žien, ako sa dozvedáme z hry, napĺňalo niečo, čo ich tešilo (zdravie detí, láska k mužovi, práca v záhrade a pod.). No nevyhli sa mu ani osobné sklamania či krivdy, ktoré nezriedka pocítili práve vďaka svojim mužom. Obraz dejín a hrdinstva, ktorý tu pred nami vystupuje, je tak komplikovanejší a možno napokon aj o čosi komplexnejší. To, či je takáto verzia príbehu pravdivá, alebo nie, nie je až také dôležité. Podstatné je, že je celkom dobre možná.

S takýmto obrazoboreckým podkladom pracoval inscenačný tím v Štúdiu 12. Pod režijným vedením Aleny Lelkovej, v dramaturgickom poňatí Adriany Totikovej vznikla ucelená, pevne zviazaná inscenácia s funkčne využitým humorom. Javiskovému stvárneniu hry prospelo zvýraznenie niektorých textových pasáží (a naopak potlačenie iných), dôsledná práca s dikciou, gestom a pohybom a ich súlad s takými inscenačnými prvkami, ako sú hudba, scéna či kostýmy.

Postavy a herecké výkony

Začiatočnú časť inscenácie tvorí rozhovor Adely Ostrolúckej a Aničky Jurkovičovej, no postupne sa k nim na scéne pridáva aj Marína Pišlová a Antónia Braxatorisová. Štúrovské ženy na javisku pripomínajú takmer výjav z akéhosi moderného emancipačného televízneho seriálu – ich rozhovory sú dynamické, „k veci“, a nie sú zbavené ani konfliktov. Tie sú zbrusované vďaka spoločnej práci (pranie a vešanie bielizne či spoločná úprava hrobov). Do deja príležitostne vstupuje i Ján Kalinčiak, ktorý je akýmsi „prostredníkom“ medzi svetom mužov a svetom žien. Ostatní muži sú v hre zastúpení iba ako hlas znejúci z nahrávky či ako obraz-portrét. V porovnaní s hovorovejším a civilnejším prejavom žien pôsobia slová štúrovcov (o národe, o ženách a pod.) z nahrávky príliš uhladene, pateticky a zastaralo. I vďaka tomuto kontrastu získava inscenácia parodizujúci rozmer.

Hlavnou nositeľkou napätia je Adela Ostrolúcka, ktorú ostatní oslovujú menom Adelka. Počas celej inscenácie sa obsesívne zaoberá svojím vzťahom so Štúrom. Leitmotívom sú vety vyslovené na začiatku: „Viete, čo o mne napísal Štúr, keď som zomrela? Že som bola tvor. Nie žena, nie človek. Tvor... on o mne napíše, že som bola tvor.“ Adelkou lomcujú rôzne duševné poryvy. Donekonečna analyzuje, prečo jej vzťah-nevzťah zlyhal a aký bol vlastne v skutočnosti, rozhorčuje sa nad patetickosťou a trpiteľstvom štúrovcov, nudí ju ich moralizovanie a intelektuálna povýšenosť a ako priznáva, ich rozsiahla spisba ju v skutočnosti zaujíma iba pramálo. Neveriacky spomína na rôzne príkoria (najmä tie od Štúra) a postupom času jej hnevlivosť a rozhorčenie prerastajú do zatrpknutosti, únavy, dokonca až rezignácie a zrútenia. Veď napokon, opakovane si kladie tie isté zbytočné otázky a tak stále nanovo prežíva citovú traumu. V závere sa jej potvrdzuje nielen to, že jej vzťah so Štúrom bol problematický (t. j. z dnešného hľadiska už možno nedešifrovateľný). Janko Kalinčiak jej prezradí aj to, že Štúrovi bolo naozaj treba viazať viazanku. Ba čo viac, bolo mu treba „aj ceruzky strúhať, taký bol ľavý“. Ostatné ženské postavy sú vystavané na hyperbolizovaných charakteristikách, ktoré im viac či menej prináležali v rôznych historických zobrazeniach: Anička Jurkovičová vystupuje ako pragmatická a sčasti i bohémska duša, Antónia Braxatorisová ako verná manželka stojaca nohami pevne na zemi a Marína Pišlová zosobňuje múzu (tu rozmarnú, samoľúbu, opojenú vlastným historickým významom).

Kresba postáv jednotlivých štúrovských žien je presná a výrazná. Herecké výkony všetkých štyroch predstaviteliek štúrovských žien pritom tvoria vyváženú súhru. Napriek tomu, že sú charaktery postáv odlišné a majú medzi sebou i spory, a napriek tomu, že každá z herečiek hrá vlastným, špecifickým spôsobom, podarilo sa im vytvoriť jednoliatu atmosféru. V hereckej rovine i v rovine svojich postáv tvoria celok, v ktorom je však každá odlišná. Hereckými výkonmi sa neprebíjajú, ani za sebou nezaostávajú. Naopak, nahrávajú si a celkovo vzniká pocit, že sa v týchto rolách cítia dobre. S postavou sa dokážu uvoľnene pohrávať (najmä momenty vystupovania z roly, odstupu od postavy), a inokedy, keď je potrebné, zase postavu „zviažu“ a hrajú realistickejšie. Všetky štyri zároveň prejavujú zmysel pre komické hranie.

Adelka napríklad na rozdiel od charakteru Aničky Jurkovičovej pôsobí detsky a nedozreto. Obsedantným spomínaním a opakovaním toho, že ju Štúr nazval tvorom, je dokonale neznesiteľná i pre spolupostavy, ktoré jej to dávajú jasne najavo. Herecké podanie tejto postavy smeruje Rebeka Poláková k stvárneniu miernej psychotickosti a emocionálnej vyčerpanosti. Dramaturgicky azda trochu zbytočným gestom je len Adelkino napadnutie Štúrovej busty kamienkami. Obsadenie Zuzany Konečnej do roly Aničky Jurkovičovej bolo vynikajúcim rozhodnutím; postava pragmatickej a sčasti bohémskej divadelníčky a matky jej sedí. Dokáže stvárniť nielen komický, ale i vážny rozmer tohto charakteru a dojímavá je najmä v chvíľach, keď v stíšení píše J. M. Hurbanovi list o deťoch, zatiaľ čo ju ostatné štúrovkyne počúvajú.

Antónia Braxatorisová (Zuzana Porubjaková) a Marína Pišlová (Danica Matušová) sú si navzájom kontrastom. Kým éterická Marína nežným hláskom ospevuje vôňu hortenzií a ľalií, zemitá Tonka má radšej vôňu petržlenovej vňate. Obe sa navzájom pretekajú, bojujú o svoje miesto a česť v histórii. Kým Marína o sebe hovorí, že patrí národu, Tonka sa pýši tým, že Sládkovičovi bola – celkom reálne – dobrou a vernou manželkou, vychovala mu deti, aj ho napokon, keď prišiel čas, pochovala. Výmena, ktorá prebieha medzi herečkami stvárňujúcimi tieto dve postavy, je pre diváka jednou z najzaujímavejších línií inscenácie. Odohráva sa totiž nielen v explicitných replikách, ale i drobných, takmer nebadaných náznakoch. Kým u Danice Matušovej je situovaná do práce s komickosťou v extrovertnejšej polohe, u Zuzany Porubjakovej je o jemnejšej práci s mimikou (vystriedanie veselosti a náhleho zosmutnenia) a nepatrných poznámkach. Celkovo možno povedať, že pri takto úzko zomknutom hereckom kolektíve sa dajú len málokedy vidieť také vyvážené herecké výkony. Pre publikum vznikla možnosť si na jednom mieste vychutnať kolektívnu súhru, kresbu postáv, odcudzenie i humor.     

Samostatnú pozornosť si zaslúži postava Jána Kalinčiaka (Ľubo Bukový). „Janko“, ktorý tu vystupuje s fajkou v ústach, v širokej košeli, nepôsobí v takto vystavanom ženskom svete ako votrelec. Naopak, je štúrovkyniam oporou, priateľom, dôverníkom. Chápe ich a dokáže sa s nimi uvoľnene zabaviť, napríklad v tanci. Nie je typickým zástupcom mužského elementu v ženskom svete. Predstavu o vážnosti a intelektuálnej prísnosti dejateľov nenapĺňa dôsledne, svojou živočíšnosťou a jednoduchosťou je im kontrapunktom. Navyše, ako sa ukazuje, Štúr si ho vážil podobne, ako si vážil ženskosť. Sympatickosť tejto postavy spočíva i v tom, že pôsobí ako útecha – Adelkinu pozornosť sa snaží od myšlienok na Štúra odpútať tak, že ju pozve „na pohárik“, prípadne jej čo-to prezradí o Štúrovom čudáctve či nesamostatnosti, alebo naznačí, že za všetkým možno naozaj treba hľadať Štúrovu náklonnosť k „mladoňom“. Napokon, s tvrdením, že „človek by sa nemal brať až tak vážne, ako ten náš Lajko“, je štúrovkyniam takmer komplicom. Ťažko si možno predstaviť lepšiu voľbu herca pre rolu, ktorá v sebe zachytáva takú dynamiku protikladov maskulinity a femininity („jemnejší“ než ostatní štúrovci, intelektuál, no predsa nie „príliš“, dokáže sa „znížiť“ k tomu, že ženy berie ako rovnocenné partnerky, sám je netypickým predstaviteľom maskulinity). Ľubo Bukový sa s takto poňatým charakterom Kalinčiaka vyrovnal veľmi dobre.

Scéna, symbolická premena priestoru a humor

V Štúdiu 12, ktoré slúži najmä na prezentáciu novej drámy, sa nachádzajú stĺpy, ktoré sú pre scénografa pracujúceho v tomto priestore vždy výzvou. Pri tejto inscenácii sa nestali obmedzením, naopak, boli priznané a veľmi prirodzene využité. Ženy na ne vešajú Štúrovu bustu, šnúry s opranou bielizňou, prípadne sa za stĺpy skrývajú, alebo sa o ne (vo chvíľach, keď nadobúdajú od svojej postavy odstup) civilne opierajú. Rekvizity sú jednoduché – hlinené kvetináče s tradičnými izbovými kvetinami, kašírované portréty štúrovcov, drobné kamienky a mulčovacia kôra. Štúrovské ženy ich počas inscenácie využívajú mnohorako. Najskôr vznikne pomocou kvetináčov, starosvetských kvetov, busty a portrétov čosi ako školský kabinet alebo múzeum, kde Anička Jurkovičová čistí handričkou od prachu staré exponáty (portréty a busty štúrovcov), kým sa rozpráva s Adelkou. Inokedy sa zase vďaka nim ocitáme na cintoríne, kde ženy upravujú hroby. Alebo z nich vybudujú čosi ako veľký verejný pamätník (busta Štúra zavesená na stĺpe, cestička vydláždená kamienkami lemovaná kvetináčmi s kvetmi). Pomocou takýchto modifikácií sa priestor, v ktorom sa nachádzame, dokáže veľmi rýchlo a jednoducho zmeniť.

Pravdepodobne vďaka režisérskemu vkladu je práca s rekvizitami vo viacerých chvíľach naozaj vtipná. Napríklad, keď unudené a otrávené ženy položia na portrét moralizujúceho štúrovca kamienok na ústa, muža okamžite umlčia (hlas ozývajúci sa z nahrávky stíchne). Podobne vtipná je situácia, keď na scénu prichádza Marína – na cintoríne sa postupne postaví na viacero náhrobných kameňov (tvoria ich portréty otočené bielou stranou nahor), aby „svojím pohlavím“ precítila, či sa už nachádza na tom správnom. Vo chvíli, keď stojí na Sládkovičovom hrobe, zvýskne a vzrušene si chytí šaty v oblasti lona. Takéto momenty, v ktorých sa invenčne využíva vo svojej podstate jednoduchá scéna, fungujú vďaka synergii rozmanitých inscenačných prvkov, a tiež vďaka hereckým výkonom.         

Hudba a kostýmy

Pre inscenáciu je typická pomerne vysoká miera dynamickosti. Už nástup herečiek pri úvodnej poetickej hudbe od Sisy Michalidesovej naznačuje, že pohyb je v tejto inscenácii naozaj premyslený a že svoju úlohu tu hrá i hudba. Tá sa v intímnom momente stíši (napríklad keď Anička Jurkovičová píše list Hurbanovi), alebo v exponovaných situáciách naopak vygraduje (pôsobivý prvý nástup Janka Kalinčiaka, keď za zvukov divej hudby tancuje). Úvodná choreografia pri klavírnej skladbe navodzuje spomienkovú náladu a celému výjavu dodáva melancholický charakter. Atmosféru čias minulých evokujú aj kostýmy pripomínajúce biele spodnice. Každá z postáv ich má individualizované a doplnené o rôzne ľudové prvky: múzickejší výzor, čelenka z bielych kvetov, kratšia suknica (Marína Pišlová); zemitejší, domáckejší výzor, zástera a vlasy v šatke (Antónia Braxatorisová); bohémske sukne, vrkoč spletený bokom, čiastočne rozopnutá košeľa a traky, umeleckejší výzor (Anička Jurkovičová); jednoduché biele spodnicové šaty s volánmi, jemný výzor (Adelka Ostrolúcka). Zaujímavá je opäť kreativita práce s rekvizitami/súčasťou kostýmu – moment, keď si štúrovské ženy nasadia na tvár vence a tak si vytvoria „komické štúrovské brady“, zatiaľ čo pateticky čítajú spomienky z pamätného pochodu na Devín.

Parodickosť a humor

V spojitosti s týmto inscenačným spracovaním Misiek treba osobitne zmieniť parodickosť a narábanie s iróniou a humorom. Sú v podstate tvorivým princípom, ktorý je zakódovaný už v samotnej hre. Vďaka invenčnej práci s reáliami a podvratnému spomínaniu prvkov, ktoré si možno ľahko spojiť so štúrovcami, môžu vznikať často úsmevné, alebo dokonca až humorné situácie. Inscenačné spracovanie túto dispozíciu hry posilňuje, a to na viacerých úrovniach. Možnú problematickosť verejného prijatia takéhoto spracovania „štúrovskej témy“ si pritom uvedomujú aj samotné postavy, ktoré odcudzujúco povedia: „Len aby to nevyznelo ako výsmech.“ (treba však povedať, že im je to v podstate jedno).

Humorný efekt má napríklad opakované použitie niektorých slov („mladoň“), karikovanie obrodeneckých ideálov („oni všetci trpeli, trpeli za národ, za sokolov...“; „je nešťastne zamilovaný do dievčiny, ktorá je doňho ale šťastne“; „posielal mi knihy, mozog mi pri nich tŕpol,... iste bolo utrpením, aj keď ich písal“), alebo aj roztrieštenie či fragmentarizácia prehovoru (R. Poláková ako Adelka napríklad povie: „Mne Štúr nikdy nepísal... vyznal sa mi zo svojho utrpenia, ktoré pochádzalo... inšpirovali ho Tatry, orly nad Tatrami, ktoré lietajú, ľudia pod Tatrami, Kriváň...“). Podobný efekt sa dosahuje nielen narúšaním syntaktickej dokonalosti viet, ale aj dôslednou prácou s intonáciou. A napríklad i tak, že herečka zrýchli tempo reči (Zuzana Konečná ako Anička Jurkovičová hovoriac o svojom manželovi v rýchlom slede dodáva, že „boli aj horší, no a čo, to je pravda“, čím u publika vyvolá smiech). Rovnako humorné je, keď postavy pri hlasnom čítaní štúrovských textov vyslovujú „ä“ prehnane dôsledne.

Komickosť sa rozoznieva v rôznych častiach inscenácie takmer nepretržite. Režisérsky a dramaturgický vklad je v súvislosti s tým asi najviac viditeľný v nasmerovaní herečiek v práci s gestikuláciou a pohybom. Založenie rúk vbok, otrávený či neprítomný pohľad žien, nepokojné ošívanie sa či nastavenie samotnej hereckej akcie ako celku vnášajú v správnej chvíli na javisko humor, iróniu či nadhľad. Napríklad, kým Štúr z nahrávky spochybňujúco hovorí o emancipačných aktivitách žien a ženských spolkoch, Anička Jurkovičová a Adelka sa zatvária kyslo a Anička radšej začne ledabolo čistiť steny, pričom pri tejto činnosti využíva aj naslinený prst. Inokedy zase Anička rozpráva o svojich nápadníkoch a keď sa dostane k Franciscimu, sklopí obraz Hurbana, aby „nepočul“. Jedna z najvtipnejších situácií sa objavuje hneď na začiatku inscenácie – kým sa Adelka sťažuje na Štúra, Anička Jurkovičová berie Adelke z rúk jeho bustu a pýta sa, ako môže takto pred ním hovoriť, chce bustu vyčistiť, ale aby ju lepšie zbavila nečistôt, napľuje na ňu a začne ju šúrovať handrou. Potom bustu čičíka ako malé dieťa, zakrýva ju, aby nepočula, čo sa práve hovorí, komicky ju natriasa v náručí ako malé dieťa v perinke.

Ďalšou takouto situáciou sú chvíle, v ktorých sa ženy rozprávajú o rozsiahlej tvorbe a korešpondencii štúrovcov. Keď Anička Jurkovičová hovorí o listoch, ktoré písal Hurban o veciach verejných, v rukách drží obrovský list. No keď hovorí o súkromnej a ľúbostnej korešpondencii, vytiahne z vrecka iba maličkú skladačku. Marína však má k dispozícii celú knihu básní, ktoré jej Sládkovič napísal, a Tonka Braxatorisová v rámci rivality rozrušene zvýšeným hlasom rýchlo odpovedá, kým ukazuje listy od Sládkoviča:  „A ja som ho pochovala, a písal mi. A ako mi písal, priam horúce slová to boli... No aha, takto mne môj Ondrík písal. Mhm, aha, a ako veľa. A ako veľa mi písal, aha, no, takto veľa mi písal, ešte veľa, viac, najviac...“. Vďaka hereckému podaniu Zuzany Porubjakovej patrí táto scéna k jedným z najlepších. Vtipne pôsobí takisto to, keď sa Tonka nechce priznať k tomu, že v skutočnosti Sládkovičove knihy nečítala. Klamstvo prezradí v geste, v ktorom si s veľkou tabuľou zakrýva tvár a intonáciou dodáva svojej lži humorný charakter.  

Pravdaže, to, že takto nastavené situácie u divákov a diváčok zafungujú, súvisí aj s kvalitou hereckých výkonov. Z reakcií divákov možno povedať, že sa pri tejto inscenácii podarilo dosiahnuť, že sa publikum smeje v momentoch, v ktorých to bolo tvorkyňami a tvorcami zamýšľané. Oceniť treba, že sa inscenačný tím nebál pracovať i s narážkami na sexualitu a že sa zníženie uplatňuje nielen vo vzťahu k štúrovcom, ale i štúrovkyniam. Ani ony totiž nie sú bez chýb. Sú celkom ľudské: žiarlia, hnevajú sa, občas zaklamú a niekedy sa berú až príliš vážne či bolestínsky.  

Odcudzovanie, multimediálnosť a problematická aktualizácia

Medzi ďalšie tvorivé princípy, ktoré sa pri tejto inscenácii uplatnili, patrí multimediálnosť, aktualizácia a odcudzenie.

Postavy príležitostne vypadávajú zo svojej „dejinno-rozprávačskej“ roly. Pri cigarete alebo sediac opreté o múr v rozjímavej chvíli získavajú od svojej postavy odstup, na chvíľu sa stávajú samy sebou o čosi viac a historickú tému tak odľahčujú. Inokedy si skáču do reči, odcudzujúco sa navzájom hatia pri „nevhodných“ replikách, ktoré začali prednášať akoby samovoľne. Alebo po patetickom čítaní štúrovských textov hodnotia svoje výstupy: „Anička, vidno, že vy ste boli herečka a Marína, vidno, že vy ste boli múzou a vy, Tonka, veľmi dobre...“ Antirealistický moment sa objavuje i v závere, keď Adelka Maríne povie, že už je koniec, alebo keď sa Anička Adelky spýta, prečo to teraz na konci kazí, keď už si toho toľko povedali.

Multimediálny aspekt vnáša do inscenácie napríklad použitie ručného projektoru. Kalinčiak ním svieti Maríne do lona, premietajú sa tam podobizne detí. Alebo sa video, ktoré zachytáva škôlkarov, zobrazuje na stĺpe. Takéto využitie techniky inscenáciu oživuje. Naopak, ako problematickú možno hodnotiť snahu o vnesenie aktualizačného momentu. Politizácia inscenácie prostredníctvom aktualizácie pôsobí nezriedka neprirodzene najmä vtedy, ak sa aktualizácia koncentruje iba do jedného uceleného momentu, ktorý je od zvyšku diania oddelený a inak s ním nekomunikuje. Vtedy často nevytvára takú pridanú hodnotu, akú by si tvorcovia či tvorkyne želali. Čosi podobné sa stalo i v Miskách, keď sa objavuje video z výletu herečiek na Devín a ich civilné rozhovory na tému národnej hrdosti či ochoty bojovať za ideály. Schopnosť divákov a diváčok vzťahovať sa k tejto špecifickej historickej téme a zobrať si z inscenácie nielen iróniu, ale ju aj usúvzťažniť so súčasnosťou, reflektovať ju dnešnými očami, naozaj netreba podceňovať. 

O význame irónie

Misky v Štúdiu 12 sú inscenáciou, z ktorej môže mať feministická autorka ako Jana Juráňová iba radosť. Hra sa preniesla na javisko v živej a dynamickej podobe vďaka kvalitným hereckým výkonom a premyslenému, inovatívnemu kombinovaniu rôznych (aj už „klasickejších“) dramatických postupov. Tí a tie, ktorí sa neboja pohľadu na „iné dejiny“, ocenia jej humor a možné mystifikačné línie. Téma štúrovcov a štúrovkýň je tu nielen znížená, ale istým spôsobom tiež povýšená – a to bez toho, že by dochádzalo k vysmievaniu alebo zjednodušujúcej glorifikácii. Ponúka sa nám tu alternatívny obraz dejín. Pravdivejší? Možno áno, ale možno aj nie. V každom prípade je však možné túto inscenáciu chápať ako metodologickú poznámku k historiografii. Veď zmyslom parodickosti a irónie je tu aj zamyslenie nad tými aspektmi našich dejín, ktoré nie sú bežne reflektované; problematizujúce pristupovanie k histórii. A ak sa Štúr svojho času ohradzoval voči „narastajúcej strate vážnosti“, našou povinnosťou by dnes, naopak, malo byť uvoľniť miesto aj takým „nerozvážnostiam“, ako sú humor či parodickosť. Naše vnímanie rôznych spoločenských otázok môžu totiž v mnohom obohatiť. 

Publikované online: 13.4.2016

Lenka Krištofová

Lenka Krištofová je novinárka a filozofka. Vyštudovala filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rámci doktorandského štúdia absolvovala stáž na Katedre politických vied a v Zentrum für Gender Studies na Brémskej univerzite. Zaujíma sa o rodové štúdiá a filozofické reflexie umenia. Spoluautorsky a redakčne sa podieľala na vzniku prvej vysokoškolskej učebnice rodových štúdií, ktorú v roku 2011 vydalo Centrum rodových štúdií Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 2012 – 2019 bola zodpovedná redaktorka rodovo orientovaného časopisu Glosolália. Pravidelne prispieva do rôznych slovenských aj zahraničných periodík.