O psíčkovi, mačičke a divadle

Vytlačiť

Dramaturgia: Marek Turošík

Scénografia: Jan Brejcha

Asistent réžie: Peter Creek Orgován

Réžia: Braňo Mazúch

 

Účinkujú: Kristína Medvecká-Heretiková a Miroslav Kolbašský

 

 

Kniha Povídání o pejskovi a kočičce Josefa Čapka patrí k základnej výbave pri čítaní deťom. Môžeme ju čítať už predškolákom a to v origináli alebo slovenskom preklade. V posledných rokoch popularitu týchto hrdinov na Slovensku umocnil aj fakt, že sa kresby z knihy zjavujú na produktoch dennej spotreby. Keďže v roku 2015 uplynulo sedemdesiat rokov od smrti Josefa Čapka, sú jeho diela autorskoprávne voľné. Navyše ich originály sú v zbierkach Slovenskej národnej galérie. A tak sa známe obrázky zjavujú aj na slovenských výrobkoch – detských papučkách, či tričkách a taškách. SNG vydala viaceré spomienkové predmety a omaľovánky s Čapkovými kresbami. Skrátka, Povídání o pejskovi a kočičce je fenoménom aj deväťdesiat rokov od svojho vzniku.

Rozprávky majú už desiatky knižných vydaní v českom, slovenskom, no aj iných jazykoch. Okrem realizácií v rozhlase sú aj stabilnou súčasťou divadelnej tvorby pre deti. Aspoň raz ich uviedlo aj každé z piatich slovenských zriaďovaných bábkových divadiel. V Bábkovom divadle v Košiciach ich hneď v prvej sezóne divadla, v roku 1960, naštudoval režisér Alexander Pogorielov. Po šesťdesiatich rokoch sa Psíček a Mačička do Košíc vrátili. V tomto prípade však ide len o inšpiráciu Čapkovým dielom. Tvorcovia ho uvádzajú len v anotácii k inscenácii. Autormi textu s názvom O psíčkovi a mačičke sú režisér a dramaturg inscenácie, teda Braňo Mazúch a Marek Turošík.

Do svojich dramatizácií si autori či autorky najčastejšie vyberajú príbehy O pejskovi a kočičce, jak si myli podlahuJak si pejsek s kočičkou dělali k svátku dort. Je to pochopiteľné – majú v sebe azda najviac dramatickosti a obsahujú dostatok konania postáv. Práve tieto príbehy sú aj súčasťou textu pre košickú inscenáciu. Ale až v závere. Jeho hlavná časť je totiž venovaná hraniu, hravosti, divadlu a bábkovému divadlu. V úvodnom dialógu sa účinkujúci pýtajú:
„MAČIČKA   A teraz sa budeme naozaj hrať!
PSÍČEK          A ako sa budeme hrať?“[1]
Potom vymenujú desiatky rôznych detských, spoločenských i športových hier. No rozhodnú sa, že sa budú hrať na divadlo. Na bábkové divadlo. Psíček rozpráva príbeh psíka Foxlíka a spolu s Mačičkou ho znázorňujú s použitím mopu na umývanie podlahy. Potom nasleduje dialóg:
„MAČIČKA   To bola ale krásna rozprávka!
PSÍČEK          Naozaj?
MAČIČKA    Naozaj!
PSÍČEK          Aj mne sa páčilo, ako si hrala s mopom toho psíka.
MAČIČKA    Naozaj?
PSÍČEK          Naozaj! Ten mop chvíľu vyzeral ako naozajstný psík.
MAČIČKA    A pritom to bol naozajstný mop.
PSÍČEK          To bude určite kúzlo bábkového divadla, že niečo neživé, ako je napríklad mop, na javisku ožije a stane sa z toho napríklad... psík.“[2]

Na oslavu svojej prvej premiéry sa rozhodnú upiecť tortu. Podľa vzoru hrdinov z Čapkovej rozprávky do nej zmiešajú rozličné netypické veci. Príprava torty sa odohráva ako tieňové divadlo. Keď vysvitne, že tortu nepiekli naozaj, nasleduje dialóg:
„MAČIČKA   (dospeje k poznaniu) A ja som tomu, že robíme tortu, úplne uverila.
PSÍČEK          Aj to je čaro divadla!“[3]
V závere ešte poumývajú a vysušia podlahu a operú aj seba, tak, ako v známej rozprávkovej predlohe.

Režisérom inscenácie je v BDKE prvýkrát hosťujúci Braňo Mazúch. Rodák z Nových Zámkov je absolventom réžie a dramaturgie na Katedre alternatívního a loutkového divadla (KALD) na pražskej DAMU. Tvoril a tvorí vo viacerých českých a poľských divadlách. Je pedagógom na KALD-e a v súčasnosti je aj vedúcim tejto katedry. Na Slovensku dosiaľ režíroval len v činohernom Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove, kde naštudoval inscenácie Posadnutí (2016) a Kráľ Ubu (2017).[4] To, že ho Bábkové divadlo v Košiciach získalo na spoluprácu, je zaujímavým krokom umeleckého vedenia. Do divadla vniesol režisér novú poetiku a dotvoril mozaiku tvorby slovenských, poľských a ukrajinských tvorcov. Z pohľadu „importu“ z Českej republiky Braňo Mazúch dopĺňa v posledných piatich rokoch v slovenských bábkových divadlách hosťujúcich Jiřího Jelínka, Jakuba Maksymova, ale aj Michaelu Homolovú, Petra Chmelu a Matiju Solceho. 


Dramaturgom inscenácie je Marek Turošík, ktorý tvorí prevažne v Českej republike, no podieľal sa aj na oboch Mazúchových inscenáciách v prešovskom DAD-e. Tvorivý tým inscenácie dopĺňa český scénograf Jan Brejcha. Na Slovensku už spolupracoval s Mazúchom (Kráľ Ubu v DAD-e), ale aj s Michaelou Homolovou v banskobystrickom Bábkovom divadle na Rázcestí (Nádherný utorok). Summa summarum, v Bábkovom divadle v Košiciach tvorila táto trojica prvýkrát. Je zrejmé, že necítili bázeň k predlohe, ktorou sa inšpirovali a neprišli ani naštudovať uhladené bábkové divadlo. Jan Brejcha odokryl zadnú časť javiska, ktorá je inak divákom skrytá – za čiernymi sufitami sú okrem iného schody, ktoré vedú do priestoru šatní. Na javisku vidno aj rekvizity, ktoré ale pôsobia, ako by ich tam zabudli pri bežnej starostlivosti o priestory divadla – upratovací vozík a metly.


Inscenáciu tvorí množstvo kratších scénok, nápadov a „fórov“. Spája ich téma hrania sa a hrania divadla. V úvode prichádzajú herec (Miroslav Kolbašský) a herečka (Kristína Medvecká-Heretiková). Kým ona umýva podlahu na javisku, on sa tam snaží dostať ďalšiu rekvizitu – plastovú smetnú nádobu (menší kontajner). Úvod pohybovo čerpá z klaunského prejavu i filmovej grotesky. Inscenácia je od začiatku interaktívna. Herec a herečka obecenstvo kontaktujú, oslovujú, dávajú deťom hádanky, deti diktujú, čo majú dať do torty a v závere od nich herci berú oblečenie, ktoré „perú“ spolu so svojím. Základom úspechu takto postavenej inscenácie sú herecké predpoklady zvládnuť ju. A tie Miroslav Kolbašský a Kristína Medvecká-Heretiková majú. Ich komunikácia s publikom je veľmi prirodzená, nie mentorská. Všetko, čo sa na javisku deje, pôsobí spontánne, bláznivo a prirodzene. Ich herecké konanie formujú ich predobrazy – herečka je pružná a rýchla mačka a herec skôr pomalý a nemotorný pes. Kristína Medvecká-Heretiková napodobňuje mačacie správanie – lezie, schováva sa, je zvedavá, zasekne sa v nádobe, do ktorej sa snaží vopchať... V komunikácii s Psíčkom je chladná až odmeraná – taká, ako mačky bývajú, veď ich charakterizuje nezávislosť. Miroslav Kolbašský evokuje rozvážneho, ale unaveného psa. Jeho komunikácia (s Mačičkou i deťmi) je priateľská a pokojná. Kostýmy hercov sú na prvý pohľad civilné, no obsahujú náznaky evokujúce zvieracích hrdinov – na kapucni žltej mikiny Mačičky sú drobné uši. Miroslav Kolbašský má oblečené hnedé menčestrové nohavice a košeľu v zemitých farbách – kostým, ktorý evokuje psiu srsť.
Uvoľnená a (zámerne) rôznorodá je aj hudobná zložka inscenácie. V úvode znie skladba The Entertainer od Scotta Joplina. Pri rozhovore o premene predmetu na bábku Psíček znenazdajky povie:
„PSÍČEK         ... alebo že z lopaty urobíš basovú gitaru.
MAČIČKA    Čože? Z lopaty basovú gitaru? Ukáž!“[5]
Herec sa chopí lopaty, na ktorej je natiahnutá struna. Hrá na nej ako na base. Neskôr, keď sa Psíček a Mačička nevedia dočkať, kým sa torta upečie, povedia, že im „cigáni v bruchu vyhrávajú“ a zaspievajú rómsku pieseň Andro verdan.

 

Inscenácia O psíčkovi a mačičke má v tvorbe BDKE osobité miesto. Mohli by sme povedať, že na nič nenadväzuje, je solitérom repertoáru. Je istým vykročením z komfortnej zóny divadla, ale aj jeho divákov. Všetky očakávania, ktoré môže názov inscenácie vyvolať, sú už po niekoľkých minútach jej sledovania pasé. A je to tak v poriadku.

 

 


[1] B. Mazúch – M. Turošík. O psíčkovi a mačičke. s. 2 [elektronický dokument, archív BDKE].

[2] Tamže, s. 6.

[3] Tamže, s. 12.

[4] Štátne divadlo Košice avizuje na 1. septembra 2020 premiéru inscenácie Čierna voda Rolanda Schimmelpfenniga v réžii Braňa Mazúcha a dramaturgii Mareka Turošíka. Vzhľadom na pandémiu koronavírusu a zastavenú činnosť všetkých divadiel však nie je isté, kedy sa premiéra naozaj uskutoční.

[5] B. Mazúch – M. Turošík. O Psíčkovi a Mačičke. s. 6 [elektronický dokument, archív BDKE].

Publikované online: 28.4.2020

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.