O POSLEDNOM DUNAJSKOM VODNÍKOVI

Vytlačiť

Tretí príbeh z cyklu bratislavských povestí pre deti od 6 rokov

Dramaturgia: Lenka Kohútová
Scéna, kostýmy : Miroslav a Jaroslav Daubrava
Bábky: Martina Piatková
Hudba: Peter Vaňouček
Réžia: Juraj Adamík

Premiéra: 6.6. 2008, Bábkové divadlo Bratislava

Bratislavské bábkové divadlo uviedlo ako svoju poslednú premiéru sezóny 2007/2008 hru s názvom O poslednom dunajskom vodníkovi v réžii Juraja Adamíka, skúseného režírujúceho bábkoherca. Táto hra ako aj jej inscenácia je súčasťou série – cyklu Bratislavského bábkového divadla Babradlovanie, v ktorom divadelný škriatok Bratislavského bábkového divadla – BABRADLO prináša publiku legendy zo starej Bratislavy – Prešporka. Projekt Juraja Adamíka, plánovaný v širšom kontexte interaktívnych podujatí vznikol za umeleckého vedenia Jozefa Mokoša.

Hra O poslednom dunajskom vodníkovi je v poradí treťou samostatnou epizódou „babradlovskej“ série. Spoločným znakom všetkých troch inscenácií je o. i. jeho základný tvorivý tím - autorská dvojica František Malec, (ktorého hry realizovalo napríklad Staré divadlo Nitra – Vtedy na východe a Azapád, kade sa ide na západ? v réžii Karola Spišáka) a Vladimír Zetek – bývalý člen Bratislavského bábkového divadla a divadla Teatro Tatro a režisér Juraj Adamík. Vo všetkých troch inscenáciách bratislavských legiend tohto autorského projektu vystupuje škriatok Bratislavského bábkového divadla.

Všetky tri príbehy sú úsmevným návratom do historickej minulosti Bratislavy prostredníctvom jednoduchých dejov a historicky známych postáv. Prvou inscenáciou bola realizácia hry O bratislavskej hradnej kuchárke, ktorá sa odohráva v prostredí rodiny cisárovnej Márie Terézie s jej množstvom detí. Druhou (a doposiaľ najúspešnejšou) bola inscenácia O Rolandovej soche zaľúbených, svieži a vtipný muzikál, treťou v poradí je realizácia „tak trochu výmysel nášho Babradla“ (viď citát v bulletine k inscenácii).

Všetky tri texty hier tejto autorskej dvojice v kooperácii s režisérom Jurajom Adamíkom priniesli do dramaturgie bratislavského bábkového divadla nový smer ako obohatenie - smerom od malých tzv. „mateřiniek“ či „škôlkoviniek“ čiže hier pre najmenšie deti a inscenácií v štýle čierneho divadla k náročnejším javiskovým pohybovo tanečno-speváckym dielam, v ktorých herci dostali príležitosť zahrať si divadlo, v ktorom mohli využiť svoj umelecko-komediálny potenciál.

Najnáročnejšou z hľadiska žánrového i najúspešnejšou zo spomínanej trojice bola druhá inscenácia, ktorá zniesla kritériá dobre postaveného a spevácky i režijne vydareného muzikálu O Rolandovej soche zaľúbených. Hudbu skomponoval Víťazoslav Kubička. Inscenácia patrila medzi najlepšie inscenácie sezóny 2004/2005 v bábkových divadlách.

Režisér inscenácie Juraj Adamík nielenže vytvoril vtedy príjemnú inscenáciu, ktorá sa dočkala priaznivého ohlasu publika, čo sa hercom Bratislavského bábkového divadla nestáva na otvorenej scéne až tak často, ale otvoril priestor mladej generácii bábkohercov, keď obsadil napríklad Mariána Mitaša, Alexa Maďara, Luciu Butašovú, Andreja Kováča a ďalších. „Socha“ bola náročným projektom s dobrým profesionálnym výsledkom a vyváženosťou všetkých umeleckých a technických zložiek.

Po úspechu inscenácie O Rolandovej soche zaľúbených a výraznom profesionálnom posune Juraja Adamíka na poli réžie a nájdení sa v žánri sa umelecké vedenie divadla rozhodlo režiséra ďalej nepodporovať. Keďže nový umelecký šéf BBD Dušan Štauder (taktiež režírujúci bábkoherec) sa s Adamíkovým rukopisom a poetikou uvoľneného bezprostredného herectva v kontaktnom vzťahu s publikom nestotožnil a je jasné, že dochádza z titulu moci k likvidácii konkurencie, umeleckým výsledkom divadla ani Adamíkovým réžiám to neprospieva. Ide o nerovný boj, ktorý sa v týchto podmienkach dá len ťažko vyhrať. Čo na to najviac dopláca? Tvorivosť, atmosféra v divadle, podmienky...v konečnom dôsledku však umelci a umelecké výsledky.

Prejavilo sa to aj v tretej zo série „babradlovských“ inscenácií, na poslednej premiére sezóny 2007/2008 O poslednom dunajskom vodníkovi. Tentoraz mal režisér oveľa skromnejšie podmienky ako pri realizácii inscenácie Rolandova socha zaľúbených.

V prípade „dunajského vodníka“ už nevznikol muzikál, šlo o divadelnú hru s pesničkami. Ak šlo v Rolandovej soche zaľúbených o spevoherné party, ktoré posúvali relatívne silne literárnu a na slove založenú predlohu v deji dopredu, v Poslednom dunajskom vodníkovi sa dej prostredníctvom pesničiek neposúval. Pesničky s priemernými prvoplánovými textami Vladimíra Zeteka (tiež spoluautora predlohy) inscenáciu skôr predlžoval či jej tempo zdržiaval.

Problémom poctivo profesionálne urobenej a nie márnej inscenácie O poslednom dunajskom vodníkovi bola predloha a technická realizácia predelov medzi jednotlivými obrazmi. Samotné obrazy boli zo strany režiséra divadelne naplnené a herecky dobre zvládnuté. K rezervám predlohy asi toľkoto - tak ako sme boli u Františka Maleca napríklad už v spomínanej nitrianskej hre Vtedy na východe zvyknutí na svieži ľudový a ironizujúci dialóg (zaiste daný aj témou kritizovania provinčnosti a národných zlozvykov) alebo mierne zľahčený, nepatetický príjemný dialóg umožňujúci hercom i vstup do emocionálnej sféry v Rolandovej soche zaľúbených, tak v autorskej podobe hry O poslednom dunajskom vodníkovi išlo o ideovo, emocionálne i príbehovo slabšiu epizódu cyklu. Hra bola autorsky nevyvážená aj v kontexte slabých pesničiek, ktoré v ľahkom štýle rozprávanému príbehu nepomohli, aj preto vznikla disproporcia v temporytme inscenácie.

Na inscenácii spolupracovala ambiciózna, mladá a talentovaná absolventka (v čase premiéry ešte len poslucháčka) odboru réžia a dramaturgia na Katedre bábkarskej tvorby Lenka Kohútová. Režisér s dramaturgičkou pochopili, že pôvodná predloha je miestami zbytočne zdĺhavá a v dialógoch je potrebné odkrývať akoby zašifrovaný prostý dej, rozdrobený v niekoľkých epizódnych, spomaľujúcich a od hlavnej dejovej línie odvádzajúcich replík. Kohútová s Adamíkom škrtali, pričom sa iba zbavovali niekoľkých nepružných, hoci vtipných replík. Do hlavnej dejovej línie ani do charakterov postáv, ktoré boli napísané dosť plošne, nijako nezasahovali.

Príbeh a dej hry sa dajú v skrátenej podobe charakterizovať takto:

V bratislavskej – teda prešporskej časti Dunaja žije vodník Vaserman so svojou ženou a troma neposednými, beťárskymi deťmi. Deti sem-tam vyvedú rybárom drobné pestvá za pomoci ich priateľa z vodnej ríše, raka.

Najčastejšie prestrihávajú rybárom oká na sieťach alebo spôsobia vír.

Príbeh sa odohráva začiatkom 19. storočia, v období, kedy bol v Bratislave podpísaný tzv. Bratislavský mier medzi Rakúskom a Francúzskom.

Prvá časť hry predstavuje rodinu vodníka a prvú zápletku, kedy malá vodníčka Annemarie spadne do siete jedného z prešporských rybárov – Fišera. Jej otec vodník Vaserman ju zo siete rybára Fišera vyslobodí za cenu toho, že v práve vyhlásenej rybárskej súťaži spôsobí Fišerovo nečestné víťazstvo v súťaži.

V tom čase však stojí na druhom brehu Dunaja pripravený Napoleon so svojimi vojskami a začína Prešporok ostreľovať kanónmi. Richtár, keďže je už mesto celé posiate guľami potrebuje zistiť, či bude Napoleon iba páliť z kanónov alebo či sa chce preplaviť do Prešporka.

Tejto špionážnej úlohy sa na popud Kuba a Sama – synov rybára Protivodu zhostí duch divadla Babradlo, ktorý sa premení na kapra. Zistí, že Francúzi sa chcú v noci na lodiach preplaviť na prešporský breh a prepadnúť mesto.

Babradlo-Kapradlo (zbytočná slovná hračka) ide za vodníkom Vasermanom a spoločne im v tom i s celou rodinou vodníka zabránia – navŕtajú do napoleonských lodí diery. Francúzi ustúpia. Babradlo skonštatuje, že konečne začne platiť už štyri roky podpísaný bratislavský mier.

Na konci dá richtár spravodlivosti za dosť. Podvodník rybár Fišer dostane zákaz chytať ryby v Dunaji, podvedený rybár Protivoda, ktorému Vasermanove deti omylom navŕtali čln bude na hrad dodávať ryby a rodina vodníka Vasermana dostane za odmenu mlyn na potoku Vydrica. Richtár navrhne Vasermanovi aby si zmenil meno na Klas.

Tak ako sme už naznačili, tvorcovia inscenácie - režisér, herci, dramaturgička, pričom nemožno vôbec zabudnúť na výtvarníkov scény a kostýmov – na Miroslava a Jaroslava Daubravovcov - pripravili vkusnú inscenáciu a ponúkli divákovi po dlhšej dobe príjemný estetický zážitok, na rozdiel od gýčiarenia v niektorých predchádzajúcich inscenáciách posledných sezón BBD z dielne režiséra Jozefa Bednárika v podobe inscenácie Ču-čin-čau a umeleckého šéfa BBD Dušana Štaudera a jeho inscenácie Malá morská víla.

Ťažiskovou bola v inscenácii i hudba známeho hudobného skladateľa a talentovaného muzikanta Petra Vaňoučka, ktorý cíti javisko i hľadisko.

K celkovej ťažkopádnosti inscenácie veľmi prispela disharmónia techniky BBD, ktorá má (ako je už roky známe) v Bratislavskom bábkovom divadle isté privilégiá a niektorým technikom sa neprofesionalita z neznámych príčin pravidelne prepáči. Týmto je BBD široko – ďaleko známe. V inscenácii akosi nefungovali prechody medzi jednotlivými obrazmi. Jednoducho povedané – pomyselná opona, oddeľujúca jednotlivé obrazy pravidelne zlyhávala, pretože nedošlo k súhre osvetľovačov so zvukármi. Všetci divadelníci dobre vedia, že technické zložky môžu inscenácii ako pomôcť, tak ju aj potopiť. Technika v tomto prípade nezvládala plynulé prechody. Režisérom premyslené aranžmán – postavené na hre svetla, hudby i choreografických prvkoch tak systematicky marila a narúšala temporytmus inscenácie.

Na záver ešte v krátkosti k hereckým výkonom. Všeobecne možno skonštatovať, že herci hrajú inscenáciu s chuťou, vidieť, že tvorivé hľadanie s režisérom ich baví. Herecký kolektív má disciplínu, ktorá je vidieť na všetkých, veľmi vyrovnaných hereckých výkonoch. Herci mali v inscenácii náročnú úlohu, aby zvládli svoje herecké spevácke i animátorské party vo viacerých postavách. V spievaných partoch sa ako obyčajne vymyká Alex Maďar so svojimi hlasovými dispozíciami.

Publikované online: 6.6.2008

Ida Hledíková

Ida Hledíková je divadelná kritička a teatrologička. Venuje sa výskumu bábkového divadla, prekladá odbornú divadelnú literatúru najmä z poľského jazyka, zúčastňuje sa na divadelných, televíznych a filmových festivaloch ako členka poroty, v súčasnosti pôsobí na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.