O NÁRODE BEZ PÁTOSU

Vytlačiť

réžia: Michal Vajdička
dramaturgia: Dano Majling
scéna: Pavol Andraško
kostýmy: Jana Hurtigová
hudba: Peter Mankovecký

Osoby a obsadenie:
Viera Javorčíková - Kristína Turjanová, Elana Javorčíková - Zuzana Kanócz, Olina Javorčíková - Lucia Lapišáková, Hana Čepčinská - Eva Pavlíková, Čierny / Kamenák - Branislav Matuščin, Želka Čierna - Daniela Kuffelová, Farár Javorčík - Ivan Vojtek st., Matej Vodnár - Martin Nahálka, Hagarka – Milan Ondrík, Belický – Peter Oszlík, Pekáč / Limbovský – Juraj Loj

Premiéra: 13. júna 2008 v Divadle Andreja Bagara v Nitre

Všetko za národ! Velí Hana Čepčinská, národovkyňa, ktorú na dedinu poslal lekár. Cupitajúc po hline odrieka verše s krkolomnými okazionalizmami slovenského parnasistu Pavla Országha Hviezdoslava. Vidiek i slovenský ľud - všetko by „na pekno“ vidieť chcela. Prichádza s romantizujúcimi predstavami, ktoré sa lámu pod šľahmi biča irónie. Pozdvihnúť slovenský národ, zbierať ľudové piesne, prostonárodné príslovia a porekadlá. Ľud, ktorý sa pohybuje vo svojom uzavretom teritóriu, čo naznačila uzavretá scéna Pavla Andraška, od odrodilcov chrániť.

Kam oko dovidí, všade zem, hlina. Cítiť ju aj v hľadisku. Z jedného konca na druhý dovidíš, postavy z javiska len veľmi zriedka odchádzajú – zväčša v stronzách počúvajú repliky ostatných. A nad tým všetkým vznáša sa dobový drevený nábytok. Ako národné povedomie. Kedy – nekedy sa niektorý kus spustí, aby naznačil zmenu prostredia.

Kostýmy Jany Hurtigovej v prírodných farbách, materiáloch i strihoch jemne naznačujú historizujúci kontext, vyhýbajú sa však prílišnej folklorizácii.

Výborná dramatizácia Ondreja Šulaja pracuje s výraznými strihmi. Je postavená na kontrastoch a irónii. Napokon, Timrava použila už samotný názov ako ironickú adoráciu. Šulaj stavia vedľa seba komické i tragické situácie, aby sa vzájomne lámali do čírych emócií. Režisér Michal Vajdička ich vyhrotil (napríklad Hagarovmu výstupu o smrti syna predchádza roztopašná prekáračka a rozprávanie vtipov, takže pri suchom vecnom konštatovaní mrazí, situácia zaskočí postavy i diváka), že sa štiepili v presnom reze, často brúsené sarkazmom, ktorý dokonale zrkadlí povahu slovenského ľudu. Odbúrava pátos, inscenácii dáva nadhľad a ľahkosť.

Šulaj sa vyvaroval archaizujúcim slovným konštrukciám, ktoré Timrava s obľubou používa. Namiesto Timravinho: „A mne sa ten šuhajec ľúbi. Originálny mladík, ja ho rád mám,- povie v to otec. Devušky, majte sa okolo neho, ja rád by ho mal za zaťa!“ Použil súčasný jazyk, ktorý v svižných dialógoch prispieval k správnemu rytmu inscenácie a obsiahlu novelu zredukoval na kľúčové situácie. Strihá ich v komickom i tragickom tóne, aby sa vzájomne osvetľovali a dodávali si ostrosť, aby sa lámali v presnom reze. Žiaden folklór. Len trocha hrdých nacionalistických fráz podťatých nadhľadom a vzdelaním. Napríklad keď sa na javisku strieda niekoľko jazykov - maďarčine kontruje angličtina, nemčina, francúzština i latinčina. Výborne vystavaná prekáračka, ktorá sa pohráva s malosťou človeka, jeho povýšenosťou.

Kontrasty ruralistického vzťahu k zemi, intelektuálnych dišpút o národe i ďalších spoločensko-politických otázkach rozkryli obraz národa videného očami Timravy, ktorý z oblakov na zem ťahali jej ironické poznámky.

Šulaj ponechal postavám výrazne kontúry, ktoré režisér s hercami rozvíjali do plnokrvných charakterov, takže žiadna neskĺzla do karikatúry, aj keď typy - agitujúca národovkyňa a zatrpknutá stará dievka, učiteľ alkoholik a podobne, by k tomu zvádzať mohli. Herci postavy budovali precízne, spolu s režisérom ich stavali do presne vykresaných situácií, takže príbeh napredoval v rýchlom tempe.

Kristína Turjanová postavu Viery Javorčíkovej, ktorá je stelesnením samotnej Timravy, stavala príliš bolestínsky. Pohľady do zeme, utrápenosť až bezmocnosť v gestách i pohľadoch sú prostriedky, z ktorých Turjanová postavu stavia. Irónia bola viac v texte. Viera Turjanovej nehrá tú zatrpknutú starú dievku, ktorú poznáme z novely. Je z nej trpiteľka. Je to výrazný, aj keď nie celkom najšťastnejší posun postavy.

Elanu Javorčíkovú stavia Zuzana Kanócz ako emotívne, životom prežiarené šťastné stvorenie, ktoré rýchlo vzbĺkne a do akcií vkladá všetko. Olina Javorčíková v podaní Lucie Lapišákovej je zadumaná, pracovitá, pozitívna, intelektuálnymi hračkami sa príliš nezaťažuje. Milan Ondrík dal postave Hagaru vážnosť a vznešenú hrdosť. Učiteľ Čierny je zlomený a nešťastný dobrák, v podaní Branislava Matuščina je odsúdený k tragickému koncu. Martin Nahálka ako Vodnár má v sebe komično čechovovských postáv. Peter Oszlík Maďara Belického trochu paroduje, ináč celá fara pôsobí ako čechovovské sídlo, v ktorom sa prelieva čas v dišputách. Vládne mu pokojný Farár Javorčík, ktorého hrá Ivan Vojtek starší rozvážne a bez emócií. Aj horúce leto prispieva k postupnému hustnutiu atmosféry, ktorá však má vždy tragikomické črty. K postavám, ktoré dokážu vylúdiť smiech zvláštnou prostotou, patrí aj Pekáč Juraja Loja. Herec ponúkne úplne inú tvár v úlohe Limbovského.

Režisér Michal Vajdička veľmi zručne pracuje s prelínaním komického a tragického. Rovnaký motív použije v protikladných situáciách - keď Slovenské mamičky prvý raz na husliach zahrá zaostalý Pekáč v skvostnom podaní Juraja Loja, všetci sa smejú. Keď ju v závere niekoľkohlasne spievajú herci a odvedených chlapov postupne mažú hlinou, je clivá. Umocňuje silný obraz vojny, ktorý prichádza po komickom čítaní slovenských novín. Správa o atentáte na Františka Ferdinanda v nich dostala iba niekoľko riadkov na poslednej strane. Noviny plné národnobuditeľských atakov, besedníc a ďalších hrdovzletných statí zatienili správu, ktorá zmenila svet.

Hudba Petra Mankoveckého sa v predeloch pohráva s motívmi, ktoré smerujú až kamsi do Írska a v dramatických momentoch strieda iba tóny, základ tvoria typicky slovenské hudobné motívy v nových súvislostiach, spieva sa aj naživo.

Inscenácia na motívy novely Boženy Slančíkovej-Timravy Všetko za národ bola vynikajúcou bodkou za monotematickou sezónou Rodinné Striebro v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Rozprávať o národe bez pátosu a prvoplánového folklóru sa len tak nevidí. Nielen inscenácia, ale aj celá sezóna sa vydarili.

Publikované online: 13.6.2008

Mária Fekar Jenčíková

Mária Fekar Jenčíková absolvovala Univerzitu Komenského v Bratislave, odbor estetika – slovenský jazyk a literatúra. V Kabinete divadla a filmu Slovenskej akadémie vied sa venovala skúmaniu expresionistickej drámy. Pôsobila ako šéfredaktorka divadelnej revue Javisko. O divadle a literatúre písala do denníkov Národná obroda a Pravda, v súčasnosti publikuje v časopise Svět a divadlo.