O ľuďoch

Vytlačiť

Alexander Sergejevič Puškin: Eugen Onegin

Preklad: Ján Štrasser

Hudba: Róbert Mankovecký

Dramaturgia: Miro Dacho

Scéna: Pavol Andraško

Kostýmy: Eva Farkašová

Pohybová spolupráca: Zuzana Ďuricová Hájková

Réžia: Marián Pecko

Účinkujú: Starec – Peter Lejko; Mladé knieža – Matej Erby, Ceremoniár – Matej Lacko, Eugen Onegin – Boris Srník, Vladimír Lenskij – Lukáš Šepták, Oľga – Gabriela Očkajová, Táňa – Veronika Husovská, Larinová – Ľudmila Dutková, Duňa – Stanislava Kašperová, Pestúnka – Jana Evelley, Zareckij – Peter Krivý, Hulán – Filip Lenárth, Staršia dáma – Zuzana Kúšiková.

Premiéra: 3. marca 2017, Historická budova Divadla Jonáša Záborského v Prešove

Keď po siedmich rokoch práce na rukopise napokon v roku 1833 vyšla knižne Puškinova poéma, alebo presnejšie román vo veršoch Eugen Onegin, vyvolal v Rusku veľký ohlas. Jednak, podľa dobových prameňov a spisovateľových súčasníkov, román dokonale vystihoval ruskú spoločnosť 20. rokov 19. storočia a jednak jemne pripomínal romantické Byronovo dielo Don Juan. Voči tomuto prirovnaniu sa však Puškin ostro vymedzil, hoci isté náznaky prienikov v texte možno badať. Napriek všetkému, aj po takmer dvoch storočiach možno smelo povedať, že Puškinov Eugen Onegin je nadčasovým textom presne vystihujúcim vzťah medzi mužom a ženou, ktorí svoje city nedokázali ponúknuť a opätovať v rovnaký čas. Toto špecifické vnímanie lásky, života a morálnych hodnôt je aktuálne i dnes. Preto sa netreba čudovať, že dramaturg a úpravca textu Miro Dacho siahol po novom preklade Jána Štrassera a pokúsil sa (našťastie, s priaznivým výsledkom) pre divadlo vyabstrahovať z takmer 250 strán Puškinovho textu živé dramatické jadro. Zaujímavým činom dramaturgie je i zdvojovanie replík, ktoré opakujú v inom význame vždy iné postavy. Toto echo predstavuje akési pomyselné vnútorné zrkadlo nastavené postave. Jej zneistenie, alebo naopak utvrdenie v správnosti konania.

Eugen Onegin v prešovskej verzii sa tak v skratkách a náznakoch dostáva do stredu miestnej veľkomestskej smotánky, kde môže svojím ľahostajným, arogantným spôsobom vzdelaného „Francúza“ ohurovať spoločnosť a upevňovať si svoj vplyv aj vďaka plejáde zlomených ženských sŕdc na jednej strane a priateľov z tzv. smotánky podobného razenia na strane druhej. Odchádza na vidiek, kde má prevziať majetky po chorom a neskôr zosnulom príbuznom. Chvíľu je očarený tamojším pokojným svetom, objavuje jeho vyššiu spoločnosť, svojou charizmou, ale najmä vďaka priateľovi Lenskému si získava obdiv vidiečanov. Otvorene pohŕda vidieckou spoločnosťou, ich spôsobom života, ako aj citmi mladej Tatiany Larinovej. Znudený vidiekom a jeho obyvateľmi vyprovokuje nezmyselný súboj, v ktorom zabije svojho priateľa, a hoci ako víťaz odchádza, rana v duši, ktorú si týmto činom spôsobí, nahlodá jeho dokonalý pancier nedotknuteľného človeka. Po rokoch, ako starší a chorý človek, opäť v meste, v spoločnosti, stretáva sa s už vydatou Táňou. Jeho neskoré vyznanie lásky a prosba o cit ostáva nevypočutá. Eugen Onegin je tak príbehom nielen o veľkej neopätovanej láske, ale aj príbehom o snoch, túžbach, ľahostajnosti a arogancii, o krutej irónii života.

Režisér inscenácie Marián Pecko vytvoril svojím typickým rukopisom priestor pre syntézu všetkých zložiek na scéne. V duchu Puškinovho očarenia baletom je aj celé predstavenie vystavané takmer choreograficky, s dôrazom na pohyb (markantná spolupráca so Zuzanou Ďuricovou Hájkovou) a rytmus. To podčiarkuje aj hudba Róberta Mankoveckého, ktorá hravo rozvíja ústrednú dominantnú tému a takmer refrénovitým spôsobom sa k nej vracia ako výrazný predelový i atmosférotvorný prvok. Tanečne esteticky vytvorené mizanscény postáv, ktoré už iba nestoja v pozadí, ale vytvárajú v druhom pláne akúsi vlnu akcií a reakcií, sú tak priamo zapájané do výstavby plastického obrazu Puškinovho (Peckovho) sveta. Romantizujúce kostýmy Evy Farkašovej so zvýrazneným baletným nádychom, ako aj vytvorenie dojmu typického ruského a zároveň univerzálneho dopĺňajú celkový vizuálny dojem inscenácie. Neprekvapujú, ani neohurujú. Naopak podčiarkujú svojou zemitosťou a rurálnosťou atmosféru vidieka a uniformitou dokonalej elegancie vyššiu spoločnosť. Scéna, ktorú navrhol Pavol Andraško, je zaujímavým obrazovým stvárnením prepojenia minulého a súčasného – umiestňuje starý príbeh do kovovej konštrukcie, akéhosi hangáru alebo veľkého kovového kontajnera.

Úvod predstavenia sa odohráva pred kovovou stenou, pred ňou sú dva stojanové mikrofóny, barový stolík so secesnou lampou. Stena má nádych patiny, čo evokuje, že sa pred nami odohrá starý príbeh. In medias res, takmer vis-a-vis uvádzajú divákov do deja dve postavy prítomné na plese, ktoré opisujú život a správanie Eugena Onegina. Tým, že vychádzajú spomedzi publika, evokujú, že aj divák je súčasťou príbehu. Následne sa vracajú do sály a otvorením kovovej steny sa začína dej hry. Scéna sa mení spúšťaním priehľadných stien (vytvorenie zimnej záhrady, priestor na napísanie Tatianiných listov atď.), ale aj sklápaním častí bočných stien (Oneginova obývačka; jedáleň Larinovcov a pod.), či odkrytím zadného hracieho priestoru (katafalk). Rekvizity na scéne sú symbolické a metaforické, väčšinou používané spôsobom pars pro toto (diván zastupuje salón, sane predstavujú zimu, stôl zosobňuje jedáleň i posteľ, stoličky symbolizujú jedáleň, tanečnú sálu i koč, medvedia hlava je symbolom zimy, osamotenosti a v závere predstavenia i Ruska a pod.).

Režisér Pecko nedáva hercom priestor na improvizáciu. Núti ich do presnej štylizácie, postavy sú jasne vykreslené bez nedôslednosti vo vizuálnom či interpretačnom zmysle. Eugena Onegina hrá Boris Srník, ktorému už akosi prischli postavy zvodcov. Štylizovaný Onegin je ale priamo podriadený veršovanej schéme hry. Hoci mu verš, ako jednému z mála hercov, nerobí problém a jeho repliky plynú hladko a prirodzene, predsa len Srník nie je absolútnym stredobodom diania. Neprýštia z neho všepohlcujúci chlad, arogancia a povýšenosť. V záverečnej časti hry, keď sa jeho postava posúva ešte ďalej, do stareckej polohy, tento rys vystupuje azda ešte presvedčivejšie. Veronika Husovská ako Táňa pôsobí na prvý dojem sebavedomo, mohlo by sa zdať, že štylizácia smerom k takmer tanečnému divadlu a romantická rozorvanosť postavy sú jej šité na mieru. Avšak prílišný pretlak emócií jej bráni dodržať odstup od postavy, čo potom pôsobí popri ostatných postavách zvlášť mätúco. Takisto prílišný dôraz na technickú stránku verša ju zväzuje. Gabriela Očkajová ako Oľga je hravým pendantom Táne. Obsahuje v sebe ľahkosť i naliehavosť, resp. nedočkavosť mladosti. Lukáš Šepták ponúka takmer poetický pohľad na Vladimíra Lenského. Postava Dune je vystavaná ako karikatúra ruských matriošiek a tento komický moment Stanislava Kašperová správne vyzdvihla. Podobne ako Ľudmila Dutková v úlohe Táninej matky Larinovej, ktorá hrá typickú paniu domu s jasne zadefinovanými gestami, mimikou i vysokou polohou hlasu. Medzi nimi je zvláštnym úkazom takmer civilná Pestúnka Jany Evelley. Peter Krivý ako Zareckij v duchu režijnej poetiky stvárnil podlosť a zvrátenosť spoločenskej smotánky. V ďalších epizódnych postavičkách vystupujú Peter Lejko, Matej Erby a Matej Lacko, ktorí jednak rámcujú celú hru, ale aj posúvajú dej dopredu, ako jeho priami či nepriami rozprávači. Ich postavy Starca, Kniežaťa i Ceremoniára sú presne vypočítané a dôsledne štylizované, podobne, ako aj postavy Dámy, ktorú hrá Zuzana Kúšiková či Hulána Filipa Lenártha.

Napriek tomu, že prvé dejstvo prešovského naštudovania Eugena Onegina je prekvapujúcejšie, dynamickejšie a graduje, zatiaľ čo v druhej časti sa opakované motívy stávajú nadbytočnými a dianie na scéne nemá temporytmus prvej časti, je to inscenácia, ktorá ponúka súčasný pohľad na klasickú literatúru, na to, ako možno s textom pracovať, ako ponúknuť na takmer prázdnej scéne priestor pre realizáciu náročných režijných ambícií vo vzťahu k hercom. Absolútne súčasným spôsobom naplňuje historickú budovu Divadla Jonáša Záborského duchom ruského romantizmu a ponúka divákovi text, ktorý hovorí súčasným jazykom cez metafory, alúzie a náznaky o tom, akí sme nepoučiteľní. A ak divák prijme ponúkanú inscenačnú cestu, prejde za dve a pol hodiny cestu svojskej vnútornej očisty.

Publikované online: 30.3.2018

Hana Rodová

Hana Rodová (1978) vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika  na Prešovskej univerzite v Prešove.  V rokoch 1999-2001 publikovala recenzie v časopise Javisko.  Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii.  Od roku 2009 spolupracuje na projekte  Monitoringu divadiel na Slovensku.  Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.