Nukleárny jukebox Jana Klatu v SND

Vytlačiť

Friedrich Dürrenmatt: Fyzici

 

Réžia: Jan Klata

Preklad: Eduard V. Tvarožek

Dramaturgia: Miriam Kičiňová

Scéna a kostýmy: Justyna Łagowska

Výber hudby – adaptácia: Jan Klata

Choreografia: Maćko Prusak

 

Účinkujú:

Slečna Dr. Matilda von Zahnd: Jana Oľhová

Marta Bollová, hlavná sestra: Gabriela Dzuríková

Monika Stettlerová, sestra: Monika Potokárová

Herbert Georg Beutler, zvaný Newton, pacient: Roman Poláčik

Ernst Heinrich Ernesti, zvaný Einstein, pacient: Dano Heriban

Johan Wilhelm Möbius, pacient: Robert Roth

Misionár Oskár Rose: Martin Šalacha

Lina Roseová, pani Misionárová: Monika Horváthová, a. h.

Richard Voss, policajný inšpektor: Ľuboš Kostelný

Uwe Siewers, ošetrovateľ, dieťa, policajt: Jakub Janotík (poslucháč VŠMU)

McArthur, ošetrovateľ, dieťa, policajt: László István Béhr (poslucháč VŠMU)

Murillo, ošetrovateľ, dieťa, policajt: Peter Tilajčík, a. h./René Sorád (poslucháč VŠMU)

Otec: Svetozár Hanes, a. h.

 

Z množstva súčasných poľských režisérov patrí Jan Klata medzi tých, ktorých prácu môže slovenský divák poznať pomerne dobre. Tri hosťovania (festivaly Divadelná Nitra, Eurokontext) za posledných pätnásť rokov a najnovšie aj spolupráca s Činohrou SND možno na prvý pohľad nevyznievajú ako práve ohurujúce čísla, realita je však taká, že nik zo súčasnej poľskej scény neprezentoval svoju prácu na našom území za posledných pätnásť rokov častejšie. Treba však uviesť, že tento fakt vypovedá primárne o uzavretosti našej divadelnej komunity, nie o tom, že by zahraničné tvorivé podnety nemali našim divadlám čo ponúknuť. Práve v kontexte tejto uzavretosti totiž stojí za pozornosť, že slovenský divák môže dnes bez opustenia domovskej krajiny porovnávať Klatov vývoj. Hosťujúce inscenácie možno charakterizovať ako režisérovu cestu od dokumentárneho Transferu!, cez expresívnu správu o revolúcii požierajúcej svoje deti v Prípade Danton po reflexiu katastrofálnej environmentálnej situácie v súčasnom Krakove, ktorá sa vplyvom spoločensko-politického vývoja stala aj príspevkom k diskusii o aktuálnej situácii v Poľsku i na Slovensku (Nepriateľ ľudu). Na inscenácii textu Friedricha Dürrenmatta Fyzici v SND možno badať nielen prvky, ktoré charakterizujú Klatov vývoj, ale aj jeden z najtypickejších prvkov jeho réžií, využívanie hudby ako jedného z určujúcich prvkov javiskového tvaru.

Transfere! to bola trojica hercov, predstavujúcich veľkú trojku v zložení J. V. Stalin, W. Churchil a F. D. Roosevelt, ktorí na javisku vytvorili rockovú skupinu. V Prípade Danton podčiarkovala hudba atmosféru krvavej revolúcie, v Nepriateľovi ľudu popri iných častiach zaujala pasáž koncipovaná ako angažovaný protestsong na pomedzí hudobných štýlov reggae a dub. Vo Fyzikoch Klata využíva kratšie či dlhšie úryvky z rôznych skladieb. Žánrový rozptyl pritom predstavuje široký záber od orchestrálnej skladby Žalospev za obete Hirošimy (Krzysztof Penderecki), cez amerického hudobníka a producenta s pseudonymom Oneohtrix Point Never, ktorý vo We'll Take It spája noise, ambient a elektro hudbu, až po japonskú verziu piesne Radioaktivität skupiny Kraftwerk, ktorá vznikla po havárii jadrovej elektrárne vo Fukušime. Klata využíva hudbu v dvoch rovinách. Primárne tým podporuje dynamiku jednotlivých výstupov i celého javiskového tvaru. V tejto rovine inscenácia funguje bez štipky preháňania bezchybne. Fyzici v tomto ohľade potvrdzujú pravidlo, že pokiaľ inscenácia stojí na prepracovanej a hercami presne dodržiavanej dynamike, je v konečnom dôsledku jedno, o čom hovorí, divákovu pozornosť udrží. A výber hudby hercom rozhodne vytvára pevnú konštrukciu, na ktorej pôdoryse vytvárajú v tomto ohľade naozaj bezchybne fungujúce dielo. V druhom pláne sú skladby s jednotlivými výstupmi prepojené aj obsahovo. V tomto kontexte už občas jemne balansuje na hranici doslovnej ilustrácie a konkrétne piesňou Bye Bye Barbie (Daniel Johnstone), ktorá zaznie v momente úmrtia sestry Moniky Stettlerovej (Monika Potokárová) ju aj prekračuje. Zároveň je však pravdou, že ponúka aj niekoľko presne trafených pasáži. Napríklad pieseň Merry Go Round (Wild Man Fischer) v kombinácii s mechanickou choreografiou (Maćko Prusak) presne dotvára teatralizovanú a zároveň parodujúcu predstavu o dni v ústave pre duševne chorých. Na jednej strane každodenný, monotónne sa opakujúci stereotyp liečebného domu, na strane druhej však stále „blázinec“. V kontexte práce s hudbou je však jednoznačne vrcholom pasáž medzi výstupom, v ktorom sa Möbius (Robert Roth), Einstein (Daniel Heriban) a Newton (Roman Poláčik) rozhodnú zostať v liečebnom ústave a záverečným odhalením Dr. Matildy von Zahnd (Jana Oľhová). V prvom momente totiž prichádza pocit úľavy prameniaci z toho, že sa pasívnym prístupom oslobodili od ťarchy rozhodnutia, komu Möbius odovzdá svoje vzorce. Tu tvorcovia využili pieseň britskej synthpopovej skupiny Orchestral Manoeuvres in the Dark. Ich Enola gay presne vystihuje titul „najtanečnejšia pieseň o jadrovej katastrofe 20. storočia“, ktorý jej udelila jedna z webových stránok zameraná na hudbu posledných dvoch dekád minulého storočia. Dominantná a jednoduchá melodická linka a chladné elektronické aranžmány presne v duchu popovej hudby osemdesiatych rokov minulého storočia totiž dokopy vytvárajú kombináciu, ktorá so sebou nesie na jednej strane výraznú melanchóliu, ale zároveň láka poslucháča k rytmickým pohybom, či rovno tancu. Dotvára tak výstup, v ktorom trojica fyzikov žije v ilúzii bezstarostnosti, no fatálny koniec, ktorý sa blíži, cítiť ako prichádzajúcu búrku vo vzduchu. Melodickú pieseň a uvoľnený tanec ostrým strihom následne preruší už spomínaný Žalospev za obete Hirošimy. Jednoduchý popový hit náhle vystrieda disharmonická orchestrálna skladba zhmotňujúca v notovom zápise peklo nukleárneho výbuchu. Stret týchto dvoch piesní, ale aj režijné uchopenie tejto pasáže evokujú situáciu pilotov taktického bombardéra americkej armády B-29, ktorý absolvovali v podstate bezstarostný let s rutinným priebehom, aby zhodením jedinej bomby spôsobili katastrofu nepredstaviteľných rozmerov a zahájili novú etapu v histórii ľudstva. Fyzici sú dobrou ilustráciou toho, že Klata dokáže pracovať s muzikalitou inscenácie tak, aby zatraktívnil výsledný tvar pre širšie publikum, pri takto rôznorodej hudobnej dramaturgii by však do budúcna bolo mimoriadne vhodné, keby bulletin k inscenácii obsahoval kompletný výpis použitých skladieb, nie len stručné konštatovanie – výber hudby: Jan Klata.

Práca s hudbou však nie je jediným prvkom, ktorý spája inscenácie tohto režiséra uvedené na Slovensku. Po obsahovej stránke je ním aj motív stretu jednotlivca, či skupiny jednotlivcov s presilou, ktorej v konečnom dôsledku nemá šancu vzdorovať. Či už je to Stockmann proti zvyšku mesta, Danton proti revolučným súdom, obyvatelia poľsko-nemeckého pohraničia proti politikom prekresľujúcim hranice akoby mapy boli detské výkresy, nie územia, na ktorých žijú reálni ľudia, či snaha Möbiusa uchrániť svoje vedecké poznatky pred mocenskými silami, ktoré akýkoľvek vedecký pokrok budú chcieť vždy primárne zneužiť na zabíjanie. Obsadenie Roberta Rotha do postavy fyzika postaveného do opozície voči systému je len jedným z príkladov dobre zvoleného výberu hereckého obsadenia. Roth sa dokáže presne vyhrať s pohŕdaním hlupákmi vo svojom okolím na jednej strane a sebaobviňovaním a pochybnosťami o sebe na strane druhej. Balansuje pritom medzi komickým a dramatickým uchopením tejto rozpoltenosti. Herecky najpútavejším momentom je však rozhodne jeho výstup so sestrou Monikou, v ktorom Monika Potokárová názorne dokazuje, ako sa dá aj z malej postavy vyťažiť maximum. Tváre oboch hercov sú v detaile snímané na obrazovky zavesené nad scénou a sledovať Potokárovej prácu s mimikou je tu doslova zážitok. Často jej stačí len hýbať očami a dosahuje maximálny komický efekt. Zo svojej postavy vytvára naivnú bábiku, ktorá je evidentne stratená v živote, no herečka tu zbytočne na humorné vyznenie netlačí a nehyperbolizuje, naopak, drobným detailom dosahuje maximálny efekt. Dobre zvolená bola aj dvojica Roman Poláčik (Newton) a Daniel Heriban (Einstein). Obaja pritom vychádzajú zo svojej rozdielnej hereckej typológie. Poláčik je viac pokojný, rozvážny a vecný, pokým Heriban naopak pracuje s pomätenosťou a emocionalitou svojej postavy. Veľmi potešujúce je navyše vidieť po dlhšom čase Gabrielu Dzúrikovú (Marta Bollová) v postave i režijnej koncepcii, v ktorej je jej prirodzene expresívny herecký prejav a cit pre komiku súčasťou zámerne budovaného celku, nie samovoľnou atrakciou. Primárne je však herectvo vo Fyzikoch o kompaktnom výkone hereckého obsadenia ako celku, v ktorom všetci aj pri bežnej repríze rešpektujú a napĺňajú zámer režiséra. Interpretácia komických až bizarných choreografií a schopnosť na malej ploche plnohodnotne naplniť svoje postavy sú mimoriadne dôležitými prvkami. Pri tejto príležitosti sa núka spomenúť, že jedným z výrazných príspevkov pôsobenia Romana Poláka na poste riaditeľa činohry je fakt, že kvalitu hereckého súboru činohry SND výrazne posunul. Kvalitatívny posun nastal aj u hercov, ktorí predtým skôr stagnovali. Nie je to totiž tak dávno, čo niektoré mimobratislavské divadlá ponúkali herecky zaujímavejší materiál, než inštitúcia s najväčšou mediálnou pozornosťou, históriou, renomé i rozpočtom. Kvalitatívny posun, šírka i typologická rôznorodosť sú asi najzásadnejším odkazom, ktorý v tejto inštitúcii Roman Polák zanechal počas svojho pôsobenia vo funkcii riaditeľa Činohry SND.

Na záver treba uviesť ešte jedno. Nie, Fyzici nie sú inscenáciou, ktorá by priniesla zásadný podnet do diskusie o formálnych možnostiach divadla. Ani po filozofickej rovine nepresahuje hranice študentskej univerzitnej debaty na humanitných odboroch vysokých škôl. Fakt, že ani pasivita neznamená nestrannosť a prináša následky nie je nič objavné. Podobne Dürrenmattov text nepatrí práve k najsofistikovanejším dielam existencializmu a absurdnej drámy. Jeho sila a popularita spočíva v tom, že tieto myšlienky dokáže podať spôsobom, ktorý pri zachovaní estetických štandardov dokáže komunikovať ľahko zrozumiteľným, a navyše komickým spôsobom pre širšie vrstvy obyvateľstva. Podobne je to s Klatovou interpretáciou. Pokiaľ som spomínal jeho inscenácie uvedené na Slovensku, treba aj tu uviesť, že dnešný Klata by už nenechal čítať starenku z poľsko-nemeckého pohraničia vyše štvrťhodinu na javisku zoznam všetkých obyvateľov jej rodnej dediny aj s poznámkou, akého sú vierovyznania a národnosti, ako v Trasnfere!. Nebude už riskovať, že hoci polovica sály silu tohto okamihu, ktorý presahuje hranice divadelného tvaru, pochopí, no druhá sa po prvých piatich minútach zdvihne a už sa do sály nevráti.

Klata však vytvoril niečo rovnako podstatné, minimálne v kontexte slovenskej divadelnej scény. Divácky atraktívnu inscenáciu, ktorej umeleckú úroveň stále nedosahuje drvivá väčšina produkcií našich kamenných repertoárových divadiel.  

 

    

Táto recenzia bola uvedená aj vďaka podpore z Fondu LITA, autorskej spoločnosti. 
Čo robí LITA?

Publikované online: 21.1.2020

Miroslav Zwiefelhofer

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.