Nový priestor podnikol expedíciu na javisko

Vytlačiť

Námet, choreografia a interpretácia: Katarína Brestovanská
Vizuálny koncept, videoprojekcia, zvuk, svetelný dizajn: Noro Knap
Asistent choreografie: Milan Kozánek

Premiéra dňa 5. júna 2013 v A4-nultý priestor.

Občianske združenie Nový Priestor začína po roku od založenia už aj produkčne klíčiť. Práve performance Micro v macro, ktoré v júni uvideli diváci v A4-nultom priestore, je totiž inscenačným prvorodencom tohto bratislavského projektu. Relatívne nové centrum pre súčasný tanec sa síce primárne venuje organizácii vzdelávacích tanečných workshopov, no netají sa ani ambíciou rozšíriť svoje aktivity aj o teatrologický výskum tejto u nás málo prebádanej oblasti. Nemalé ambície projektu zvádzajú k otázke: sme svedkami zrodu nového ohniska súčasného tanca na Slovensku?

Je to práve zakladateľka a koordinátorka projektu Katarína Brestovanská, ktorá opúšťa tanečné štúdio v Pisztoryho paláci, kde sa dosiaľ sústreďovali aktivity tanečného centra. Svojím performance Micro v macro predstavila sympatizantom súčasného tanca už aj javiskovú tvorbu Nového Priestoru a uviedla ho tak do slovenskej tanečnej spoločnosti. Dosiaľ len dvakrát uvedené úvodné sólo žiaľ nedokázalo na seba strhnúť toľko pozornosti, aká by projektu v tejto fáze mohla pomôcť. To sa kedysi podarilo napríklad tanečnému domu elledanse, ktorý čerpá možno až dodnes z ohlasov na svoju Doskami ozdobenú úvodnú inscenáciu Canto Hondo (tajomná pieseň o nej...). Určite však treba vyzdvihnúť, že Brestovanskej rozhodne nechýba guráž. Inak by sa totiž hneď nepúšťala na neistú pôdu tanečného experimentu, v ktorom preverovala nielen samotnú tanečnú formu, ale i svoje choreografické, interpretačné a ľudské kvality.

Autorka a interpretka sa totiž v komornom sóle rozhodla preskúmať svoj vzťah k prírode, čo sa ako motív v oblasti tanečného divadla objavuje celkom pravidelne. Ľudské telo ako pracovný materiál koniec koncov celkom pochopiteľne zvádza tanečníkov k skúmaniu vlastnej animálnosti a sexuality, utiekanie sa k prírode dnes môže byť tiež únikom či protestom proti pretechnizovanej virtualizovanej spoločnosti. Môžeme v súčasnosti dokonca koketovať s návratom romantizmu? Pre Brestovanskú ako modernú ženu však príroda pôsobí skoro ako cudzí element. Svedčia o tom predkrútené videá, ktoré ako expedičný denník dokumentujú performerkin pokus koexistovať s prírodou a zakúsiť si kolobeh života od zasadenia semienka, cez klíčenie až po odkvitnutie. S týmito videami sa neskôr konfrontovala nielen pri tvorbe samotnej choreografie, ale svoj nevšedný zážitok „spod zeme“ sa projekciou týchto videí rozhodla zdieľať aj s divákmi.

Na rozdiel od častého prezentovania média videa ako symbolu nebezpečenstva odcudzenia spoločnosti, v Micro v macro pôsobí virtuálny svet projekcie prírody plnokrvnejšie ako realita na javisku. Je to teda paradoxne video, plné najrôznejších tvarov, farieb a zvukov, ktoré je na sterilne bielom, umelo pôsobiacom prázdnom javisku bránou do sveta prírody. Úvodná nekonečná jazda kamery, ukazujúca pomalé kvitnutie a odkvitania čerešňových kvetov, nás tu za zvukov spevu vtákov pozýva do idylického sveta selaniek. Spolu s performerkou, otočenou tvárou k plátnu, sme hypnotizovaní sledovaním plynutia času, ktorý so sebou prináša zrodenie, život, ale aj zánik. Brestovanská odetá do skromnej bielej bielizne sa akoby sama potrebovala oslobodiť od všetkých nánosov civilizácie a zakúsiť si aspoň na chvíľu prostý tichý život kvetu čerešne. Vo videu ju preto vidíme na opustenom mieste v nedotknutej prírode, kde prichádza k halde suchej zeminy obklopenej tŕstím a postupne sa pokúša splynúť s prostredím krajiny. Zoznamuje sa s hlinou opatrným ponáraním nohy do jej mäkkej pokrývky, pričom sa ako vysychajúca rastlina márne pokúša zvlažiť si pery v sparnom dni.

Tanečníčka na javisku si „spomína“ na svoj zážitok z nakrúcania a simultánne kopíruje pohyby svojej dvojičky na plátne. Vznikajúci zrkadlový efekt je však nedokonalý. Živá performerka totiž niekedy pohyby oproti dvojníčke na plátne predbieha, inokedy sa zas oneskorí. Na rozdiel od svojho alter ega, ktorého pohyb je vo videu kvôli kontaktu s hlinou oveľa drsnejší a neohrabanejší (pre improvizáciu pôsobí miestami až trochu náhodne a naivne), Brestovanská kontroluje svoje telo plynulými pohybmi. Zatiaľ čo sa dvojníčka z videa prevŕtava do pôdy, Brestovanská sa na javisku vydáva preskúmať vlastnú živočíšnosť. V choreografii sa preto vracia k prvopočiatkom tanca, keď sa rituálnym opakovaným kývaním hlavou pokúša dostať do šamanského tranzu. Tvár jej pritom úplne zakrývajú dlhočizné vlasy a premieňajú ju tak na divoké neskrotené zviera. Následné napodobňovanie opičej chôdze je síce opozeraným postupom, no neustále držanie sa zeme pri tanci zdôrazňuje zaujímavý fakt: ako ľudia sme sa vzpriamenou chôdzou maximálne vzdialili pôde. Je Brestovanskej posolstvom čoraz väčší odklon ľudstva od podstaty života a prírody? V sofistikovanej inštitucionalizovanej divadelnej budove jej tanec už totiž nikdy nebude uvoľňujúcim rituálnym besnením v prírode, aj keď sa mu záverečnou improvizáciou alebo pokúšala aspoň priblížiť.

Spojením lyrizujúcich a hrubých elementov zobrazuje Micro v macro výstižne dvojaký charakter drsne krásnej prírody. V snovom obraze s projekciou lístím pokrytého chodníka Brestovanská odpočíva potom, čo ju predošlý záber pochoval pod lopatami hliny. Pokojný obraz zas následne vystrieda surová dokumentaristická kamera zachytávajúca tanečníčkino náročné vyhrabávanie sa spod zeme. Tá pritom akoby horúčkovito unikala desivej smrti číhajúcej pod hlinou. Striedanie atmosféry a energií je zároveň aj základným stavebným prvkom choreografie, kde pokojnejšie pasáže vymieňajú impulzívne variácie.

Stačí na ne ale Brestovanskej kondícia? Napriek rýchlemu tempu choreografie jej akoby stále chýbal dostatočný pohybový náboj, vnútorné dynamo, ktoré nás pri tanečných inscenáciách na tanečníkoch zvykne fascinovať. Inokedy zas banálna nepresvedčivá choreografia a slabá technika interpretky znehodnotí potenciálne zaujímavé obrazy. Tak pôsobí napríklad Brestovanskej promenáda do kruhu, keď počas našľapovania na špičky občas zahrá nemotorné potknutie. Ako pokazená bábika na kľúčik síce môže sťa povýšenecká ľudská nadradenosť kontrastovať s čistotou a úprimnosťou prírody, no opäť raz tu má animácia kvalitatívne navrch oproti fádnej živej tanečníčke.

Inscenácii občas chýba aj cit pre pointu. Aj keď sa Brestovanskej repetitívnymi pohybmi napríklad podarí získať dynamiku a rozvibrovať okolo seba energiu, nedokáže ju dotiahnuť do nejakého vypointovaného záveru a ukončením motívu ju skrátka nechá vláčne rozplynúť do okolia. Akoby na pol ceste tiež zostáva inak čarovná scéna klíčenia, keď napätie pomaly sa zdvíhajúceho trupu v istom bode jednoducho povolí. Skoro sa až zdá, akoby sa tanečníčka bála vyčerpať fyzicky náročným pohybom. Podstatným problémom Micro v macro je aj nejasný koncept interakcie javiska a projekcie. Akoby ani samotná autorka nemala ujasnené, aký vzťah chcela medzi nimi vytvoriť. Medzi dvoma svetmi totiž nie je ani dosť napätia, ani naopak dostatočne blízka zviazanosť.

Formát sóla je v súčasnosti pre slabé finančné prostriedky tanečníkov často jediným východiskom vzniku inscenácie, no je to pre performera riskantná záležitosť. Nielenže tak nesie plnú zodpovednosť za choreografiu a výsledný tvar inscenácie, no zároveň mu hrozí nebezpečenstvo, že očiam divákov neunikne jediný jeho nedostatok. Je Katarína Brestovanská dostatočne vyzretým tvorcom a interpretom, aby sama utiahla celovečerné predstavenie? Samotnému kolísavému výkonu a kostrbatému konceptu totiž akoby chýbala prirodzenosť, to, o čom vlastne celý čas tancovala. Formálne experimenty s médiom videa sú ale na Slovensku zatiaľ skôr raritou. Práve odvaha pustiť sa touto cestou je najväčšou devízou inscenácie Micro v macro, ktorú snáď bude Nový priestor rozvíjať aj v ďalších projektoch.

Dominika Široká

 

 

publikované online 14. 11. 2013

 

Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).

Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.

Realizované s podporou MK SR.

 

Publikované online: 5.6.2013

Dominika Široká

Dominika Široká je absolventkou bakalárskeho štúdia teorie a dějin dramatických umění na Univerzite Palackého v Olomouci. Momentálne sa ako držiteľka štipendia DAAD venuje magisterskému štúdiu divadelnej vedy na Univerzite Ľudovíta Maximiliána v Mníchove. Prispieva do divadelných periodík Svět a divadlo a kød so zameraním na nemeckojazyčné divadlo a nezávislú scénu. Objavuje sa v redakciách festivalových spravodajov (Divadelní Flora Olomouc, Instropolitana project, Ost-ra-var).