Nov(inov)á vojna s Mlokmi v Labe

Vytlačiť

Réžia: Naďa Uherová
Dramaturgia:
Zuzana Galková
Scéna a rekvizity:
Dašena Krištofovičová
Kostýmy a bábky:
Dorota Sykorjaková
Hudobná spolupráca:
Tomáš Ivanič
Pohybová spolupráca
: Ladislav Cmorej
Produkcia:
Matej Chudic, Petra Florišová
Hrajú:
Andrej Sisák, Lukáš Tandara, Miriam Ryšavá, Jakub Lužina, Táňa Mravcová, Miriam Bódiová, Vladimír Kucharovič, Miroslav Mihálek, Kristína Mackovčáková, Simon Fico

Premiéra 12. marca 2012 v divadle Lab v Bratislave

Aký majú médiá vplyv na realitu, ktorú žijeme? U nás už dávno platí, že čo je na papieri, ani zďaleka nemusí byť pravda. Naopak, dnes, v časoch bujného množenia sa novinárskych kačíc v bulvárnych periodikách, zažívame obdobie, kedy spravodajstvo dávno nie je zdrojom dôveryhodných informácií, ale prostriedkom manipulácie čitateľov či divákov. Ako ďaleko to až môže zájsť alebo už zašlo?

Karla Čapka poznáme predovšetkým ako komplexného literáta, ktorý poľahky striedal rôzne žánre i adresátov, ako autora množstva prozaických i dramatických textov, ktoré ani dnes nestrácajú nič na svojej aktuálnosti. Jeho život bol však rovnako úzko spätý aj s profesiou novinára, okrem iného bol celoživotným prispievateľom Lidových novin. Cítiť to aj na štruktúre románu Vojna s mlokmi, v ktorom sú viaceré pasáže písané práve formou reportáže, mnohé udalosti sú akoby pozorované „zhora“ neutrálnym okom žurnalistu. Navyše odkazy na toto remeslo sú roztrúsené po celom románe, veď moderná história mlokov sa začína písať práve v momente, keď redaktori Golombek a Valenta v honbe za senzáciou v krčme v Jevíčku oslovia kapitána van Tocha. Ten následne zisťuje, že s novinármi síce neurobí kšeft, ale vďaka nim sa dozvedá o boháčovi Bondym, spoločne s ktorým vymyslia veľký mločí biznisplán. Tak sa novinári stávajú svojím podielom spoluvinníkmi celosvetovej katastrofy ovládnutia ľudstva mlokmi. Možno dokonca viac než Bondyho sluha pán Povondra, ktorý našiel zmysel života v archivácii rozsiahlej zbierky novinových článkov o mlokoch a ktorý si v závere vyčíta, že van Tocha vôbec vpustil dnu, keď v ten osudný deň navštívil jeho pána.

Práve táto línia príbehu sa stáva ústrednou v bábkovej inscenácii Mloky divadla Lab. Z vedľajších postáv Golombeka a Valentu sa tu stávajú postavy hlavné, pričom na pozadí redakčného virvaru sa odvíjajú epizódy pôvodne kľúčové pre vývoj deja aj vedľajšie mikropríbehy (život rodiny Povondrovcov, nakrúcanie filmu s „morskými tritónmi“). Válka s mloky je pre svoju motivickú bohatosť text pomerne náročný na úpravu do dramatickej podoby (hoci veľká časť má dialogickú formu), napriek tomu sa dočkal už nejedného rozhlasového a divadelného spracovania (filmové sa pripravuje v r. 2013). Kultovou bola rozhlasová dramatizácia z r. 1958 v réžii Jiřího Horčičku, ktorý sa tým stal československým priekopníkom používania rozhlasových efektov, jedným z posledných pokusov dostať tento román na javisko je parodizujúco-kabaretná verzia Války s mloky českého divadla Aqualung z mája 2012. V divadle Lab už z predchádzajúcich spoluprác známy dobre fungujúci tandem režisérky Nade Uherovej s dramaturgičkou Zuzanou Galkovou vychádzal z dramatizácie Pavla Kohouta (1963), a najmä rozhlasovej úpravy Petra Gregora (1991).

Snaha o zrozumiteľnosť, stojaca v konflikte s istou fragmentárnosťou a zároveň košatosťou románovej predlohy, si vyžiadala nevyhnutné oklieštenie o množstvo ďalších pasáží. Tie sú v inscenácii odsunuté do úzadia a zaznievajú len ako titulky článkov, ktoré píšu Golombek s Valentom, alebo sa neobjavia vôbec (napríklad moment, keď Van Toch po prvýkrát objaví mloky v Devil Bay, či iný, keď živočích po prvýkrát prehovorí). Divák tým prichádza o potechu z niekoľkých vrstiev textu, v ktorých sa zrkadlí Čapkova obrovská predstavivosť, dômyselnosť v používaní rôznych štylistických postupov a schopnosť mimoriadne plasticky pracovať s jazykom, bola to však nutná obeť na oltár režijno-interpretačného výkladu.

Prvým predbežným náznakom toho, ako sa bude vojna inscenačného tímu s Mlokmi v divadle Lab vyvíjať, je už bulletin v podobe novín, v ktorých sa možno dočítať množstvo viac či menej uveriteľných správ o tomto zvláštnom inteligentnom tvorovi. Hneď v úvode pochopíme, že leto je pre novinárov uhorková sezóna a najväčšou útrapou je nájsť čosi, o čom by stálo za to napísať aspoň pár riadkov. Mloky kapitána van Tocha sa stanú nadlho vďačným materiálom pre dennú tlač, keď sa však už aj táto téma do značnej miery vyčerpá a obohrá, nedá sa inak, než realitu prikrášliť. Vojna, ktorú údajne vyhlásili mloci ľuďom, je teda iba papierovou bitkou v redakcii, je čírou mystifikáciou novinárov. Jej následky však môžu byť ničivé pre individuálne osudy aj pre celý svet.

Na to upozorňujú aj hrozivé jaštery, pripomínajúce pokrčené popísané listy papiera, ktoré ožívajú, aby mohli natiahnuť svoje papule k ľuďom. Tento aspekt sa síce v Čapkovom románe objavuje len veľmi latentne, ale jeho vyhrotenie je legitímnym rozhodnutím inscenátoriek, ktoré v texte vnímavo nahmatali odraz spoločenského javu, ktorý presahuje rámec doby. Aj Čapek svojho času odišiel z Národných listov pre ich politické smerovanie a naši starí rodičia či rodičia si dobre pamätajú časy, kedy noviny boli všeličím, len nie objektívnym spravodajom. A hoci my si dnes možno myslíme, že v dobe internetu je prístup k pravdivým informáciám omnoho jednoduchší, skôr opak je pravdou, pretože v množstve protichodných tvrdení je čoraz ťažšie sa orientovať aj v krajinách, v ktorých investigatívna žurnalistika nie je na takej pochybnej úrovni ako momentálne u nás. Na popularizáciu a zároveň banalizáciu až romantizáciu vážnych tém, okrem iného prostredníctvom filmu a televízie, odkazuje aj scéna nakrúcania kasového trháku o mlokoch, pochopiteľne s krásnym párom hercov Lilly a Abeho v hlavných úlohách (vtipne tu boli použité marionety silno pripomínajúce bábiky Barbie a Kena). Dôsledkom kombinácie vplyvu oboch fenoménov na človeka je neschopnosť rozoznať reálnu hrozbu a neustále obavy alebo naopak zaslepený pokoj voči tomu, čo sa okolo neho deje.

Avšak napriek závažnému odkazu, ktorý inscenácia sprostredkuje, nechýba jej vtip a hravosť, ktorá sa prejavuje jednak v herectve, ale aj vo výtvarnom riešení scény (Dáša Krištofovičová). Ústredným scénografickým prvkom bývajú často kulisy van Tochovej lode, v tomto prípade je to v súlade s celkovým inscenačným poňatím veľký písací stroj. Tento viacúrovňový paraván je pekným pozadím pre výstupy bábok – van Tocha, Bondyho, pána a pani Povondrovcov a námorníkov. Manipulácia s jednotlivými časťami tejto kulisy je však niekedy nemotorná a trochu nešikovne pôsobí aj pohyb hercov medzi jej jednotlivými úrovňami. Naopak, precíznej práci hercov s bábkami nemožno nič vyčítať.

Osobitným zjavom medzi nimi je kapitán van Toch, vedený Simonom Ficom, ktorý moduláciou hlasu vytvára pitoresknú postavu svetáckeho, mierne vulgárneho, ale dobromyseľného námorníka. Typickým zachrípnutým hlasom a občasným pokašliavaním mu odpovedá starý pán Bondy, ktorý v podaní Jakuba Lužinu dobre zvažuje slová a tým tvorí sympatický protiklad svojmu budúcemu obchodnému partnerovi. Tento kontrast vyzdvihuje aj samotné vyhotovenie bábok (Dorota Sykorjaková) – kým van Toch je rázovitým typom so širokou sánkou, začervenaným nosom a pirátskou šatkou na hlave, Bondyho pretiahnutá tvár s ostrými črtami a očnou poruchou, cylinder a palička korešpondujú s typom trochu vetchého mestského zbohatlíka. Zaujímavým, hoci nevedno či vedomým detailom je odstupňovanie veľkostí bábok podľa dôležitosti postáv – od spomínanej „barbie“ veľkosti Abeho a Lilly, cez o čosi väčšie bábky námorníkov a Povondrovcov, po van Tocha s Bondym. Iba Valenta (Lukáš Tandara) s Golombekom (Andrej Sisák) nie sú bábkami (opäť sa tu vynára motív manipulácie, keďže jedine ich dvoch nikto neovláda, ak nerátame maklérov Salamander Syndikátu, ktorých ovládajú iba výnosy za predaj mlokov). Tandara a Sisák s vtipnou nadsádzkou, a pritom veľmi prirodzene stvárňujú postavy redaktorov, pričom miestami pripomínajú klasické komické dvojice či postavy zo starých českých filmov s Oldřichom Novým. Atmosféru 30. rokov minulého storočia pripomínajú aj kostýmy (taktiež Dorota Sykorjaková), najmä v detailoch, akými sú mužské pokrývky hlavy (pinče, baretky, cylindre), či materiál a farba odevov. V tomto duchu nemožno obísť ani retro vzhľad už spomínaného písacieho stroja, ktorý sa mimoriadne ponáša na slávne stroje značky Underwood.

Dobovú náladu podfarbuje tiež príjemná jazzovo-swingová hudba (Tomáš Ivanič). V súvislosti s ňou možno hovoriť dokonca o choreografii, na ktorej herci pracovali v spolupráci s tanečníkom Ladislavom Cmorejom. Pohybové charlestonové variácie síce nie sú nijako okázalo náročné, ale pôsobia ako svieži prvok, ktorý posúva inscenáciu ešte viac do grotesknej roviny. Silnejšie popri tom vyniknú práve výstupy papierových mlokov, ktoré v studenom modrom svetle a za zvukov elektronickej hudby pôsobia ako nepríjemný výkričník, pripomienka závažnosti celej tej komédie, hry, ktorú ani nie zo zlomyseľnosti, skôr pre zábavu dovedú do extrému dvaja novinári.

Možno teda povedať, že inscenačný tím navonok nič zásadne neaktualizoval. Napriek tomu cítiť vnútornú pálčivosť výpovede študentov katedry bábkovej tvorby, ktorí citlivo vypozorovali priam vizionársku nadčasovosť Čapkovho diela a zároveň boli schopní v spleti ním obsiahnutých tém nájsť svoju žilku, svoju bojovú líniu. Namiesto ťažkých zbraní použili odľahčenú taktiku humoru a nadhľadu. Treba tiež oceniť, že dokázali bojovať s plným nasadením aj po personálnych stratách (pri neskorších reprízach vznikli isté komplikácie s obsadením). Svoju vojnu s Mlokmi vybojovali so cťou. Nechali však priestor aj divákovi, nech sa s nimi popasuje on.

 

Martina Mašlárová

 

 

publikované online 19. 10. 2012

Publikované online: 12.3.2012

Martina Mašlárová

Martina Mašlárová absolvovala v roku 2014 odbor teória a kritika divadelného umenia na VŠMU. Témou jej diplomovej práce, za ktorú dostala cenu rektora, bola situácia divadelnej kritiky po r. 1989. Počas štúdia svoje kritické myslenie trénovala v školskom časopise Reflektor, zúčastnila sa aj niekoľkých seminárov pre mladých divadelných kritikov. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave ako redaktorka divadelného mesačníka kød. Je spoluzakladateľkou OZ Mloki, ktoré sa venuje reflexii divadla a kultúry na webovej stránke www.mloki.sk. Ako členka slovenskej sekcie AICT (Medzinárodná asociácia divadelných kritikov) spolupracuje s projektom Monitoring divadiel, svoje recenzie okrem toho publikuje v kultúrnych periodikách kød, Javisko a vo festivalových denníkoch v rámci slovenských a českých festivalov. Od roku 2010 sa venuje aj neprofesionálnemu divadlu ako porotkyňa postupových prehliadok. Príležitostne prekladá z francúzštiny a v roku 2012 realizovala v Štúdiu 12 inscenáciu Mr. Iones&co. v rámci projektu Mliečne zuby.