Nostalgická Vianočná spomienka

Vytlačiť

Preklad – Igor Navrátil
Texty piesní – Peter Uličný
Hudba a hudobné aranžmány – Peter Zagar
Hlasová príprava – Eva Pacovská
Scéna a kostýmy – Dorota Cigánková
Réžia – Svetozár Sprušanský

Sook Faulková – Lenka Barilíková
Buddy – Marián Viskup

Premiéra 25. 10. 2013, Štúdio DAB Nitra

Truman Capote je jedným z literárnych fenoménov Ameriky. Jeho texty zasiahli niekoľko generácií a boli podnetom k mnohým filmovým spracovaniam. Capoteho najznámejšiu novelu Raňajky u Tiffanyho preslávilo filmové spracovanie v hlavnej úlohe s Audrey Hepburn. Capoteho tvorba prešla viacerými premenami. Najviac ho v písaní ovplyvnila jeho rodina, do ktorej patrila aj hlavná hrdinka poviedky Vianočná spomienka Sook Faulková. Bola to jeho vzdialená príbuzná, ktorá sa o neho starala. Zvečnil ju v dvoch poviedkach – Návštevník na Vďakyvzdanie a v spomínanej Vianočnej spomienke.

Nitrianske divadlo prinieslo k blížiacim sa vianočným sviatkom tematicky Vianočnú spomienku. Použili starší preklad Igora Navrátila. Tento preklad sa od vzniku využil niekoľkokrát, hlavne v rozhlase. Režisér Svetozár Sprušanský použil Navrátilov text s miernymi jazykovými úpravami, avšak bez väčšieho dramaturgického a dramatizačného zásahu. Spoľahol sa iba na literárnu predlohu. Tá má svoje kvality, ale jej dramatické napätie nie je očividné, treba ho hľadať. Preto je inscenácia príliš uhovorená a konanie postáv duplikuje text. Niekedy je to veľmi únavné a miestami nezaujímavé, ubité pomalým tempom. Sprušanský využil divadelnú licenciu a dvaja hlavní hrdinovia sa nehrajú na šesťročného chlapca a šesťdesiatročnú pani, iba v úvode tento fakt naznačia. Ďalej sa vek hlavných hrdinov neprejaví ani v pohyboch, ani v gestách.

Celá poviedka je veľmi krátka. Zachytáva obdobie spolunažívania chlapca Buddyho so svojou príbuznou Sook. Sook je staršia žena, ktorá ale mentálne ostala na úrovni malého dievčaťa. Jej vnímanie sveta je netypické, žije vo vlastnej bubline, v ktorej platia iné pravidlá. Ako jediná preto rozumie malému šesťročnému chlapcovi, ktorému sa snaží ukázať krásu sveta a priateľstva. Buddy je svojou príbuznou očarený a je rád, že v dome plnom divných príbuzných má svoju spriaznenú dušu. Celá poviedka je postavená na Buddyho spomienkach na detstvo prežité so Sook. Konkrétne na jedno novembrové ráno a na celý predvianočný čas, ktorý naposledy strávili spoločne. Poviedkový text je dojímavý, je v ňom plno zmien a udalostí. Hlavnou témou je pečenie vianočných koláčov, okolo ktorých sa krúti celý príbeh. A samozrejme téma Vianoc, ktorá so sebou prináša veľa činností, ktoré v tomto období treba spraviť. Capote píše odľahčene, s humorom, i keď miestami cítiť dávku nostalgie, ktorá sa prejaví hlavne v závere, ktorý je veľmi dojímavý, pretože príbeh sa končí odlúčením a smrťou.

Svetozár Sprušanský pristupoval k textu citlivo, snažil sa na javisku ukázať vizuálne to, o čom sa postavy rozprávali, i to, čo prežívali. Cítil priestor a štruktúru textu, ale akosi pozabudol na dynamiku a potrebu udržať pozornosť. Ako som už spomínala, miestami pozornosť odchádzala. Nepotrebovali ste vidieť, čo sa deje na javisku, stačilo počúvať. Akoby zrazu nešlo o divadelné predstavenie, ale o rozhlasovú hru. Stačilo zavrieť oči a všetko, čo sa hovorilo, spievalo, alebo s čím sa buchotalo, si mohol divák zobraziť v mysli. Nie nadarmo uviedli Capoteho poviedku aj v rozhlase. Možno by inscenácia zniesla výraznejšie úpravy pôvodiny, aby potom herci a scénografia nemuseli len vizuálne duplikovať už povedané. Doplnením piesní, ktoré prevzali z anglických originálov a urobili im slovenskú verziu, nabrala inscenácia sviatočnejší ráz. Akoby pieseň mala zblížiť nielen tých na javisku a čo-to o nich povedať, ale prepojiť čarom melódií aj hľadisko a zabrnkať na city všetkých zúčastnených.

Scénograficky sa Dorota Cigánková nechala inšpirovať nostalgickým štýlom starých mám a dobou, v ktorej text vznikol. Celé javisko je biele, ako snehový obláčik, podobne aj veľký dominantný príborník, stôl so stoličkami, posteľ a pec. Všetko biele, čisté, pripomínajúce dôležitú izbu, v ktorej sa odohrávajú veľké veci. Na bielom plátne obtiahnutom okolo javiska boli povešané hviezdy, ktoré navodzovali v jednom momente noc a krásu čohosi, čo by sme si mali pamätať už navždy. Podobne to bolo aj s kostýmami. Cigánková pokračovala v jemnom duchu. Sook bola oblečená do kvetovaných ružových šiat a na hlave mala ružovkastý klobúk. Buddy mal kockovanú košeľu a nohavice s trakmi. Obaja vyzerali ako so začiatku 20-tych rokov minulého storočia. Upravení, ako sa patrí, nesplývali so scénou, ale výrazne na nej dominovali.

Hlavných úloh sa zhostili Lenka Barilíková ako Sook a Marián Viskup ako Buddy. Obaja mali obťažné úlohy, pretože museli zvládnuť presuny po scéne, aj animovanie vernej psej spoločníčky Queenie v podobe bieleho plyšového psa. Zmeny hlasov, náročné spievané party – sóla i duet. Hranie sa so scénou, rekvizitami a s celým bielym priestorom, ktorý patril iba im. Náročné to bolo aj z hľadiska toho, že nevynechali hádam ani jedinú scénku spomenutú v poviedke. Tým pádom museli hrať neustále a bez oddychu, meniť miesta, mizanscény a nálady. Obaja sa snažili navodiť atmosféru príjemného spolunažívania a zobraziť tak čo najvernejšie priateľstvo – až za hrob.

Lenka Barilíková v podobe Sook bola čiperná, detská, chcela ľuďom spríjemňovať život. Barilíková poňala svoju postavu ako veľmi úprimnú ženu, ktorá svojím detským videním ovplyvňuje svet malého chlapca. Snažila sa Sook zobraziť ako náladové dievča, ktoré má svoj sen, svoje zásady a svoj spôsob prežitia v dome plnom otravných príbuzných. Svojej postave dodala ľahkosť, iskru. Miestami však jej iskra pohasínala, akoby strácala sústredenie. Všetko svoje konanie a výzor doplnila spevom. Piesne spievala s citom pre rytmus a melódiu, ale niekedy až prehnane sladko. Hlavne záverečná Tichá noc bola odspievaná s pátosom, akoby táto pieseň bola predurčená k zamysleniu a vyroneniu pár sĺz.

Marián Viskup sa snažil svojmu Buddymu vdýchnuť chlapčenskosť a uličníctvo. Mal veľmi presné polohy v intonáciách, keď napodobňoval hlasy iných ľudí. Hral sa s priestorom, bolo na ňom vidno, že ho baví byť Buddym. Divákom ukázal hlavne svoje pohybové zručnosti a cit pre intonovanie. Avšak ani on sa nevyhol miestami akejsi nepatričnej komickosti. Bol až príliš hravý a ústretový. Akoby chcel dokázať, že jeho Buddy je živý chalan, ktorý nepotrebuje opateru, iba zábavu a vzrušenie. Preto Viskupovi občas chýbala presvedčivosť. Spev k tomu tiež veľmi nenapomáhal, pretože bol miestami falošný a neistý. Bolo na ňom vidieť, že nevie, či tón vytiahne a či zvládne trafiť tóninu a melódiu. Naproti tomu v tanci bol šikovný a suverénny.

Vianočná spomienka je určená pre deti a ich rodičov. Avšak asi bude viac tých starších, ktorí si prídu na svoje. Pobavia sa i dojmú. Menšiemu divákovi niektoré situácie a ich význam môžu uniknúť, pretože metaforickosť a obraznosť Capoteho jazyka je pomerne komplikovaná. A dĺžka predstavenia môže byť aj pre staršie deti náročná na obsedenie. Preto je dobré, že v inscenácii sa neustále strieda spev, konanie a slovo v pravidelnom rytme, ktorý udržuje divácku pozornosť. Inscenácia sa nehrá na veľký vianočný kus, iba na akési milé posedenie, pri ktorom sa rodiny majú navnadiť na Vianoce a priblížiť si hodnoty tohto času. Majú sa pobaviť i súcitiť s hlavnými hrdinami. Ochutnať ich vianočné orechové koláče a spoločne s nimi si zaspievať Tichú noc.

Zuzana Šnircová

 

 

publikované online 13. 12. 2013

 

Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).

Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.

Realizované s podporou MK SR.

Publikované online: 25.10.2013

Zuzana Šnircová

Zuzana Šnircová absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Počas štúdia prispievala recenziami do študentského časopisu Reflektor. Ako kritička sa zúčastňuje viacerých kritických seminárov a divadelných festivalov. Okrem projektu Monitoring divadiel príležitostne publikuje recenzie v denníkoch a na internetových portáloch. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave ako dokumentaristka a kustódka audiovizuálneho fondu.