Nostalgická rekapitulácia vo veselom tóne

Vytlačiť

Preklad: Ján Jankovič
Scéna: Jaroslav Daubrava a. h., podľa výtvarného riešenia Štefana Hudáka
Kostýmy: Helena Bezáková a. h.
Hudba: Pavol Janíček a. h.
Réžia: Matúš Oľha a. h. 

Účinkujú:
Mihajlo Pavlovič: Pavol Pivko
Tetka Angelina: Mária Brozmanová
Ivan Pavlovič: Ľudovít Košík
Krásnomila: Denisa Macalová Ďuratná
Simeun Savski: Peter König a. h.
Jelena Katičová: Petra Kriváčková
Peter: Mikuláš Macala
Braček Kôň: Jozef Novysedlák 
Nebohá Milica Pavlovičová: Antónia Oľšavská.
Nebožtík Stevan Savski-Tešlica: Martin Juríček
Nebožtík Janko Savski: Matej Erby
Nebožtík Pekár Marko: Mikuláš Dzurík
Nebožtík Doktor Katič: Matej Kováčik a. h.
Nebožtík Srečko Rozmarín: Peter Olejár

 

Pre slovenskú divadelnú kultúru nie je Dušan Kovačević neznámym menom. V roku 1984 mali premiéru dve inscenácie jeho Zberného strediska. V slovenskom národnom divadle (14. 2.) v réžii Pavla Haspru a v Divadle SNP (15. 2.) v réžii hosťujúceho Juraja Nvotu. Do tretice si ho zvolil Matúš Oľha v začiatkoch svojej profesionálnej kariéry pri hosťovaní v Divadle Jonáša Záborského v Prešove (15. 5. 1987). Pre úplnosť treba spomenúť, že uvedená hra si našla cestu aj na slovenské ochotnícke javiská. Pavol Haspra sa na doskách SND k srbskému dramatikovi vrátil ešte dvakrát – uviedol jeho Spálenú večeru (11. 4. 1992) a Doktora Šustera (14. 6. 2003). Z jeho ďalších takmer dvadsiatich hier si cestu do profesionálnych divadiel našli ešte opusy Maratónci bežia čestné kolo (2. 6. 1989 v Štátnom divadle v Košiciach), Profesionál (v Divadle pre deti a mládež v Trnave opäť v réžii Juraja Nvotu, 17. 11. 1990) a Radovan III. (s podnázvom Nikto ma nemá rád v Divadle Jonáša Záborského v Prešove v réžii hosťujúceho Ljuboslava Majeru, 14. 1. 1992 a 5. 11. 2004 v Prešporskom divadle pod taktovkou kmeňového režiséra Ivana Blahúta). Všetky menované inscenácie sa hrali v preklade Jána Jankoviča. Vrátane tej ostatnej v Spišskom divadle v réžii Matúša Oľhu.

V Srbsku Dušana Kovačevića stále považujú za jedného z najvýznamnejších spisovateľov a často o ňom píšu ako o modernom Nušićovi (divadelník, dramatik a diplomat z prelomu 19. a 20. storočia, symbol modernej srbskej kultúry). U nás je známy predovšetkým ako autor divadelných hier, doma ho vnímajú aj ako úspešného divadelného riaditeľa (od roku 1996 vedie Zvezdara teatar v Belehrade) a televízneho a filmového scenáristu (okrem svojich sfilmovaných divadelných hier Maratónci bežia čestné kolo, Balkánsky špión, Profesionál je autorom ďalších televíznych a filmových scénarov, vrátane námetu ku kultovému filmu Emira Kusturicu Underground z roku 1995). Popritom stihol byť srbským veľvyslancom v Lisabone, je členom Srbskej akadémie vied a umení, ako presvedčený monarchista prijal členstvo v kráľovskej Rade Aleksandra Karadjodjevića, právoplatného následníka poslednej srbskej kráľovskej dynastie a pre jeho angažovanosť v občianskom živote a otvorené vyjadrovanie názorov by ho mohli nazývať aj svedomím srbského národa.

Aká široká je paleta záujmov Dušana Kovačevića, taká farebná je aj jeho divadelná tvorba. Spája ju však nefalšovaný záujem o človeka (v jeho prirodzenom prostredí) a napriek ťažkej irónii niekedy až na hranici cynizmu hlboký humanizmus a súcit s ľudským trápením a pochopenie pre ľudské zlyhania a slabosti. Dušan Kovačević zachytáva život v jeho farebnej mnohorakosti. Odstraňuje ostré žánrové rozdiely a prelína komediálne prvky s drámou. Spája vážne s groteskným, štylizované s rustikálnym, tradičné s moderným. Takto skladaný obraz reality súčasného života sa stáva úplnejším a zložitejším. Okorenený konverzačne živými a vtipnými dialógmi plnými balkánskeho temperamentu aj divácky atraktívnejším. A autorovi dáva možnosť hovoriť o vážnych veciach s nadhľadom a odľahčením. Aj preto sa v Zbernom stredisku svadbí a umiera súčasne.

Základným stavebným prvkom Zberného strediska je klinická smrť zanieteného archeológa Mihajla Pavloviča. Vďaka nej autor vybudoval cestu, po ktorej sa informácie, priania, príkazy, odkazy, nádeje, odpustenia a odhalenia pohybujú medzi svetom mŕtvych a živých. Oba svety sú zaľudnené množstvom nejednoznačných postavičiek, ktoré sa mýlia a robia chyby a súčasne má každá z nich svoju ľudskú pravdu a pravdivosť. Hra nemá kladného hrdinu, jednoznačného arbitra a rozhodcu, lakmusový papierik správnych postojov. Má len ľudí snažiacich sa so svojimi omylmi pod nohami prežiť život čo najlepšie.

Režisér Matúš Oľha pri svojom návrate k Zbernému stredisku nepoľavil v kritickosti, ale prehĺbil ľudskosť. Oproti takmer ponurej, v tmavých farbách vedenej satirickej komédii inscenovanej v Prešove postavil v Spišskej Novej Vsi komédiu vzdušnú a ľahkú, využívajúcu insitnú paradoxnosť a pitoreskný kolorit Kovačevićovho sveta. Akoby svoju pôvodnú koncepciu prevrátil naruby. Ak prvej inscenácii dominovala kritika bezohľadnosti a egoizmu v medziľudských vzťahoch, ktoré v konečnom dôsledku znamenali aj vyznávanie pokrivených hodnôt, druhú charakterizuje nostalgický smútok nad premárnenými príležitosťami idúci ruka v ruke s nádejou na zmierenie a zmúdrenie. Ak prvá bola spoločenskou satirou uponáhľanej súčasnosti [1], v ktorej niet miesta na lásku, druhá je skôr úvahou o nedostatku lásky v našom živote. O strate schopnosti vidieť svet očami spolupatričnosti a spoluzodpovednosti prekrytej životným pragmatizmom a vrstvením materiálnych statkov, či už vo forme pracovných úspechov, alebo osobných výhod.

Spolu s návratom k divadelnej hre sa režisér Oľha vedome vrátil aj k pôvodnému scénografickému riešeniu Štefana Hudáka, ktoré oživil hosťujúci Jaroslav Daubrava. V plnej miere akceptoval základné výtvarné riešenie – veľký stenový korpus s policami (najskôr plnými zabalených archeologických nálezov, ktoré predčasne nahradí štandardné vybavenie domácnosti) a s členeným dvojkrídlovým oknom, ktorý sa po preklopení stane javiskom pre nebožtíkov nesúcim „nezrecyklované“ odkazy sveta živých v podobe komunálneho odpadu. Akoby nás režisér so scénografom pomaly pripravovali na prijatie obrazu, v ktorom sa svet živých a mŕtvych zásadne nelíši. Práve naopak, a to, čo nás trápilo za života, nás sprevádza aj na druhej strane. Tím Oľha – Daubrava však priniesol do výtvarného návrhu svetlo, a to doslovne. Scéna je riešená v svetlých, pastelových tónoch na modrom pozadí, čo jej dáva nádych stredomorskej ľahkosti a bezstarostnosti. Za korpusom sa rysujú neúplné kontúry srdca v modrej farbe a spolu s ľahkými letnými obláčikmi len umocňujú pocit celkovej pohody. Po preklopení korpusu sa silueta srdca objaví v plnej kresbe a spolu s bielymi obláčikmi a ružovým nasvietením dodáva svetu mŕtvych jemný nádych naivnosti. Kostýmy hosťujúcej Heleny Bezákovej výtvarne oživujú scénu a decentne charakterizujú postavy v ich prirodzenom prostredí. Farebnosť sveta živých je výraznejšia, vedená s citom pre kombinovanie farieb, vzorov a materiálov. Svet nebožtíkov je odlíšený jemnými povrchovými aplikáciami v základných odtieňoch kostýmov prevažne pastelových farieb. Celkovo kostýmy neutralizujú mieru naivizmu a vracajú nás naspäť do reálneho sveta súčasnosti.

Východiskový autorský paradox posilnený režijno-scénografickým riešením – krásny letný deň ako stvorený na svadbu je rovnako krásnym aj na umieranie – vytvoril aj prvotnú premisu hereckej interpretácie. Režisér viedol hercov k budovaniu základných typových kontúr v mierne komediálnej nadsádzke a v duchu rustikálnej poetiky života, k strihom medzi zľahčujúcou rétorikou a hlboko ľudskou výpoveďou. Tam, kde sa podarilo spojiť vnútornú charakteristiku postavy s vonkajšou typizáciou a situačnou komikou, vznikli plnokrvné obrázky ľudských osudov plné vášnivého zaujatia životom. Niektorí protagonisti obstáli, niektorí potešili a niektorí ostali svojim postavám čo-to dlžní.

Pavol Pivko ako profesor Mihajlo Pavlovič potešil predovšetkým presvedčivými lyricko-romantickými polohami, ktoré u neho doteraz neboli využívané a ktoré mu naozaj pristali. Jeho profesor je predovšetkým nadšenec a fantasta, veľké dieťa ochotné vyskúšať každé nové dobrodružstvo a na záver si plnej miere užíva možnosť beztrestne vykričať svojmu okoliu pravdu zo záhrobia. Mária Brozmanová v postave Tetky Angeliny sa pohybuje skôr v polohách typovej charakteristiky a nadsádzky. Jej Angelina je praktická žena schopná rýchlo vyhodnotiť situáciu a prikloniť sa na „správnu“ stranu. Ivan Pavlovič, profesorov syn, v podaní Ľudovíta Košíka jednoznačne a hlasito uprednostňuje vlastný prospech pred prianím otca. Je vecný a energický, ale menej dôrazný pri rozvíjaní individuálnych čŕt svojej postavy. Denisa Macalová Ďuratná ako pekárka Krásnomila prináša na javisko širokú škálu hereckých prostriedkov. Dominuje im technika strihu, temperament a rázovitosť. Zároveň aj zdravý sedliacky rozum a odvaha obhajovať svoju pravdu. Pravidelným (stálym) hosťom Spišského divadla je ochotník Peter König. Napriek tomu, že sa sústredil na zložitú vonkajšiu masku postavy, dokázal v závere inscenácie veľmi pôsobivo podať osobnú pravdu a tragédiu človeka celý život sa vyrovnávajúceho s pocitom viny a ospravedlňujúceho svoje zlyhanie. Petra Kriváčková vedie postavu doktorky Jeleny Katičovej v príliš vážnych a racionálnych tónoch. Jej prejav dramaticky spravodlivého rozhorčenia je pre poetiku inscenácie až priveľmi civilný. Akoby si spolu s Mikulášom Macalom, ako učiteľom Petrom a profesorovým pomocníkom, nevedeli nájsť svoje miesto v spleti bizarných postavičiek, ktorými je hra zaľudnená. Učiteľ Peter je vo svete živých stratenou a nezaradenou existenciou a Mikuláš Macala uprednostňuje komediálnu nadsádzku pred hľadaním nosných čŕt svojej postavy. Až vo svete mŕtvych sa mu darí nájsť pevnú pôdu pod nohami a vyvážene prepojiť komiku s vážnou výpoveďou. Do sveta živých ešte patrí Braček Kôň, postava, ktorá sa v hre viac spomína, ako vystupuje. Jozef Novysedlák úspešne využil ponúknutý priestor a potvrdil pravidlo, že malé postavy neexistujú.

Panteón nebožtíkov otvorme postavou Milice Pavlovičovej. Antónia Oľšavská ani v polohe jemnej, krehkej a chápavej manželky profesora nestratila hereckú príťažlivosť a presvedčivosť. K jednému z najväčších prekvapení inscenácie patrí výkon Martina Juríčka, poslucháča Akadémie umení v Banskej Bystrici, ktorý zúročil príležitosť naplno a vstúpil do sveta profesionálneho divadla s ľahkosťou, bezprostrednosťou a citom pre dramatickú situáciu a striedanie vážnych a odľahčených polôh. Jeho Stevan Savski-Tešlica vie byť rovnako rozhnevaným otcom ako energickým vojakom či zádumčivo rozčarovaným nebožtíkom. V súhre s jeho javiskovým synom priniesli na javisko nefalšovanú radosť z hry. Jeho syn, Janko Savski, sa stal emocionálnym a filozofickým katalyzátorom sveta mŕtvych. Autor urobil z postavy kaviarenského flákača glosátora životných postojov a hľadača porozumenia a existenčného zmúdrenia. Matej Erby Janka Savského obohatil potrebným šarmom, mierne cynickým nadhľadom, ale aj schopnosťou preniknúť k podstate ľudského trápenia. Ďalším nebožtíkom v poradí je Pekár Marko. Mikuláš Dzurík dal tejto postave potrebnú zemitosť a razantnosť v tvrdohlavom lipnutí na starých krivdách i v snových súbojoch s „neposlušnou“ manželkou. Aj v postave Doktora Katiča dostal príležitosť poslucháč Akadémie umení. Matej Kováčik sa ukazuje ako hlasovo veľmi dobre disponovaný a tvárny herec. V postave Doktora Katiča sa však priveľmi sústredil na udržanie vonkajšej masky na úkor vnútornej charakteristiky a životaschopnosti postavy. Posledným nebožtíkom v inscenácii, ale nie na javisku, je Srečko Rozmarín. Peter Olejár v postave harmonikára Srečka potvrdil, že presnosť komediálneho frázovania je mu blízka rovnako ako schopnosť presnej typizácie. Čo však postave chýba, je hlbšia citová a ľudská angažovanosť.

A práve citová a ľudská pravdivosť patria ku kladom návratu režiséra Oľhu k Zbernému stredisku. Nezakrýva si oči pred človečou márnivosťou a spornými ideálmi, či už ide o majetok, kariéru, alebo len pohodlný život. Nenavráva si, že smrť urobí človeka lepším. Ale vyslovuje vieru v porozumenie, spoluúčasť a nádej. V jeho Zbernom stredisku závisí náprava od vedomého rozhodnutia človeka, porozumenia vlastným zlyhaniam a ochoty sa s nimi vyrovnať.  


[1] LESNÁ, Ľuba: Smetisková satira. In. Film a divadlo, roč. 31, 1987, č. 24, s. 11.

Publikované online: 25.1.2016