(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Nostalgia za humanistickým pohľadom na svet

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Nostalgia za humanistickým pohľadom na svet
Divadlo
InscenáciaJ. D. Salinger: Kto chytá v žite
Premiéra23. mája 2008
Divadelná sezóna

preklad: Viera Marušiaková,
dramaturgia a úprava: Veronika Gabčíková,
scéna a kostýmy: Jan Štěpánek a.h., hudba: Vratislav Šrámek a.h.,
korepetície: Eugen Gnoth, dramatizácia,
úprava a réžia: Jakub Krofta a.h.
účinkujú: Lucia Arendášová Barcziová, Eugen Gnoth, Ján Hrmo, Lucia Korená, Rudo Kratochvíl, Oľga Schrameková, Juraj Schramek, Agáta Solčianska, Ondrej Spišák, Andrej Šoltés, Roman Valkovič, Milan Vojtela
Premiéra : 23. máj 2008 v Štúdiu Tatra, Staré divadlo v Nitre
Ako poslednú premiéru sezóny pripravilo Staré divadlo v Nitre dramatizáciu jedného z najznámejších románov 20. storočia Kto chytá v žite amerického spisovateľa Jeroma Davida Salingera. Román pre divadlo zdramatizoval a režíroval hosťujúci Jakub Krofta, ktorý si k práci prizval aj svoj tím – výtvarníka Jana Štěpánka a hudobníka Vratislava Šrámka. Román už v čase vzniku prijali mladí ľudia ako svoju generačnú výpoveď. Aj nitrianska inscenácia je určená dospievajúcej mládeži a dospelým. Nezvyčajne úprimná a krehká výpoveď o dospievaní, hľadaní seba samého, hľadaní životných hodnôt prichádza v čase, kedy sa takáto humanistická, až zraniteľne otvorená spoveď bez falošného tónu nevidí na našich javiskách často. Na škodu nás všetkých.
Salingerov hrdina, dospievajúci Holden Caulfield s odstupom jedného roka rozpráva “o tých bláznivých dňoch vtedy okolo Vianoc, kým som sa zosypal, musel prísť sem a dať si pohov”. Holdena vylúčili z ďalšej školy, a tak sa rozhodne stráviť v predvianočnom New Yorku pár dní, kým rodičia prijmú a strávia správu o jeho vyhodení. Počas tých troch dní, ktoré prežíva sám v meste, stretáva rôznych ľudí, známych i neznámych. Matku spolužiaka, prostitútku, pasáka, rádové sestričky, taxikárov, Santa Clausov, priateľku Sally, bývalého profesora, svoju malú sestričku. Plejáda ľudí, mozaika udalostí. Pominuteľných, banálnych, ale aj emotívnych a šokujúcich. Pohľadom dospievajúceho chlapca ich glosuje a tak, ako to veku prináleží, márne hľadá svoje miesto medzi nimi. Nik mu nerozumie, pripadá si iný, nepochopený, vyradený zo spoločnosti. Sám seba vidí na okraji útesu na konci žitného poľa, úzkostlivo chytajúceho všetky deti, ktoré bežia poľom a hrozí im, že spadnú dolu. „Toto by som robil od rána do večera… to je jediná vec, ktorú by som fakt rád robil.“ hovorí svojej sestričke Phoebe. Rozhodne sa zmiznúť, ale keď za ním prichádza zbalená Phoebe, pripravená ujsť spolu s ním, mení plány a strávi s ňou poobedie v lunaparku.
Režisér Jakub Krofta spolu s výtvarníkom Janom Štěpánkom vybudovali v otvorenom priestore nitrianskeho Štúdia Tatra javisko ako arénu obdĺžnikového pôdorysu, s divákmi v niekoľkých dvíhajúcich sa radoch po dlhších stranách. Hľadisko má kapacitu 150 divákov, komorná atmosféra je pre inscenáciu dôležitá. Scéna je prázdna, len v kratších stranách arény ju dokresľuje pár solitérov: na jednej strane klaviristov keyboard, nad ním veľké nástenné hodiny s reálnym časom, na druhej točňa so zrkadlovým povrchom, umelý biely vianočný stromček so svetielkami a discoguľa, zavesená nad točňou. Vyzerá to, ako by sme sa ocitli na pochybnom firemnom vianočnom večierku. Tento dojem umocňuje klavirista (Eugen Gnoth), sediaci za keybordom už pri vstupe divákov do sály. Nezúčastnene vyhráva vianočné melódie. Úvodná scéna inscenácie tento vizuálno-hudobný nástup završuje: ku klaviristovi nastupuje celý herecký súbor a so širokými afektovanými úsmevmi zborovo odspieva Tichú noc, až kým nedohoria prskavky. Vtedy sa na opačnom konci javiska, na zrkadlovej točni, v bodovom nasvietení objavuje človek ako z iného filmu, v pokrčenom ošúchanom béžovom kabáte a neforemnej červenej čapici. Nenúteno osloví divákov. Je to Holden Caulfield, rozprávač, a hoci hrdina príbehu, pôsobí veľmi nehrdinsky. Ak sa hovorí, že prvé tri minúty diela sú najdôležitejšie, pretože v nich sa musí divák dozvedieť, o čom a ako sa bude hrať, tu sa to režisérovi Kroftovi majstrovsky podarilo. Prvá scéna predstaví nielen atmosféru celej inscenácie, ale predznačí aj jej posolstvo.
Krofta necháva príbeh odvíjať sa na pozadí pochybného vianočného večierka s rozjarenými účastníkmi, falošnými úsmevmi, prskavkami, trblietavými girlandami, umelými anjelskými krídlami, červenými santovskými čapicami a keyboardovým podmazom tých najotrepanejších vianočných melódií. Vianoce, z ktorých zostalo len gýčové pozlátko a bujará pompéznosť. V tejto nálade sa odohráva krehký príbeh dospievajúceho chalana Holdena Caulfielda.
Kroftovou trefou do čierneho bolo rozdelenie postavy Holdena medzi dvoch hercov – Ondro Spišák je starším Holdenom, rozprávajúcim príheh, ktorý prežíva Holden mladší – Andrej Šoltés. Obaja v rovnakom kostýme, dokonca podobní vzhľadom, len s dvadsaťročným vekovým odstupom. Spišák síce v úvode hovorí: „Mám sedemnásť rokov.“, vzápätí to však výrečným gestom spochybní. Jeho Holden je skutočne viac štyridsiatnikom, zrelým človekom, ktorý spomína na (svoje) dospievanie a jeho rozprávanie tak nadobúda ďalšiu rovinu. Obzerá sa za mladosťou a s pochopením, trocha sarkasticky a trocha sentimentálne, ju komentuje. Takí sme boli – a takto sa na seba budete dívať v našom veku, akoby Spišákov Holden hovoril všetkým divákom, bez rozdielu veku. Jeho uvoľnený civilný prejav akoby bol druhým pólom impulzívnej oduševnelosti Šoltésovho Holdena. Šoltés hrá na doraz, vrhá sa do deja so všetkými emóciami. Jeho Holden prežíva príbeh intenzitou človeka bez kompromisov. Obaja predstavitelia Holdena sa vynikajúco dopĺňajú a spolu vytvárajú obraz vnímavého citlivého človeka.
Ostatní herci sa striedajú vo viacerých epizódnych postavách z Holdenovej histórie, vždy v typovo podobných figúrkach.
Oľga Schrameková stvárňuje všetky matky a zrelé ženy v príbehu. Vdýchla im rozvážnosť a pokojný esprit, prislúchajúci životnej skúsenosti matiek.
Roman Valkovič hrá postavy, konflikt s ktorými vždy ovplyvní Holdenovo ďalšie konanie. To po roztržke so sebavedomým spolubývajúcim Stradlaterom sa Holden rozhodne schovať sa na pár dní v New Yorku. Prvý newyorský negatívny zážitok mu poskytne liftboy-pasák Maurice, spočiatku úslužný, neskôr agresívne a ponižujúco od neho vymáhajúci ďalšie peniaze za prostitútku. Najväčšie rozčarovanie ale Holdenovi pripraví bývalý profesor Antolini, „..tuším najlepší profák. Človek s ním mohol blbnúť a pritom vôbec k nemu nestratiť rešpekt.“ predstavuje ho chlapec. Po profesorovom pokuse sexuálneho obťažovania sa zdesený a vystrašený Holden rozhodne odísť preč a už nikdy sa nevrátiť.
Antoliniho postava je vďačným materiálom na vykreslenie dvoch odlišných tvárí jedného človeka. Distingvovaný profesor priateľsky napomína Holdena a snaží sa mu ukázať iný pohľad na jeho mladícky nespútaný postoj. Spoločenskými pravidlami pútaný profesor ale prestáva v noci ovládať svoju skrytú pedofíliu a pokúša sa o Holdena. Valkovič dokázal túto obludnú dvojpólovosť presvedčivo obsiahnuť. Pôsobivým je zobrazenie Antoliniho premeny – Valkovič si nasadzuje červenú masku čerta a spomaleným štylizovaným pohybom sa prikráda k spiacemu Holdenovi, zatiaľ čo ostatní herci mu šepotom, čoraz rýchlejšie a nástojčivejšie spievajú Tichú noc a zdesene sa jeho konanie pokúšajú skryť pred divákmi.
Holdenovu mladšiu sestru Phoebe a jeho vysnívané dievča Hanku Gallagherovú – dve osoby, ku ktorým ho viaže vrúcny cit – stvárňuje Agáta Solčianska. Kým ako Hanka nedostala veľa priestoru, zjavuje sa skôr iba ako glorifikovaná predstava, Phoebe poskytla Solčianskej viac priestoru na vytvorenie plastickej postavy. Je hravá, narába s odzbrojujúcou úprimnosťou dieťaťa, no v rozhodujúcich okamihoch jej vdýchne živelnú nástojčivosť.
Ďalšou výraznou ženskou postavou je Sally Hayesová Lucie Korenej. Rozmarná veselá Sally nerozmýšľa ako Holden, nie je zaťažená jeho nástojčivým hľadaním odpovede na zdanlivo nezmyselné otázky ako – kam sa podejú na zimu kačice z jazierka v Central Parku. Je detsky rozšafná a taký je aj jej pohľad na svet, bezproblémový a neveľmi bádavý. Napriek tomu očaruje Holdena svojou nespútanosťou a radosťou zo života. „Vyzerala fakt bohovsky. Normálne som stratil rozum.“. Sám sebe sa čuduje Holden.
Lucia Korená spolu s Luciou Arendášovou Barcziovou stvárňujú aj ďalšie mladé bezmenné dievčatá, ktoré sa štebotavo mihnú Holdenovým príbehom. Arendášovej sa viac priestoru ponúka v postave Prostitútky, ktorú si Holden objednáva na izbu a potom, zaľaknutý, sa s ňou chce iba rozprávať. Obdaruje postavu prázdnotou ducha, otupelosťou a nezaujatosťou – vlastnosťami, ktorých sa možno zľakne Holden viac ako sexu s ňou.
V ďalších epizódnych postavách sa objavujú ostatní herci nitrianskeho súboru – Rudo Kratochvíl ako neohrabaný, odpudivý, trápne sa vnucujúci Holdenov spolužiak Ackley; Milan Vojtela svojim figúrkam dvoch Taxikárov, Čašníka a Majiteľa pohrebného ústavu prepožičal chvíľami až klaunskú komediálnosť. Milým gestom divadla je aj obsadenie dlhoročného člena súboru Jána Hrma, ktorý, hoci na dôchodku, stále vie postavám (Profesor Spencer, Otec Sally) s iskrou vdýchnuť ľudskú plnosť (čo dokázal už v predchádzajúcej inscenácii divadla, v rozprávke Kmotra Smrť a zázračný lekár).
V inscenácii treba vyzdvihnúť vyrovnané herecké výkony, ktoré vytvárajú jednoliaty celok, slúžiaci celkovému vyzneniu. Režisér Krofta dokázal súbor vyburcovať k výkonu, akého nezvykneme byť často na javiskách bábkových divadiel svedkami. Súčasne narába s výtvarne a hudobne pôsobivými obrazmi, ktoré dávajú inscenácii charakteristickú tvár na pomedzí bábkového a činoherného divadla, umne využívajúc prednosti oboch – presnosť a presvedčivosť činoherného herectva, do ktorých organicky začleňuje bábkarské prvky – masku, znak, štylizáciu. Či už je to epizóda vo vozni vlaku, kde herci vybudujú celú scénu za pomoci stoličiek a hlasovej rytmizácie, spomínaná premena profesora Antoliniho alebo točňa, využívaná na viacero spôsobov – podľa potreby sa mení na zamrznuté jazierko s kačkami, taxíky, v ktorých sa vezie Holden, obyvačku Hayesovcov, či na „detskú manéž“ – kolotoč s krútiacimi sa hercami v štronzách zvieratiek, na ktorom sa v závere vozí Phoebe.
Nemalú zásluhu na inscenácii má aj hudba Vratislava Šrámka, poddajná v dokresľovaní nálad a situácií a korepetície piesní Eugena Gnotha, vďaka ktorým je súbor aj v spievaných partoch presný a zladený.
Šoltésov Holden hľadá v príbehu spriaznenú dušu, hľadá pochopenie. Spišák ako zostarnutý Holden dospel k poznaniu, že pochopenie nájde, ak bude zdieľať svoj príbeh, svoj život s ostatnými. V živote neustále hľadáme. Stretávame rôznych ľudí, žijeme rôzne situácie. Dobré i zlé. Ale tak to má byť. To vzájomné stretávanie, prežívanie, hľadanie zodpovednosti z nás robí človeka. O tom nitrianska inscenácia rozpráva dospievajúcim divákom. Je veľkou nostalgiou za humanistickým pohľadom na svet. Apelatívnym príspevkom k citovému životu mladých ľudí. Spišák sa na záver obracia k publiku a hovorí: „.. každý, o kom som rozprával, mi akosi chýba. .. Dokonca aj Stradlater a Ackley, napríklad. Ba myslím, že mi chýba aj ten sviniar Maurice. Sranda. Nikdy nikomu o nikom nerozprávajte. Lebo vám potom bude každý chýbať.“.

Dominika Zaťková absolvovala odbor divadelná a rozhlasová dramaturgia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia začala pracovať v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie (dnes Divadelný ústav), kde sa profesijne zameriavala predovšetkým na bábkové divadlo a divadlo pre deti. Ako redaktorka festivalových spravodajcov alebo ako členka poroty sa zúčastňovala ochotníckych národných prehliadok divadiel pre deti a divadiel hraných deťmi. Stála pri zrode časopisu Teatro a pracovala ako jedna z jeho prvých redaktoriek. Ako lektorka dramaturgie pôsobila v Bábkovom divadle na Rázcestí, s ktorým od roku 1994 až doteraz spolupracuje na medzinárodnom festivale Bábkarská Bystrica. Od roku 2004 zastávala v Divadelnom ústave post PR manažérky a od vzniku festivalu Nová dráma/New Drama sa podieľa na jeho príprave a realizácii; od roku 2010 ako hlavná koordinátorka. Ako editorka pripravila zborníky a publikácie Dosky 1996 – 2005, Živé divadlo (45 rokov profesionálneho bábkového divadla v Banskej Bystrici), Festival Nová dráma/New Drama 10 rokov a Bábkarská Bystrica, festival všetkých veľkostí. Je autorkou viacerých odborných štúdií a článkov venovaných činohernému a bábkovému divadlu.

Uverejnené: 23. mája 2008Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Dominika Zaťková

Dominika Zaťková absolvovala odbor divadelná a rozhlasová dramaturgia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia začala pracovať v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie (dnes Divadelný ústav), kde sa profesijne zameriavala predovšetkým na bábkové divadlo a divadlo pre deti. Ako redaktorka festivalových spravodajcov alebo ako členka poroty sa zúčastňovala ochotníckych národných prehliadok divadiel pre deti a divadiel hraných deťmi. Stála pri zrode časopisu Teatro a pracovala ako jedna z jeho prvých redaktoriek. Ako lektorka dramaturgie pôsobila v Bábkovom divadle na Rázcestí, s ktorým od roku 1994 až doteraz spolupracuje na medzinárodnom festivale Bábkarská Bystrica. Od roku 2004 zastávala v Divadelnom ústave post PR manažérky a od vzniku festivalu Nová dráma/New Drama sa podieľa na jeho príprave a realizácii; od roku 2010 ako hlavná koordinátorka. Ako editorka pripravila zborníky a publikácie Dosky 1996 – 2005, Živé divadlo (45 rokov profesionálneho bábkového divadla v Banskej Bystrici), Festival Nová dráma/New Drama 10 rokov a Bábkarská Bystrica, festival všetkých veľkostí. Je autorkou viacerých odborných štúdií a článkov venovaných činohernému a bábkovému divadlu.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Dominika Zaťková absolvovala odbor divadelná a rozhlasová dramaturgia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia začala pracovať v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie (dnes Divadelný ústav), kde sa profesijne zameriavala predovšetkým na bábkové divadlo a divadlo pre deti. Ako redaktorka festivalových spravodajcov alebo ako členka poroty sa zúčastňovala ochotníckych národných prehliadok divadiel pre deti a divadiel hraných deťmi. Stála pri zrode časopisu Teatro a pracovala ako jedna z jeho prvých redaktoriek. Ako lektorka dramaturgie pôsobila v Bábkovom divadle na Rázcestí, s ktorým od roku 1994 až doteraz spolupracuje na medzinárodnom festivale Bábkarská Bystrica. Od roku 2004 zastávala v Divadelnom ústave post PR manažérky a od vzniku festivalu Nová dráma/New Drama sa podieľa na jeho príprave a realizácii; od roku 2010 ako hlavná koordinátorka. Ako editorka pripravila zborníky a publikácie Dosky 1996 – 2005, Živé divadlo (45 rokov profesionálneho bábkového divadla v Banskej Bystrici), Festival Nová dráma/New Drama 10 rokov a Bábkarská Bystrica, festival všetkých veľkostí. Je autorkou viacerých odborných štúdií a článkov venovaných činohernému a bábkovému divadlu.

Go to Top