Nohy na plecia, život nám šliape na päty!

Vytlačiť

Účinkujú: Juraj Ďuriš, Peter Brajerčík, Martin Šalacha
Réžia a úprava:
Peter Kuba
Dramaturgia:
Miro Dacho
Preklad:
Soňa Šimková
Scéna:
Miro a Jaro Daubravovci, Peter Kuba
Kostýmy:
Daniela Petrušová
Hudba:
Daniel Fischer
Pohybová spolupráca
: Juraj Letenay
Svetelný dizajn:
Peter Stránsky
Technické zabezpečenie:
Eduard Mikuš

Hrajú: Juraj Ďuriš, Martin Šalacha, Peter Brajerčík

Premiéra 30.novembra 2010 v Divadle Ludus Bratislava.

Život sa niekedy zdá ako nekonečný a vyčerpávajúci beh na dlhej trati plnej prekážok. Človek, hoci z posledných síl, sa stále za niečím ženie, snaží sa dosiahnuť zahmlené ideály, ktoré sa nejasne rysujú na ďalekom horizonte. Niekedy je táto snaha tak úporná, že „bežci“ strácajú zo zreteľa jej cieľ a zmysel. Metafora života ako maratónskeho behu sa stala inšpiráciou pre hru Clauda Confortésa Maratón. Inscenácia tohto zaujímavého titulu v Divadle LUDUS, v réžii Petra Kubu a dramaturgii Mira Dacha, túto metaforu nahliadla z mnohých uhlov a vyťažila z nej maximum myšlienkového a dramatického potenciálu.

Traja bežci (Juraj Ďuriš, Martin Šalacha, Peter Brajerčík) v ľahkom športovom odeve sa stretávajú na svojej spoločnej maratónskej, no i životnej trati. Spojí ich náhoda; najskôr sú na úplnom konci poradia, no všetci ich súperi stratia smer, a tak sa groteskné trio dostáva do čela. Každý z trojice predstavuje iný typ človeka, je stelesnením určitých charakterových čŕt, ktoré sa vo vypätej situácii súboja o víťazstvo dostávajú na povrch v najvyhranenejších podobách. Juraj Ďuriš je mladý, cieľavedomý, no predovšetkým férový bežec, ktorý beží svoj prvý maratón a je preto ešte stále plný ideálov o tomto „športe“ (či o tomto živote?). V opozícii k nemu stoja Martin Šalacha a Peter Brajerčík ako ostrieľaní závodníci, ktorí neváhajú podvádzať a pokúšajú sa lsťami odrovnať aj svojho mladšieho spoluhráča. Spoločne šikanujú zelenáča Ďuriša, snažia sa ho vyradiť z hry či naopak využiť ho, ak je potreba. Medzi postavami počas behu nastanú mnohé konflikty, ktoré sa riešia aj drsným zápasom odkazujúcim na wrestling – herci o seba rozbíjajú fľaše či stoličky. Inokedy sa uchýlia aj k zbesilej streľbe z paintballovej pušky. Akákoľvek konfrontácia protagonistov má ale omnoho širší rozmer, konkrétna situácia prerastá do všeobecného odkazu, charakterové nuansy sú výrazom typických sociálnych štruktúr a klišé.

Inscenátori teda pri interpretácii textu nikdy nestrácajú zo zreteľa jednotiacu metaforu „behu životom“ či „behu života“. Vo viacerých filozofujúcich odbočkách v texte sa banálne situácie či vnemy menia na veľmi presne mierené tragikomické glosovanie života. Príkladom je rozhovor o zrnku piesku v teniske – najprv ho človek nevníma, nezaťažuje sa ním, neprikladá mu dôraz, no po ubehnutí dlhšieho úseku začne maličké zrnko neznesiteľne omínať a privádzať bežca k šialenstvu. Presne ako „zrnká piesku“ v živote, ktoré jednoducho zametáme pod koberček, až kým nám odrazu v obývačke nevyrastie jedno veľké pieskovisko a nezničí nám život.

V žiadnom prípade teda text nereferuje len o komickom potácaní sa troch neúspešných bežcov na maratónskej dráhe; každá nuansa v texte má svoju ozvenu v mysli diváka. Režisér Peter Kuba akcentoval túto „pridanú hodnotu“ príbehu troch bežcov aj prostredníctvom jednoduchých, no veľmi účinných režijných postupov. Výstupy behu ako takého, teda dramatickej línie, ktorá zaznamenáva reálny priebeh závodu, sú predvedené v prostom štýle s miernou nadsázkou a iróniou. Herci poskakujú na mieste, imitujúc beh na úplne holej scéne. Režisér tu teda na javisko preniesol reálny fyzický výkon počas maratónu, vyčerpanosť a zadýchanosť, no vyhol sa zbytočnému naturalizmu a poskakovaním hercov na mieste dal ich vyčerpaniu úsmevný ráz.

Počas ich behu je dej popretkávaný akýmisi sebareflexívnymi zastaveniami, ktoré ponúkajú spomínaný myšlienkový presah inak banálneho príbehu. Tieto výstupy sú režijne ostro vyčlenené, tvorcovia do nich vniesli akýsi mystický ráz prostredníctvom práce so svetlom, výtvarným komponentom a hereckou premenou.

Svetelný dizajn Petra Stránskeho vynikal predovšetkým dvoma hlavnými motívmi. Prvým je „zastavenie času“ pomocou koncentrácie osvetlenia do jedného kužeľa. Len v rámci tohto úzko ohraničeného priestoru čas naďalej plynie, zvyšok javiska „zmrzne“. Tento motív je použitý hneď v úvode, kde na scénu vystúpia traja herci a hlas znejúci z reproduktorov ich predstavuje. Svetlo je namierené vždy na toho, o kom je práve reč, a zvyšní dvaja sú ako sochy ustrnulí v tme. Veľmi esteticky pôsobivým a divadelne funkčným sa stal aj druhý motív svetelnej réžie, a to vytváranie svetelných bariér prostredníctvom rôznofarebných laserových lúčov, ktoré sa v priestore zhmotňujú vďaka dymu. Práve tieto svetelné steny ohraničujú pohyb hercov, inokedy zase vytvoria bariéru medzi nimi. Sú veľmi funkčné, esteticky pôsobivé, umožňujú dynamickú zmenu, a pri tom všetkom sú veľmi jednoduché. Architektúra priestoru je určená iba týmito lasermi, vďaka čomu je príbeh prenesený z banality konkrétnosti do všeobecného odkazu ne-času a ne-priestoru.

Herecky zo spomínanej trojice vynikal predovšetkým Martin Šalacha. Predstavuje postavu starnúceho a neúspešného muža, ktorý nie je schopný sa konfrontovať s vlastnou neschopnosťou. Ak si svoje zlyhanie prizná, vinu pripisuje druhým. V plnej miere sa tu prejavuje jeho talent pre tragikomiku, dokáže v postave nájsť správny pomer dôstojnosti a zlyhania, túžby byť lepší a neschopnosti nastaviť si zrkadlo. Z trojice je najdominantnejšou postavou, no svoju dominanciu uplatňuje len vďaka subtílnosti druhých. Je vnútorne zlomený, no stojí priamo, a to z neho robí prototyp malého človeka. Šalacha svoju postavu predstavil v celej kráse jej malosti, so všetkými komickými i tragickými konotáciami. Dokáže pracovať ako s prirodzeným gestom realistických momentiek, tak aj so štylizovanou nadsázkou a svoje polohy bez problémov strieda.

Peter Brajerčík sa stal rovnocenným hereckým partnerom Martina Šalachu. Predovšetkým vďaka komickému rozdielu ich fyziognómie sa z nich stalo duo ako vystrihnuté zo starej grotesky. Šalacha malý a dominantný manipulátor, Brajerčík zavalitý a skôr subtílny. U Juraja Ďuriša stojí za vyzdvihnutie predovšetkým jeho technické zvládnutie postavy. Fyzicky náročnejšie výstupy zvládol s ľahkosťou a jednoznačnosťou. Okrem troch postáv príbehu sa na scéne počas celého predstavenia nachádza aj akýsi rozprávač, ktorý schovaný v rohu okrem krátkych komentárov prispieva predovšetkým zvukmi, ktoré vytvára svojím hlasom a zvukovou technikou.

Ku koncu behu sa postavy konečne dohodnú, že si losovaním určia, kto bude víťaz. Najdlhšia slamka padne na Martina Šalachu, a jeho súperi ho so všetkou svedomitosťou a vernosťou sľubu, ktorý si dali, chcú do cieľa doviesť. Eufória z víťazstva na dosah plynule prechádza v blúznenie, ktoré je na scéne ukázané s plnou mierou štylizovanosti. Po pás v pene, zahalení neónovým svetlom, predvádzajú herci akýsi štylizovaný pohyb smerujúci k tancu či rituálu. Z tohto tranzu ich ale náhle prebudí svetlo, ktoré sa rozsvieti ako na scéne, tak aj v hľadisku. Tým sa náhle ukončí všetka mágia, aby sa trojica dozvedela, že všetci bežci, ktorí stratili smer, sú už v cieli. Zažnutím svetla v hľadisku sa vyzdvihla a umocnila facka reality, ktorá troch neúspešných bežcov prebrala z fantastického snenia.

Inscenácia ako celok pôsobí veľmi prepracovane, každý aspekt a komponent tu vyrastá z jednotného podhubia, nič tu nepôsobí nadbytočne či rušivo. Čistá a jednotná divadelná estetika tak dáva naplno vyznieť hlbokým myšlienkam, ktoré sa v texte nachádzajú, a popri komickosti samotného príbehu akcentuje aj myšlienkový odkaz. Vskutku plodné sa zdá prirovnanie života k maratónskemu behu. Na pozadí tejto metafory inscenátori dokázali presne ilustrovať základné životné problémy a strasti, ilúzie a ideály, sny a zlyhania. Pretože aj v živote, keď sa nám zdá všetko perfektné, za najbližšou zákrutou čaká obrovská ruka osudu, vždy pripravená nás vyfackovať a prebudiť zo snenia.

 

Tatiana Brederová

Publikované online: 30.11.2010

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.