Nitriansky Jules Verne: Slová, slová, slová

Vytlačiť

réžia: Kamil Žiška
dramaturgia: Veronika Gabčíková
scenár: Kamil Žiška a Veronika Gabčíková
scéna a projekcie: Naďa Salbotová a.h.
kostýmy a bábky: Barbora Rajčanová a.h.
hudba: Kamil Žiška
asistent réžie: Roman Valkovič

osoby a obsadenie:
Kapitán Grant – Ján Hrmo
ďalej hrajú: Ľubomír Kratochvíl, Miloš Kusenda, Katarína Petrusová a Roman Valkovič

Premiéra: 27. 4. 2012 v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre

Staré divadlo K. Spišáka v Nitre sa poslednou premiérou sezóny 2011/12 rozhodlo vzdať hold jednému z najvýznamnejších predstaviteľov dobrodružnej literatúry, otcovi vedeckej fantastiky, francúzskemu spisovateľovi Julesovi Vernemu. Na javiskové stvárnenie toho, čo Verneho romány v sebe nesú – dobrodružstvo, napätie, oslavu odvahy, čestnosti a spravodlivosti jednotlivca, rovnako ako vedecko-technického pokroku ľudstva, zdolávanie neprekonateľných prekážok a neobyčajné, nevšedné zážitky hrdinov – si vybrali román Deti kapitána Granta. Ten je prvou časťou voľnej trilógie Podivuhodné cesty (patria do nej ešte diela Dvadsaťtisíc míľ pod moromTajomný ostrov, veľmi voľne prepojené niektorými postavami či miestami). Trilógia o dobrodružných plavbách do ďalekých neznámych krajín, na neobývané ostrovy, je zosobnením Verneho chlapčenského sna – ako chlapcovi mu rodičia na poslednú chvíľu zabránili vyplávať do Indie, keď sa nechal naverbovať na zaoceánsku loď ako plavčík.

Po tom, ako našli fľašu so záhadným odkazom kapitána Granta o stroskotaní lode Britannia na 37. rovnobežke a stretli sa s jeho deťmi – Mary a Robertom Grantovými – sa rozhodnú lord Glenervan s manželkou lady Helenou pátrať spolu s deťmi a svojráznymi spoločníkmi (majorom Mac Nabbsom, roztržitým vedcom Paganelom a kapitánom Johnom Manglesom) po kapitánovi Grantovi na svojej výletnej jachte Duncan. Pátranie po mieste stroskotania Britannie komplikuje nejasný odkaz z fľaše, a tak naši cestovatelia postupne prejdú naprieč Južnou Amerikou, kde prekonajú horské priesmyky Kordiller, nedozerné pampy, zažijú zemetrasenie, obrovskú povodeň, prenasledujú ich divoké šelmy. Odtiaľ ich indície vedú do Austrálie. Strastiplné putovanie divokým austrálskym vnútrozemím korenia utečení trestanci a ich vodca Ayrton, ktorý sa pokúsi o únos jachty Duncan. Na Novom Zélande, kam ich ďalej vedie odkaz, padnú do zajatia domorodým Maorom a len vďaka nesmiernej odvahe a ľsti sa im podarí utiecť. Cestovatelia sú bezradní, už nevedia, kde inde Granta hľadať. Vo chvíli, keď chcú svoje putovanie vzdať a vrátiť sa domov, natrafia na opustený ostrov, nezaznačený na mapách, mimo všetkých námorných trás, a na ňom sa konečne stretávajú s kapitánom Grantom.

Dramaturgička Veronika Gabčíková a režisér Kamil Žiška už od začiatku stáli pred neľahkou úlohou - dejovo rozsiahly román, plný cestopisných a prírodovedných faktov, s množstvom vedľajších postáv, zjednodušiť a skrátiť tak, aby ho unieslo javisko. Hneď na začiatku však zaskočí výrazná neproporčnosť výsledného tvaru, bodového scenára. Príliš rozvláčny úvod, v ktorom sa diváci zdĺhavo zoznamujú s postavami a východiskovou situáciou, strieda zbytočne podrobne popisovaná cesta Južnou Amerikou. Austrálii a Novému Zélandu (Verne venuje trom krajinám rovnako rozsiahle časti) sa ujde už len po jednom obraze.
Ale ako z románu preniesť na javisko to, čo ho robí tak pútavým a napínavým, prečo ho s napätím čítajú už generácie detí? Autori scenára sa rozhodli dobrodružnému putovaniu pridať nový oblúk a nečakanú poetiku – ústrednou postavou príbehu sa stáva kapitán Grant, ktorý sám, uväznený na opustenom ostrove, sníva o tom, ako ho jeho deti a ich sprievodcovia hľadajú po svete. Celé putovanie sa odohráva v jeho predstavách, ktoré sa na záver zhmotnia. Jeho deti Mary a Robert sa na ostrove naozaj zjavia a kapitánov sen o tom, ako ho deti hľadajú, sa stáva skutočnosťou.
A práve na snovosť, obraznosť a imagináciu sa sústredí režisér Kamil Žiška a zdôrazňuje ju vo výtvarnej, hudobnej i režijnej zložke (tvorcovia v propagačných materiáloch pomenúvajú inscenáciu termínom „výtvarno-hudobno-bábkovo poetická divadelná báseň“). Uf, ale kde zostal Jules Verne a dobrodružstvo, napätie, odvaha, veľké činy?

Režisér Žiška, kladúc zrejme dôraz na poetickosť a obraznosť, zvolil neobvyklý inscenačný postup – pretože kapitán Grant je v adaptácii jedinou reálnou, skutočnou postavou príbehu, robí z neho rozprávača a necháva jeho predstaviteľa Jána Hrma prerozprávať celý dej, akoby čítal knihu (aj s číslami a popismi kapitol). Hrmo tiež hovorí za všetky postavy. To kapitán Grant rozohráva svoj vysnívaný príbeh o tom, ako ho jeho deti hľadajú. Pomáhajú mu nemí ostrovní duchovia – štyria herci: Ľubo Kratochvíl, Miloš Kusenda, Katarína Petrusová a Roman Valkovič. Hrmom rozprávaný príbeh animujú, či skôr ilustrujú. Sú to zvláštne postavy, ktorým režisér nedal iný význam ako popisovať, ilustrovať dej. A hoci Kratochvíl a Valkovič sú ostrieľaní herci a výborní vodiči, cítiť z nich, rovnako ako z mladých posíl súboru Petrusovej a Kusendu, bezradnosť a rozpaky. Odsúdení na prekladanie bábok z miesta na miesto a nosenie rekvizít, s jediným zvukovým prejavom, ktorým je nechcene komické pohmkávanie a bľabotanie, nemajú si ako vytvoriť svoje postavy, vzťah k bábke či medzi sebou.
Vyzdvihnúť treba herecký výkon Jána Hrma. Predovšetkým vďaka nemu si inscenácia drží aký-taký temporytmus. Vie na seba strhnúť pozornosť, hrá v plnom nasadení, vytrvalo prekonáva nástrahy všetkých tých slov-slov-slov, ktoré mu predpisuje scenár. V jeho prejave cítime Grantovu clivotu, osamelosť, no i nádej a vieru v šťastný koniec. Škoda, že ho o presvedčivosť oberá zbytočný mikroport, ktorý herca vyrušuje, berie mu istotu a – paradoxne – i zvučnosť v hlasovom prejave.

Naratívnosť a popisnosť zobrali vietor z plachát Žiškovej divadelnej imaginácii. Len párkrát sa stretneme s pôsobivými divadelnými obrazmi či sme svedkami dramatických momentov. Inscenácia príliš šuští papierom, pripomína skôr čítanie na dobrú noc. K vydareným plnokrvným scénam patrí rozprávka o košeli šťastného človeka, ktorú rozpráva lord Glenervan svojim spoločníkom (herci ju pantomimicky stvárňujú) a scéna, v ktorej Robert vyslobodzuje priateľov zo zajatia divochov. Majú jedno spoločné: vyjadrujú sa divadelným jazykom, nezaznejú v nich zbytočné repliky a herci konečne vedia, čo majú hrať. Reputáciu inscenácie napráva a pochopenie zámeru režiséra približuje pôsobivý záverečný obraz. Na zadnom horizonte sa objaví loď s cestovateľmi, ktorí vzdali svoje pátranie a vracajú sa domov. Grant rezignoval a necháva svoju predstavu odplávať. Loď sa zmenšuje, mizne, no zrazu sa spoza scény ozvú hlasy Mary a Roberta (Petrusová a Kusenda), volajúcich otca. Tam, kde pred chvíľou zmizla loď, sa objavia herci a radostne sa vítajú s otcom (vlastnými hlasmi, aké osviežujúce!).

Žiadanú obraznosť a poéziu, ktorá chýba réžii, v sebe nesú pôvabné drevené sošné bábky Barbary Rajčanovej. Bábky detí, Roberta a Mary, sú figurálne. Ostatné ale v sebe nesú štylizované výtvarné znaky, ktoré naznačujú charaktery či povahy postáv: pevné kreslo zásadovosť lorda Glenervana, tuba majora Mac Nabbsa jeho hlučnosť a hurónstvo, harfa lady Heleny jej nežnosť, lodný lampáš istotu a odhodlanie kapitána Johna Manglesa... Biele kostýmy ostrovných duchov sú v náznaku historizujúce, farebne i dobovo pripomínajú zažltnuté prvé fotografie. Kostým kapitána Granta – hnedo-čierny kabátec s výložkami námorného kapitána a na krku stále visiaca kniha-denník v hnedej koži – sa jediný farebne odlišuje a aj tým stavia postavu do popredia.
Naďa Salbotová rozdelila javisko do troch častí – miesto vpredu pri portáli s rozsypaným pieskom je Grantovým nedobrovoľným domovom-ostrovom (z piesku vyberá v úvode Grant aj bábky svojich detí). V strednej časti javiska sa odohráva putovanie výpravy, dominuje mu variabilná loď Duncan, ďalšie scény sa vytvárajú pomocou veľkej plachty (sú z nej vysoké Kordillery, aj dravá povodeň). Na zadný horizont, väčšinu času nasvietený na modro a dodávajúci tak priestoru hĺbku, sa miestami premietajú abstraktné obrazy. Svoj metaforický význam horizont získa v spomínanej záverečnej scéne.
Bábky, rekvizity i scéna sú z prírodných materiálov, akoby si ich zostrojil Grant z toho, čo mu zostalo po stroskotaní lode, alebo čo našiel na ostrove (drevené zvetrané dosky, konáre, suchá tráva, obdraté kusy plachty).

Kamil Žiška, muzikant a skladateľ, dbá na hudobnú zložku svojich inscenácií. Ústrednou melódiou príbehu je clivá spevná uspávanka, ktorej motív sa tiahne celým predstavením. Vyjadruje túžbu otca po stretnutí s deťmi a zaháňa beznádej.

Ambiciózna inscenácia nevyšla tvorcom celkom podľa ich predstáv. Rozpaky z nej vychádzajú predovšetkým z nešťastne a proti naturelu predlohy zvolenej režijnej koncepcie, ktorá rezignovala na dobrodružnosť, napínavosť a dynamickosť predlohy, no nedokázala ju plnohodnotne nahradiť poetickosťou, obraznosťou, divadelnou mágiou.

Dominika Zaťková

 

 

publikované online 31. 12. 2012

Publikované online: 27.4.2012

Dominika Zaťková

Dominika Zaťková absolvovala odbor divadelná a rozhlasová dramaturgia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia začala pracovať v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie (dnes Divadelný ústav), kde sa profesijne zameriavala predovšetkým na bábkové divadlo a divadlo pre deti. Ako redaktorka festivalových spravodajcov alebo ako členka poroty sa zúčastňovala ochotníckych národných prehliadok divadiel pre deti a divadiel hraných deťmi. Stála pri zrode časopisu Teatro a pracovala ako jedna z jeho prvých redaktoriek. Ako lektorka dramaturgie pôsobila v Bábkovom divadle na Rázcestí, s ktorým od roku 1994 až doteraz spolupracuje na medzinárodnom festivale Bábkarská Bystrica. Od roku 2004 zastávala v Divadelnom ústave post PR manažérky a od vzniku festivalu Nová dráma/New Drama sa podieľa na jeho príprave a realizácii; od roku 2010 ako hlavná koordinátorka. Ako editorka pripravila zborníky a publikácie Dosky 1996 – 2005, Živé divadlo (45 rokov profesionálneho bábkového divadla v Banskej Bystrici), Festival Nová dráma/New Drama 10 rokovBábkarská Bystrica, festival všetkých veľkostí. Je autorkou viacerých odborných štúdií a článkov venovaných činohernému a bábkovému divadlu.