Nielen v rodine znamenajú spomienky viac ako album s fotografiami

Vytlačiť

Autor námetu: Ján Jendrichovský, a. h.

Réžia a scéna: Peter Palik

Kostýmy a hudba: Ján Jendrichovský, a. h.

Muž: Ján Jendrichovský, a. h.

Premiéra: 27. 9. 2017 v Štúdiu Spišského divadla v Spišskej Novej Vsi

 

Spišské divadlo zastrešilo projekt, na začiatku ktorého bol ľudský život plný spomienok z hektického 20. storočia. Spomienky starej mamy Jána Jendrichovského, Márie Repkovej z Novej Ľubovne. Na základe svojho života by mohla táto pani napísať pútavú knihu. Začala ho však rozprávať a našla si pozorného poslucháča a zapisovateľa príbehov, svojho vnuka.

Ten rozprávanie tlmočil do podoby dramatického textu najprv s pomocou Karola Horáka, divadelníka a pedagóga na Prešovskej univerzite, kde Ján Jendrichovský študoval učiteľstvo anglického jazyka a literatúry a hudobného umenia.

Neskôr profesor Horák dohodol jeho spoluprácu s profesionálnym režisérom Petrom Palikom. A ten sa zase postaral o to, aby projekt zastrešilo Spišské divadlo. Je v tom krásna logika, pretože Spišské divadlo sa takto môže prezentovať ako divadlo všetkých Spišiakov, aj tých zo severného Spiša, nielen z južného regiónu. Konečná podoba diela obsahuje všetko – epickú šírku, dialogickosť aj konflikt. V réžii a koncepcii Petra Palika vznikla komorná monodráma dokumentujúca rozsiahly a skromne ľudský materiál jedného života. V postupnom procese tvorby vybrali autori najsilnejšie situácie a témy a pripravili z nich celok postavený na práci s divákovou predstavivosťou, na osobnosti a plastickosti herca – divadelníka, rozprávača a talentovaného hudobníka Jána Jendrichovského.

„Izba bola plná duší a svätcov.“ Toto je prvá veta. Inscenácia je celá lemovaná kresťanskými ľudovými tradíciami, odzrkadlenými v myslení pevne ukotveného a triezvo sa hodnotiaceho „nedôležitého“ či „prostého“ človeka od slovensko-poľských hraníc. Sme medzi Goralmi, na severnom Spiši. A keď je „izba plná duší a svätcov“, to sa tu stáva často – to práve zomiera dobrý človek. Zároveň sa podľa kresťanskej viery ten istý človek rodí do večného života.

Narodilo sa dieťa. Zakrátko ale zomrelo. Dievčatko. Prvé dieťa, ktoré rodička priviedla na svet. Fascinujúco pôsobí téma výnimočnosti i krehkosti zázraku života i na rozprávača samotného. A pridáva ešte viac: absurdný obraz rodiny, ktorá odváža mŕtve dieťa v taxíku. Šokovaný, i pohotovo prísny taxikár komanduje pozostalé ženičky, aby zhodili z hláv tradičné čierne šatky. Nechce na seba privolať zbytočnú kontrolu a byrokratické problémy, no je ochotný zákazníkom vyhovieť. Lebo v dobe po spoločenskom prevrate je odvoz taxíkom za 300 korún a pohrebným vozom za 900. A kde ich vziať v povojnových rokoch...

Pokora, múdrosť, láska a pochopenie vytvárajú z časového odstupu i priestor pre jemný humor, alebo aspoň úsmev.

Spomienky Márie Repkovej ožívajú pred divákom ako jeho osobný film. Plnohodnotný zážitok z rozprávania garantuje divákov osobný priestor imaginácie, vnútorné obrazy môžu byť ďaleko plnohodnotnejšie než priame pôsobenie filmového média.

Rozprávanie živým a plastickým hlasom obracia pozornosť na drobné čriepky zaujímavostí, ktoré sa ukážu ako súčasť väčšieho celku – príbehu či kľúčovej situácie. Ján Jendrichovský sa miestami dokonca pohráva s odmlkami, so zmenou polohy hlasu, so zvukovými kontrastmi podľa psychického rozpoloženia pomyselných postáv v dialógu. Ale má k dispozícii aj stáleho partnera, ktorého si sám vytvára hrou na akordeóne. Dialóg na javisku vytvára tiež striedaním hovoreného slova a hudby bez slov. Hudba dopovedá fakty. Pred zrakom diváka sa i vďaka nej odvíjajú dejiny. Ideologické piesne tzv. Slovenského štátu, Svjaščennaja vojna, Internacionála... Ako nekonečná výpoveď sa vinie celým rozprávaním melódia známej piesne – citlivá, vystrašená, otázna i výsmešná – Aká si mi krásna, ty rodná zem moja. A nemôže chýbať ani goralský folklór, najmä najznámejšia pieseň Góralu, czy ci nie żal...

„Mne je to jedno, či som Maďar, Poliak, Ukrajinec, Slovák... Ja som odtiaľto.“ Takto zvykli hovorievať mnohí ľudia z mestečiek a obcí v strednej Európe. Goralov Slováci chceli prevychovávať. Z Poliakov na Slovákov. Nech nehovoria po poľsky. Trvalo vraj dlho, aspoň celé detstvo Márie Repkovej, a hádam i dlhšie, než prišiel ten, kto povedal: „Vy nehovoríte po poľsky, vy hovoríte predsa po goralsky.“

Vojna. Záchrana i strata života. Dobrý Nemec a nespravodliví Slováci. Dievčinke Márii sa páčia židovskí bratia Winklerovci. Viac ich neuvidí... Tragédiu odtransportovanej rodiny vygraduje klezmer až do hrmenia v konečnej tme...

Matka, ktorá zomrela od radosti, keď sa z vojny vrátil nezvestný syn. Sovietski dôstojníci v bielych kožúškoch prichádzajúci do dediny v tme. A šťastie a nedorozumenia nového života...

Mária Repková bola povinná zamestnať sa. V dnešných časoch asertivity pri prijímacích pracovných pohovorov ju objektívne musíme vnímať ako obdivuhodnú ženu s plasticky pestrými pracovnými skúsenosťami a návykmi. Raz je šičkou, raz lesnou robotníčkou, napokon vrátničkou a dokonca nepovažuje za absurdné, že ako staršia pani dostane za úlohu účasť na policajnom kurze obrany a manipulácie so služobnou strelnou zbraňou. Aj keď by určite neublížila ani najhoršiemu vyvrheľovi. Žena, matka a stará mama, ktorá vie žiť len v láske a úcte. Vo svojom živote preukazovala istotne aj povinnú úctu autoritám, ale žila najmä úctou voči ľudskosti. V totalitnej ére možno hovoriť o zmarených nádejach. Zlé príklady ju však nijako osudovo neovplyvnili. Zúfalstvo nepoznala, veď život treba prežiť, a to nielen kvôli sebe, a treba hľadať v ňom to dobré. Trochu vlajkovo pateticky pôsobí výstup nešťastného augusta 1968, ktorý sa zdá byť mimo kontextu jej osobného rozprávania.

Po celý čas sú na scéne stôl, stolička a obrazy – takýto priestor bol vždy v tradičných slovanských obydliach považovaný za posvätné srdce domova. Nad stolom boli obrazy Ježiša Krista, Panny Márie a ďalších svätých. Až neskôr ich vystriedali rodinné fotografie.

Na scéne bez hraníc stelesnených stenami fotografie sú zavesené kvôli trojdimenzionalite priestoru zhora. S odstupom ukazujú patinu čias a naznačujú, že možno sú už aj ony fotografiami duší a svätcov. Život politicky nedôležitého, malého človeka bol vždy spätý s vierou a s nádejou na lepší život v posmrtnej „krajine žijúcich“. Model ich životov nevyformoval z nich ľudí materiálnej kultúry. Zomknutosť rodín alebo aj susedov bola pre nich väčšou istotou než majetok. Keď sa etnológovia zaoberajú podobnými spoločenstvami, otvára sa im pohľad, metaforicky pomenovaný akýmsi odborníkom ako havária ropného tankera očami kormorána. Pretože pred kolesom dejín, pred veľkými udalosťami s ďalekosiahlymi následkami, ktoré sa po rokoch stanú súčasťou histórie, nemajú nenápadní ľudia ako uniknúť.

V inscenácii sa vyskytuje historický, ale aj vnútorný konflikt. Nájdeme tu aj konflikt, ktorý sa v duchovnom živote malého človeka už dávno odpustením a opustením všetkých dotieravých myšlienok premenil na vnútorný pokoj a tichý úžas z prijatej a nezmeniteľnej skutočnosti.

Mám rada tú inscenačnú fotografiu, na ktorej Ján Jendrichovský videný zboku stojí pred starým obrázkom – zrejme obrázkom svojej starej mamy. Je magický. A je to obraz lásky. V posledných desaťročiach 20. storočia chodili dievčatá a mladé ženy do skríň starých mám hľadať potenciálne opäť módne oblečenie. Ale sú aj vyššie hodnoty, než sú šaty. V súčasnej dobe plnej politických prešľapov a chýb hodne hovoríme o pamäti, ktorá má utvárať osobnosť a krajinu. Nechať sa poučiť príkladom tých, ktorí si svoje dejiny extrémnych udalostí a pocitov už prežili. A oceniť ich skúsenosti, ale najmä ich schopnosť odpustiť. Ona je bernou mincou, ktorú nezískali lacno, pretože pochádza zo skutočností, ktoré formovali a deformovali ich životy. A že nezdeformovali ich duše, to je najvyššia hodnota, ktorú nám dnes nemôžu ponúknuť mnohé vysokopostavené celebrity. Rozhovor s človekom, ktorý prežil a odpustil, je elitnou školou života.

Peter Palik hovorí, že určite odporúča túto monodrámu mládeži. „Aj z toho dôvodu, že ide o autentickú výpoveď a tá je vždy lepšia ako akákoľvek učebnica dejepisu. Najmä ak je sprostredkovaná cez niekoho takého blízkeho, ako sú naše staré mamy. Ukazuje sa, že dnešná mládež má veľmi málo vedomostí o histórii našej krajiny a štátu. Potom majú tendenciu uveriť aj extrémnym interpretáciám, a to môže byť veľmi nebezpečné. Aj takéto inscenácie môžu rozšíriť ich obzor a dávajú im možnosť zorientovať sa v dejinách cez pocity ľudí, ktorí ich priamo prežili.“

Publikované online: 2.3.2018

Frederika Čujová

Frederika Čujová (1969) vyštudovala divadelnú vedu a etnológiu na Vysokej škole múzických umení a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracuje v Divadelnom ústave.