Niektoré dlžoby iba láska nesplatí

Vytlačiť

réžia: Svetozár Sprušanský
preklad: Alexandra Ruppeldtová
scéna a kostýmy: Diana Strauszová
David: Juraj Hrčka
Val: Renáta Ryníková
Matka: Daniela Kuffelová
Otec: Ján Greššo
Jess: Eva Sakálová a.h.
Duncan: Karol Čálik a.h.

premiéra: 14. septembra 2012 v Štúdiu DAB v Nitre

Je ľahké moralizovať o zvrátenom uctievaní peňazí ako všeobjímajúceho božstva, karhať krátkozrakú honbu za mamonom či obklopovanie sa matériou. Britský dramatik Dennis Kelly však vo svojej hre Láska a peniaze stavia otázku inak: Ako čeliť problému, keď trpíme nie vlastnou vinou? Hlavný hrdina David zasvätil svoj život „vyšším“ ideálom, výučbe literatúry. Možno nebyť manželky Jess, nepotreboval by viac, než má, možno by sa neponižoval, nešiel by žobrať, možno by ho nelákalo to, čo nemôže mať, čo je odrazu až také vzdialené... Kellyho hra vychádza z veľmi dobre postavenej dramatickej situácie, keď núdza spôsobuje rozklad vzťahov i ľudskosti. Hoci nejde o objavnú myšlienku, Kelly na jej základe zručne charakterizuje zvláštne, človeku vlastné chameleónstvo, ktoré Davidovi aj po asistovaní pri samovražde vlastnej ženy dovoľuje zasunúť tieto zážitky do najspodnejšej zásuvky pamäti a žiť a fungovať ďalej takmer bez výčitiek, akoby sa nič nebolo stalo.

Kellyho text je sledom siedmich nepriamo nadväzujúcich obrazov, ktoré vychádzajú z pozorovania rôznych typov zhubného pôsobenia peňazí na súčasného človeka. Hlavnú líniu tvorí príbeh Davida, ktorý sa vinou svojej manželky Jess topí v dlhoch. Jess, trpiaca chorobnou nákupnou mániou, míňa bezhlavo, nakúpeným tovarom sa snaží zahnať pocit prázdnoty. Ako to býva, láska nie je večná a vo finančnej núdzi sa vytráca ešte rýchlejšie. Pre svojho muža sa Jess veľmi rýchlo stáva iba balvanom, ktorý ho ťahá ku dnu. Jedného dňa, keď David nájde Jess priotrávenú tabletkami, sa však vykúpenie zdá byť na dosah ruky. Vidina miznúceho dlhu ho opantá natoľko, že to, čo Jess začala, David dokončí a stáva sa tak komplicom samovraždy svojej ženy. Všetky udalosti desivého úmrtia prezrádza Kelly hneď v úvode a následne retrospektívne objasňuje ďalšie okolnosti a situácie, ktoré (samo)vražde predchádzali. V stredobode záujmu však neostáva iba táto súkromná tragédia. Do nesúvislého deja postupne vstupujú ďalšie postavičky – rodičia zosnulej Jess, Davidova expriateľka Val i spočiatku zdanlivo nesúvisiace postavy, sekretárka Debbie a producent Duncan. Všetkých spája patologický vzťah k peniazom, ktoré znamenajú lepší život, pohodlie, ale sú i dôvodom na súperenie, prostriedkom na získanie moci či obdivu.

Text sa na javisko Divadla Andreja Bagara v Nitre dostal spoločne s ďalšími drámami Dennisa Kellyho (DNA, Siroty), ktoré divadlo uviedlo v spoločnej trojpremiére. Šéfdramaturg divadla DAB a zároveň režisér všetkých troch inscenácií Svetozár Sprušanský tak priniesol na slovenské javisko neopozeraného súčasného dramatika, ktorý svojou tvorbou reaguje na realitu obklopujúcu aj našich domácich divákov.

Dráma Láska a peniaze síce nie je myšlienkovo novátorským činom, no ponúka detailný pohľad na vplyv finančnej krízy (či už celosvetovej alebo súkromnej) na človeka. Režisér Sprušanský vytvoril inscenáciu v intenciách predlohy – text takmer neupravuje, zachováva retrospektívny sled obrazov a pracuje s prekladom Alexandry Ruppeldtovej, ktorý využíva autentický súčasný jazyk. Dominantou inscenácie je herectvo, Sprušanský vo svojej koncepcii kombinuje princípy realizmu i odosobnené naratívnejšie formy interpretácie.

Keďže Kellyho text nemá súvislý dej a ukazuje iba jednotlivé situácie – fázy, v ktorých sa príbeh i jeho postavy nachádzajú – tvorcovia inscenácie uviedli na javisko iba postavičky bez hlbšie prepracovaných charakterov. Samotná predloha neponúka priestor na zobrazenie prerodu postáv, a to ani v prípade hlavných hrdinov Davida a Jess. Juraj Hrčka pri stvárnení Davida teda neprechádza výrazne odlišnými polohami. Zväčša je rozprávačom udalostí, vtedy je jeho prejav často monotónny. Jednou z výnimiek je situácia, keď u svojej expriateľky Val, toho času šéfky telekomunikačnej spoločnosti, žobre o prácu. Nie veľmi inteligentná Val si dokonale uvedomuje vlastné postavenie. Situáciu, keď ju David príde žiadať o prácu, zneužíva natoľko, že svojho ex doženie až k ponižujúcemu pudlíkovaniu. Hrčkov David je tu spočiatku pokorný a nechce hneď vyzradiť, aké zúfalstvo ho sem ženie. Postupne však začína chápať, že bojuje s veterným mlynom a neostáva mu iné, než sa podriadiť. Zúfalý David vylezie aj na stôl a vyzlečie sa, len aby mala Val čo najväčší pôžitok z jeho poníženia; urobí všetko preto, aby mu pomohla. So zjavným odporom v tvári dáva na obdiv svoju nahú hruď nielen sadistickej Val, ale aj celému svetu, ktorý ho sem na tento stôl dohnal.

Scéna v nemocnici, kde David zistí, že jeho žena Jess opäť podľahla svojej obsesii a nezmyselne nakupovala, je najexpresívnejšou z inscenácie. Davida do nemocnice privádza najskôr strach o ženu. V priebehu dialógu však zisťuje, že Jess by sa nestala svedkyňou napadnutia na ulici nebyť toho, že opäť cestou domov odbočila do nákupnej štvrte. Nasleduje samozrejme výbuch hnevu, ktorý absolútne prekrýva fakt, že na pozadí tejto súkromnej drámy v nemocnici úplne zbytočne zomiera človek, ktorého sa Jess snažila zachrániť. Jedna tragédia tu stiera druhú, dialóg Davida a Jess veľmi trefne hovorí, že o morálke nekáže ten, kto sa nachádza v bezvýchodiskovej situácii. Juraj Hrčka sa tu pri výbuchu hnevu nevyhne istej prepiatosti a pátosu. V amoku chce David Jess dokonca udrieť, no nemá na to silu. Žena sa však ani poriadne neuhne, akoby nebola pri zmysloch, svoju chybu ani chorobu si neuvedomuje, nechápe, prečo sa David hnevá.

Nielen v tejto situácii prisudzuje hosťujúca Eva Sakálová postave Jess neprítomný pohľad. Mladá žena trpiaca chorobnou túžbou po nakupovaní je v podaní Sakálovej v tomto svete cudzincom. Nepasuje do žiadnej zo situácií, v ktorých vystupuje. Je vystrašená, zmätená ako dieťa, čo sa stratilo v cudzom meste. Viaceré jej výstupy sú mimo reality hlavného deja, sú to akési úlomky, v ktorých opisuje svoje pocity, akoby sa spovedala neznámemu poslucháčovi. Jess, jej prítomnosť aj neprítomnosť, však motivuje konanie zvyšných postáv. Hlavným rečníkom sa Sakálovej postava stáva až v záverečnej scéne inscenácie - na svadobnej hostine. Svadba prezentuje asi posledné záchvevy šťastia, ktoré spolu David a Jess prežili. Jess vedie zdĺhavý monológ práve o šťastí, ktoré prežíva. Veľa vecí nevie ani presne pomenovať, iba cíti túžbu vykričať ich celému svetu. Už tu je javisková postava Jess trošku mimo reality, kdesi v transcendentálnych výškach. Nik z prítomných zjavne presne nevie, o čom hovorí, všetci sa usmievajú od šťastia či z povinnosti, no nik presne nechápe, čo má nevesta na srdci. Všetci počúvajú, nik nepočuje. Sakálová sa daným monológom snaží prihovoriť skôr hľadisku než ostatným postavám. Jej monológ je koncipovaný ako priamy apel na diváka, ktorého akoby otázkami vyzývala k odpovedi. Na rozdiel od situácií neprekračujúcich realitu príbehu však tieto momenty Sakálová celkom nezvláda. V monológu pôsobí často strojene, akoby sa i obávala, že jej divák skutočne odpovie.

Jednou zo siedmich scén je situácia na cintoríne, pri hrobe zosnulej Jess, o ktorý sa pravidelne starajú jej rodičia. Manželský pár v podaní Daniely Kuffelovej a Jána Grešša je trefným zobrazením páru v rokoch, ktorý drží pokope zvyk. V krátkej scéne na cintoríne ich najviac trápi susedný náhrobok, ktorý špatí okolie posledného odpočinku ich dcéry. Sprušanský pár vtipne definuje termoskou s čajom a koláčmi v plastovej dóze, akoby pravidelná návšteva cintorína a údržba hrobu bola pre nich výletom, možno jednou z naj udalostí ich „spoločenského“ života. Naoko sporiadaný a znudený pár však, podobne ako zvyšné Kellyho postavy, skrýva pod nenápadným povrchom skazené vnútro. Obrovský náhrobok susedného hrobu ich irituje nie primárne svojou okázalosťou a gýčom, ale hlavne tým, že jeho výzor jasne signalizuje svetu vyššie náklady než náhrobok Jess. Práve preto otec neustále opakuje výdavky a presné sumy s pohrebom spojené. Manželia v nitrianskej inscenácii si fakt, že svojej dcére nepomohli, veľmi nepripúšťajú. Daniela Kuffelová stvárňuje Matku ako ľahkú neurotičku so sklonom k hysterickým reakciám, vzlyká, aby sa nepovedalo, zdanlivý smútok nad dcérou veľmi rýchlo zaženú mikrohádky s mužom. Neustálym upozorňovaním muža, aby nehovoril, že sú bohatí, evokuje postavu Lebedevovej z Čechovovho Ivanova, ktorá obdobne tají majetky a je skúpa ponúknuť hosťom viac než egrešovú marmeládu k čaju. Otec Jána Grešša je podobne ako Lebedev slaboch pod papučou, a devastácia susedného „konkurenčného“ náhrobku je asi najodvážnejším činom v jeho živote.

Z hereckých výkonov zaujme najmä Renáta Ryníková, ktorá obe stvárňované postavy definuje cieleným afektom a hyperbolou. Ako Davidova expriateľka Val si užíva každý moment pre Davida trápnej a ponižujúcej situácie. Jej správanie je nesympatické, má pomalú povýšeneckú dikciu a preexponované gestá, hrdo sa prechádza po priestore, v ktorom je paňou. Dojem moci nestráca ani v momentoch, keď zjavne sama presne nevie, o čom hovorí (napr. otázky viery).

Druhou Ryníkovej postavou je mladá sekretárka Debbie, ktorú herečka definuje afektom lacných slečiniek. Jej Debbie je skutočne jednoduchá a bezduchá, nemá žiadne ambície a vlastne ani nerozumie situácii, v ktorej sa momentálne nachádza. Karikatúre mladej sekretárky paradoxne neškodí ani využitie prvoplánových výrazových prostriedkov, ako je žuvanie žuvačky, hranie sa s vlasmi či afektovaná intonácia a dikcia. Debbie je tak veľmi dobrým materiálom pre starnúceho producenta Duncana, ktorý sa ju snaží získať sľubovaním závratnej kariéry podľa jej vlastného výberu. V nitrianskej inscenácii však producent, v stvárnení hosťujúceho Karola Čálika, iba veľmi ťažko mladú sekretárku na niečo „ukecá“. Je rozpačitý, nepresvedčivý, jeho pohnútky poháňa síce istá sexuálna žiadostivosť, avšak celej interpretácii chýba zúfalstvo starnúceho muža, ktorý túži najmä po pozornosti a obdive, po „vôni“ ženy vo veku svojej dcéry (ak nie vnučky) a snaží sa zaujať kontaktmi či peniazmi.

Realisticky stvárnené scény v inscenácii dopĺňajú viaceré naratívne momenty (napr. spomínaný monológ Jess, či úvodná scéna). Takým je aj štvrtý obraz, pomyselné intermezzo v nadväzujúcich situáciách, v ktorom všetky postavy okrem Jess vytvoria zbor a spoločne tlmočia podobenstvo o dnešnom človeku. Herci, sediac v rade na proscéniu, svojím prehovorom apelujú priamo na divákov. Tlmočené podobenstvo stavia svojho adresáta (v tomto prípade akéhosi univerzálneho diváka) do pozície bankového úradníka, ktorý ponúkol niekomu, možno aj Davidovi a Jess, v podstate nevýhodnú pôžičku. Takto sa text zaujímavým spôsobom snaží vtiahnuť diváka do svojho sveta, akoby aj on mal kúsok viny na tragédii, ktorá sa odohráva na javisku. Kým herci inscenácie poväčšine zvládajú jej realistické prvky, naratívny princíp im nie je vlastný. Daný obraz charakterizuje až príliš veľa pátosu. Delenie replík v intenciách predlohy medzi viacerých nitrianskych protagonistov zrazu triešti výpoveď, scéne chýba dynamika a rytmus, herci vo svojich prejavoch skĺzavajú k plytkej deklamácii, čím zaujímavo napísaný obraz stráca na údernosti.

Všetky mikropríbehy sa odohrávajú v jednom priestore. Hlavné prvky scénografického riešenia Diany Strauszovej sú nemenné, priestor z troch strán ohraničujú dômyselne vytvorené steny s očíslovanými zásuvkami. Tento jednoduchý prvok veľmi účinne a elegantne definuje všetky pomyselné priestory odohrávajúcich sa situácií. Základným poslaním zásuviek je znázorňovať očíslované bezpečnostné schránky v banke, kam klient ukryje svoje úspory, cennosti či tajnosti. No s nadsádzkou možno zásuvkové steny vnímať aj ako márnicu, v scéne na cintoríne ako urnový háj. V metaforickom význame môžu byť schránky aj akýmisi zásuvkami ľudskej mysle uchovávajúcimi aj udalosti a zážitky, na ktoré by sme najradšej zabudli, a preto ostávajú zatvorené. To robí koniec koncov aj David, keď na popud svojej francúzskej známosti začne otvárať dovtedy zapečatené schránky a vyťahovať z nich kostlivca. Doslova.

Scéne uprostred dominuje chladný lesklý stôl. Jednoduchý, účinný a rokmi overený scénografický prvok spolu so spomínanými stenami poskytuje decentnú a významovo naplnenú kulisu odohrávajúcemu sa deju. Stôl svojím vzhľadom jasne odkazuje na pitevňu. V úvode na ňom leží mŕtvola zosnulej Jess, ktorá ako memento svieti v pozadí, kým si David vymieňa emaily so svojou francúzskou maitresse. Na danom stole sa však nepitve iba telo, ale i duša. Keď David prichádza k Val žobrať o prácu, je stôl odrazu symbolom jej moci a napokon aj miestom Davidovho najväčšieho poníženia, keď naň vylezie, aby sa vyzliekol. V závere inscenácie je chlad pitevného stola zakrytý bielym obrusom a stôl sa stáva centrom slávnostnej udalosti, svadobnej hostiny, svedkom oslavy lásky mladej dvojice.

Premeny scény sú minimálne. Tvorcovia ich akcentujú najmä zmenou svietenia a pomocou stien, ktoré v sebe ukrývajú výsuvné panely a spolu s umiestnenými rekvizitami realisticky definujú jednotlivé priestory (napr. v úvodnej scéne je v jednom z panelov improvizovaná kuchyňa Davidovej domácnosti; nápis Hospital; je tu zásuvka s mobilmi v kancelárii Val; stolík v bare, kde Duncan kurizuje Debbie). Zmeny na scéne prevádzajú samotní herci, ktorí sú na javisku prítomní v každej scéne. Všetci sediac po stranách hracieho priestoru pozorujú dianie akoby nič, ani tie najintímnejšie detaily nemali ostať ukryté. Daným antiiluzívnym prvkom, aplikovaným aj na úvod inscenácie – príchod hercov ešte zdanlivo odosobnených od neskôr hraných postáv – tvorcovia stierajú hranice medzi divadelnou ilúziou a realitou.

Snaha vytvoriť inscenáciu, ktorá by s adresátom komunikovala autentickejšími prostriedkami než je bežné, je síce čitateľná, no ostáva iba snahou. Tvorcovia miestami priveľmi dbajú na pretavenie myšlienky namiesto toho, aby sa na situácie pozreli s väčším odstupom, možno aj s miernou dávkou irónie, ktorú predloha istotne ponúka. Na viacerých miestach tak inscenácia skĺzava k už spomínanému pátosu, ktorý viac odrádza než provokuje. Oproti týmto momentom však stoja hodnotné herecké výkony a situácie, ktorými inscenácia Láska a peniaze určite zaujme.

Lucia Lejková

 

 

Publikované online: 14.9.2012

Lucia Lejková

Lucia Lejková absolvovala štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. V rokoch 2013 – 2019 pracovala ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave. Od roku 2019 pracuje v autorskej spoločnosti LITA. Aktívne sa zúčastňuje divadelných festivalov a prehliadok, publikuje v divadelných časopisoch a internetových portáloch, venuje sa treťosektorovým aktivitám a organizácii kultúrnych podujatí.

V rokoch 2015 až 2018 bola členkou výboru Slovenského centra AICT.