Nie každý zámer sa musí vydariť

Vytlačiť

Jozef Hollý: Kubo

 

Réžia: Lukáš Brutovský

Dramaturgia: Miro Dacho

Scéna: Juraj Kuchárek

Kostýmy: Alžbeta Kutliaková

Hudba: Stanislav Palúch

Pohybová spolupráca: Ján Ševčík

 

Účinkujú:
Martin Bečela, richtár: František Kovár

Anna, jeho žena: Anna Javorková

Kubo, ich syn: Milan Ondrík

Eva Košáriková, bohatá vdova: Jana Oľhová

Anička, jej dcéra: Jana Kovalčiková

Štefan, gazda u Košáričky: Dušan Jamrich

Paľo, mládenec, rodina Štefanova: Richard Autner

Lovecký, vdovec: Emil Horváth

Dora, cigánka: Ingrida Baginová (a. h.)

Husársky kapitán: Branislav Bystriansky

Martin, Paľov kamarát: Michal Kinik (a. h.)

Jurko, Paľov kamarát: Roman Finik (Poslucháč VŠMU)/Adam Jančina (a. h.)

 

 

Je istým spôsobom symbolické, že režisérom historicky prvého naštudovania veselohry Jozefa Hollého Kubo v Činohre SND je práve umelecký vedúci Slovenského komorného divadla Martin – Lukáš Brutovský. Práve s martinským divadlom je totiž primárne spojená inscenačná tradícia tohto textu na našich profesionálnych javiskách. Inscenácie z rokov 1949 (réžia Ivan Geguš) a 1981 (réžia Ľubomír Vajdička), ale aj uvedenie autorského textu Doda Gombára Kubo (remake) z roku 2011 môžu ilustrovať vývin a vývoj vzťahu našich profesionálnych divadiel k dedinským veselohrám domácich klasikov. Spomínam tento fakt najmä z jedného dôvodu. Viaceré texty uverejnené v našich mienkotvorných denníkoch (publikované pred aj po premiére, ktorá sa uskutočnila 19. 9. 2020) akcentovali v súvislosti s najnovším naštudovaním Kuba hlavne jeden motív. Brutovského ambíciu odidealizovať slovenskú dedinu, ale aj postavy v Hollého texte. Ponúknuť tak interpretáciu, ktorá rozhodne nebude roztopašnou veselohrou s harmonizujúcimi prvkami.

V prvom rade treba uviesť, že aj SND v informačnom texte k inscenácii na webovej stránke uvádza, že to bola už Vajdičkova inscenácia, ktorá poukazovala na „egoizmus, cynizmus, krutosť postáv, na to, že Kubo je vlastne obchodným artiklom, človekom, ktorého chcú zneužiť na zištné ciele“.[1] Posudzovať Brutovského inscenáciu výsostne cez motív odidealizovania slovenskej dediny vo veselohre od predstaviteľa slovenskej klasiky by bolo preto žalostne málo. Rovnako stačí mať aspoň elementárny prehľad o tvorbe Lukáša Brutovského, aby vám bolo jasné, že to rozhodne nie je tvorca, ktorý by chcel stavať postavy do lepšieho svetla, než ich v danom texte vnímame z dnešného uhla pohľadu. Je pritom jedno, či sa bavíme o textoch ruskej proveniencie a jeho režijných začiatkoch na pôde VŠMU (napr. Smrť Tarelkina), alebo slovenskej klasike a inscenáciách s relatívne nedávnym dátumom premiéry, ako napríklad Drotár uvedený v Divadle Andreja Bagara z roku 2019. Motív krutej slovenskej dediny je teda pre túto inscenáciu celkom slušný východiskový bod, či základný rámec. Skutočná analýza sa však začína hlbšie v javiskovom tvare. Pokiaľ už spomínam charakteristické črty Brutovského režijnej tvorby, treba spomenúť tiež to, že aj v Kubovi pokračuje v línii divadla, ktoré vníma hrací priestor primárne ako priestor pre herca, pričom scénografický aspekt je obmedzený na nevyhnutné minimum. Kľúč k uchopeniu tejto inscenácie sa preto logicky nachádza v motiváciách a podtextoch javiskového konania postáv, aranžovaní mizanscén, či iných aspektoch režisérovej práce s hercom. V tomto momente už diskusia o prvom naštudovaní Kuba v SND nie je taká jednoznačná a ľahko uchopiteľná ako doteraz.

Režisérovi sa podarilo v istých momentoch pracovať s druhým plánom hereckého konania. Príkladom môže byť nastavenie základného vzťahu medzi Aničkou (Jana Kovalčíková) a Loveckým (Emil Horváth), ktorý je najviditeľnejší hneď v úvodnom výstupe. Kovalčíkovej Anička nie je vôbec interpretovaná ako jemné žieňa, ktoré sa ocitá pod neznesiteľným tlakom. Naopak, Loveckého vyslovene ignoruje a vzájomný dialóg opúšťa v momente, v ktorom to považuje za vhodné ona. Logicky aj následný výstup s Paľom (Richard Autner) nie je žiadnym romantickým stretnutím krehkých zaľúbencov, ale čisto pudovou záležitosťou dvoch ľudí, ktorým je absolútne jedno, či a kto ich uvidí. Jedno im to môže byť aj vďaka pokrytectvu slovenskej dediny, ktoré velí, že ak niečo človek vidieť odmieta, slepota sa vie dostaviť veľmi rýchlo. Tento motív rozvinul Brutovský v pasáži, ktorá zhruba korešponduje so štvrtým výstupom prvého dejstva Hollého textu. Režisér ponecháva z predchádzajúceho výstupu na scéne postavy interpretované Kovalčíkovou a Autnerom, pričom ich javiskové konanie znázorňujúce pohlavný styk situuje do zadnej časti hracieho priestoru. Do tejto situácie následne vstupujú Bečelová (Anna Javorková) s manželom (František Kovár) a Košárikovou (Jana Oľhová), ktorí začínajú dohadovať svadbu Aničky s Kubom. Vzájomná herecká interakcia medzi postavami je pritom postavená práve na princípe, keď najmä Oľhovej Košáriková najskôr odmieta vidieť milenecký pár, a neskôr sa ho snaží zvyšujúcou intenzitou hlasu prehlušiť. Na tejto pasáži možno demonštrovať aj Brutovského ambíciu komponovať časť výstupov na princípe, v ktorom dialóg postáv nemusí nevyhnutne znamenať priamu interakciu ich hereckých predstaviteľov. Časté sú repliky deklamované do publika namiesto budovania vzťahu s hereckým kolegom, niektoré mizanscény sú komponované tak, že herci sledujú trajektórie, nie psychologické motivácie ich postáv pri pohybe v priestore. Aj v tomto prípade treba uviesť, že je to prístup, s ktorým pracuje Brutovský pomerne často. Nie je však náhoda, že sa pri výpočte inšpiratívnych momentov tejto inscenácie pohybujem v rozmedzí úvodných piatich výstupov. Teda v expozičnej pasáži textu aj inscenácie. Postupom času sa totiž začína čoraz viac ukazovať, že viaceré formálne postupy a ideové motívy, na ktorých má inscenácia stáť, sú skôr slepou uličkou končiacou práve v momentoch, v ktorých sa majú spoločne s dejom začať rozvíjať. Vzhľadom na spomínané herecké zameranie inscenácie sa to najvýraznejšie prejavuje práve na režijnej interpretácii jednotlivých postáv a ich následnom stvárnení.

V princípe chápem ambíciu režiséra Brutovského a dramaturga Mira Dacha interpretovať postavy jednoduchým spôsobom, ktorý nemá ambíciu zachádzať do rôznych nadinterpretácií, ktoré by na pôvodný Hollého text nabaľovali umelo vykonštruované motívy. Kubo bol písaný ako text pre slovenských ochotníkov v prvých rokoch dvadsiateho storočia, tomu aj zodpovedá prepracovanosť jednotlivých postáv, ktoré sú skôr nositeľmi téz než plnohodnotnými charaktermi. Avšak aj interpretácia založená na takejto jednoduchosti dáva priestor na prácu s výstavbou formálnych aspektov javiskového tvaru ako výstavba gagu, dynamika jednotlivých výstupov i celku a pod. Nakoniec viaceré inscenácie, na ktorých Dacho i Brutovský spoločne i samostatne pracovali, sú toho dôkazom. V Kubovi však na ich pomery nezvyčajne často zlyhávajú. Začať možno napríklad interpretáciou Paľa. Opäť musím zopakovať, aj tu chápem prvotnú ambíciu tvorcov. Ich koncepcia je postavená na tom, že jediný rozdiel medzi ním a Kubom spočíva v tom, že Paľo bol v istom momente donútený postarať sa sám o seba, zatiaľ čo Bečelovci sa správali k svojmu synovi ako k zvieratku, ktoré si môže užívať výhody zlatej klietky výmenou za to, že nebude môcť nijakým spôsobom rozhodovať o vlastnom osude. Problém je v tom, že toto všetko je jasné hneď z prvého výstupu, v ktorom sa postava Paľa objavuje. Následne už vidíme len niekoľkonásobné variácie rovnakej témy, ktoré neponúkajú Richardovi Autnerovi žiaden priestor na hereckú prácu a divákom žiadnu novú informáciu, či aspoň zážitok z formálne umne vystavaného vtipu, alebo naopak vážne ladeného motívu, ktorý by mala táto postava reprezentovať. Istý potenciál v tomto smere mohol snáď predstavovať výstup bitky Paľa s Martinom (Michal Kinik) a Jurkom (Roman Finik/Adam Jančina), ale aj táto šanca zostala nevyužitá. Tiež sa totiž utopila v zbytočnej preexponovanosti. Bohužiaľ, v princípe presne to isté možno napísať o interpretácii Kuba Milanom Ondríkom, ktorého typológia je výrazná a založená na emocionálnej expresivite hereckého prejavu. Zároveň však platí, že pokiaľ sa režiséri rozhodli posunúť ho do inej hereckej polohy, nepoznám v posledných rokoch prípad, ktorý by skončil vyslovene nezdarom. Naopak, niekoľkokrát išlo o výkony, ktoré vzbudili vyložene pozitívny ohlas. Aj z tohto dôvodu som možno očakával, že tvorcovia sa snáď rozhodnú ísť aspoň trochu inou cestou, než aká každého napadne pri spojení tohto herca s postavou Kuba. To, že sa tak nestalo, by v princípe nemusel byť až taký zásadný problém. Pokiaľ majú tvorcovia nastavenú koncepciu tak, že pracujú práve s expresivitou a výraznou emocionalitou postavy, nebudú ju predsa meniť len preto, aby jeden herec mohol ukázať aj niečo iné, než všetci čakáme. Ondrík s Brutovským však v tomto prípade vytvorili postavu Kuba, ktorú charakterizuje jeden súvislý, monotónny, absolútne zbytočne preexponovaný herecký kŕč. Nemyslím si pritom, že zámerom inscenačného tímu bolo využiť/zneužiť hercov charakteristický prejav. Skôr išlo o ambíciu zobraziť bytosť uväznenú v detskom štádiu vývoja osobnosti. Viac zviera vydávajúce zvuky než ľudskú bytosť s osobnosťou a kognitívnymi funkciami rozvinutými primerane jej veku. Človeka, ktorý môže predstavovať pre spoločnosť vážne nebezpečenstvo, ak sa jeho sociálna a mentálna výbava spojí s akoukoľvek mocou. Lenže to sa dalo dosiahnuť aj spôsobom, ktorý by hercovi umožnil využiť rôznorodejšie prostriedky. Príkladom, v ktorom sa to na krátky moment podarí, je Kubova návšteva u Košáričky, kde sa stretáva aj s Aničkou. Kubo si nevie spomenúť na jednu z naučených fráz. Ondrík si sadne v prednej časti hľadiska, búcha si dlaňou o hlavu a márne si snaží spomenúť na dané slovo. Je to kratučký, no nesmierne silný moment, keď sa hercovi podarilo zachytiť zúfalosť situácie, v akej sa Kubo nachádza. Práve s takýmito drobnosťami sa dalo pri interpretácii tejto postavy viac vyhrať.

V predchádzajúcich riadkoch niekoľkokrát spomínam, že chápem zámery tvorcov, hoci ich realizácia je už problematická. Bohužiaľ v inscenácii sa nachádzajú aj momenty, pri ktorých mám dokonca problém identifikovať aj túto prvotnú motiváciu. Konkrétne ide o interpretáciu Martina Bečelu (František Kovár) a Husárskeho kapitána (Branislav Bystriansky). Sú to postavy s minimom priestoru, ktoré nezohrávajú v príbehu zásadnejšiu úlohu. Princíp, na ktorom ich komiku postavil režisér inscenácie, je však naozaj kontraproduktívny. Komika Bečelu je postavená na tom, že Kovár sa zámerne pomaly starecky „motká“, pričom to komentuje slovami, že „už ide“. Vtipné to môže byť možno raz, ťažko dvakrát, určite nie trikrát. V prípade Husárskeho kapitána zas tvorcovia vstúpili do pôvodného textu. Komiku postavili na tom, že jednotlivé jeho repliky sú upravené do skomolenej slovenčiny s maďarským akcentom. Dokážem pochopiť jednoduchší humor, nakoniec samotný Hollý písal tento text so zámerom ľudovej zábavy, ale toto je princíp komiky, ktorý predsa len asi patrí skôr do (aj na slovenské pomery) béčkových televíznych seriálov. V konečnom dôsledku tak z celej inscenácie vychádza najzaujímavejšie interpretácia Košáričky. Áno, Jana Oľhová sa tu pohybuje vo svojej komfortnej zóne postavenej na značne civilnom prejave. Na javisku sme túto polohu videli už mnohokrát. Na diskusiu by bolo asi aj to, či takto vlastne nejde proti koncepcii zvyšku inscenácie, ktorá zvyšok obsadenia tlačí do narežírovaných polôh. Práve preto jej výkon však prináša do javiskového tvaru aspoň nejakú dynamiku, rôznorodosť a vtip. Pre zvyšok inscenácie je totiž charakteristické, že o postavách sa všetko podstatné dozviete hneď pri ich úvodných výstupoch. Následne v podstate len čakáte na záverečnú scénu, v ktorej sa Kubo zmení zo zmanipulovaného prostáčika na nebezpečného jedinca. Ide o krátky moment, keď Milan Ondrík v posledných sekundách inscenácie zrazu zmení reč tela, vzpriami sa a jeho dikcia sa stane sebavedomejšou a agresívnejšou. Dôležitú úlohu tu pritom zohráva rekvizita v podobe pušky. Tá nahrádza v porovnaní s pôvodnou predlohou bič, ktorým Kubo zaútočí na husárov, ale používa ho napríklad aj Lovecký. Pravda je však taká, že tento záverečný moment nemá katarznú silu, keďže cesta, ktorá by k nemu mala viesť, má mnohé slabé, primárne formálne miesta. Diskutovať by sa dalo však aj o obsahovej logike tohto prerodu, ktorý pôsobí trochu ako konštrukt.

To je v konečnom dôsledku asi aj hlavná emócia, ktorú som si z inscenácie odniesol. Je bez diskusie, že Lukáš Brutovský a Miro Dacho neraz potvrdili svoje remeselné zručnosti aj schopnosť abstrahovať z dramatického textu jednotlivé ideové línie. Kubo je však výstrelom vyslovene do prázdna.

 

 

 

 


[1] Dostupné na snd.sk/inscenacia/3455/kubo

Publikované online: 14.10.2020

Miroslav Zwiefelhofer

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.