Nevysvetliteľné problémy sú vyriešené?

Vytlačiť

Jakub Maksymov (podľa knihy Tomáša Končinského a Barbory Klárovej Překlep a Škraloup): Chronoškriatkovia

 

Preklad: Peter Galdík

Dramaturgia: Peter Galdík

Scéna, kostýmy, bábky: Olga Ziȩbińska

Kamera: Jakub Ťapucha

Fotografie: Juraj Starovecký

Hudba: Lazar Novkov

Text pesničky: Peter Váša

Adaptácia, réžia: Jakub Maksymov

 

Účinkujú: Michal Adam, Miriam Kalinková, Róbert Laurinec, Ľubomír Piktor

 

 

Bratislavské bábkové divadlo nás v posledných rokoch milo prekvapuje svojimi inscenáciami náročných titulov s netradičnou realizáciou, adresovanou nielen najmenšiemu, ale aj mladému a dospelému divákovi. Priznám sa, že niekedy zapochybujem, či sa umelecká šéfka Katarína Aulitisová rozhodla správne, keď do divadla pozvala hosťovať práve tvorcov s celkom inou poetikou, ktorá môže naraziť na zaužívané postupy bratislavského súboru. Lenže Aulitisová ide celkom cieľavedome, aj s rizikom proti zaužívaným metódam a príjemnej letargii divadla z domácich i zahraničných úspechov. Nazdávam sa, že v umeleckom súbore dokázala v hercoch prebudiť vnútorné nadšenie pre tvorivé hľadanie. Prejavuje sa to aj v posledných premiérach.

Nemusím vám hovoriť, že denne sa dejú nevysvetliteľné veci. Večer odídete od počítača s rozpísaným článkom a ráno ho tam nenájdete. Kam sa stratil? Chystáte sa do divadla vo sviatočnom obleku a naraz na ňom objavíte veľký mastný fľak. Odkiaľ sa tam dostal? Padla dcérke zmrzlina na bielu košieľku? Kto za to môže? Máte na to vysvetlenie? Dospel som k presvedčeniu, že tieto lotroviny niekto tajne pripravuje. Koho ale obviniť? Začal som pátrať. Oddýchol som si až vtedy, keď som sa presvedčil, že tento závažný problém už vyriešila dvojica českých spisovateľov, Tomáš Končinský a Barbora Klárová v knihe Překlep a Škraloup. Ich mená som našiel medzi výročnými cenami Magnesia Litera a Zlatá stuha za rok 2017. Až tam som sa dozvedel, kto je za dennodenné (ale aj nočné) patálie zodpovedný. Sú to entropickí škriatkovia, služobníci Zubu času. Taká je pravda. Nečudujem sa mladému českému režisérovi Jakubovi Maksymovi, že sa rozhodol rozlúštený príbeh adaptovať do divadelného tvaru a oboznámiť s ním divákov Bratislavského bábkového divadla, kde rovnaký oriešok trápil dramaturga Petra Galdíka. Vznikla inscenácia pod názvom Chronoškriatkovia, ako vzbura proti času a starnutiu sveta. Len som sa nikde nedozvedel, kto pôvodných entropických hrdinov aj s názvom hry premenoval na chronoškriatkov a urobil preklad z češtiny do slovenčiny (aj s opakujúcim sa prehreškom „blbý“), pretože zo skromnučkého pohľadnicového programu k premiére jeho meno škriatkovia úplne vymazali. Nie je tam uvedený ani autor textu pesničky Peter Váša a fotograf Juraj Starovecký a nevieme, že výtvarníčkou je poľská scénografka Olga Ziȩbińska a hudbu zložil srbský hudobník Lazar Novkov. Premýšľam, či je pohľadnicový tvar programu s drobučkými písmenkami najšťastnejším riešením pre prezentáciu tvorcov nielen tejto, ale i ďalších inscenácií a v konečnom dôsledku aj reprezentáciou samotného Bratislavského bábkového divadla.

Literárnej autorskej dvojici o entropických škriatkoch, ktorí sa učia ľuďom všetko kaziť a ničiť, sa podarilo šťastne skĺbiť hravý a vtipný rozprávkový príbeh škriatkov s vážnymi otázkami o zákonitostiach života, kde je starnutie, opotrebovanie samozrejmou súčasťou jeho existencie. Ukázalo sa však, že najväčším problémom bratislavskej inscenácie sa stala Maksymova dramatizácia, keď prenášal akcie z literárnej predlohy na javisko, alebo vytváral ďalšie, nové, ktorým zväčša pri riešení chýba vzájomná nadväznosť. Rozhodujúce bolo postaviť najmä konflikt medzi kamarátstvom dvojice chronoškriatkov Zašmodrcha a Fľaka a súčasne vyriešiť Fľakov spôsob záchrany svojho kamaráta v prázdnom priestore zastaveného času starnutia. Zatiaľ čo spisovatelia dostali Fľaka do chronoskafandra, v ktorom sa mohol pohybovať a žiť, Maksymov ho dostal do umelej slamky, odkiaľ ho Zašmodrch chcel dostať von pomocou ohňa sviečky (?!), čím ho tam zatavil a nechal žiť. Medzi ostatnými pohybujúcimi sa škriatkami sa stala poskakujúca slamka s tušeným Fľakom v nej orieškom nielen pre bábkovodičov, ale najmä pre výtvarníčku. Pri záverečnej záchrane Zašmodrcha v zastavenom priestore musela Fľaka umiestniť do celkom iného a pre divákov dovtedy neznámeho skafandra. Bez zdôvodnenia zostali aj chronoškriatkove akcie na plantáži, kde dostáva príkazy zalievať niečo iba trikrát, iné iba dvoma kvapkami a iným kontrolovať iba teplo. Prečo? Osamotená zostala vydarená, rytmicky vtipne skomolená pesnička zaspievaná „zborom susedov chronoškriatkov“, ktorá sa mohla v rôznych obmenách opakovať aj na viacerých miestach. Dramaticky nedostatočne je vystavané Zašmodrchove závažné rozhodnutie prestať ľuďom ničiť život neporiadkom a zmätkom, kvôli ktorému sa vyberie objaviť Zub času, aby zastavil starnutie, príčinu všetkého zla.

Pre inscenačnú výpoveď si režisér Maksymov zvolil celkom novú a zaujímavú divadelnú metódu, tzv. puppet cinema alebo live cinema, s ktorou sme sa obyčajne stretávali na zahraničných festivaloch, ale v slovenských bábkových divadlách zatiaľ nebola realizovaná. Bratislavčania sú teda prvolezcami. Chcem pripomenúť, že v podmienkach bábkového divadla sú použité výrazové prostriedky live cinema omnoho bohatšie, ako pri inscenáciách doteraz zaznamenaných v činohre. Dokonca som presvedčený, že pre ďalších bábkarských tvorcoch ponúka zatiaľ nevídané možnosti. Maksymov podriadil všetky divadelné postupy bezprostrednému filmovému videniu prostredníctvom kamery. Bratislavská inscenácia je príznačná pre celý tvorivý tím najmä hľadaním postupov pri vyjadrovaní systému live cinema, aj s prínosom originality, ale na druhej strane na úkor dramatizácie príbehu a jeho závažnej myšlienky.

Sprítomnime si systém live cinema, ako ho postavila scénografka Ziȩbińska a ako ho rozpracoval režisér s hercami. Do otvoreného priestoru javiska, ponoreného do čierneho závesu so skromným osvetlením a s dominujúcim projekčným plátnom v pozadí, prichádza štvorica hercov v čiernych kostýmoch. Vľavo tušíme krajčírsku figurínu, vpravo stolík s uloženými kovovými zvončekmi rôznych veľkostí, ktorých zvuky budú počas inscenácie zastupovať prvky hudby. Herci začínajú vodiť na stolíku zatiaľ ťažko identifikovateľné bytosti chronoškriatkov, výtvarne riešené ako malé, prízemné a rukaté bábky. Pohybovo sa prejavujú jednoduchým poskakovaním pomocou drôtu upevneného v hlave, ovládaného bábkohercom. Ich konanie sa však následne skonkretizuje premietaním kamerou na projekčné plátno. Konkrétne postavy chronoškriatkov sú už väčšie bábky, ktoré vidíme postupne pri akciách na rôznych miestach javiska a súčasne premietané na projekčné plátno. Ich výtvarné stvárnenie má charakteristické znaky predstavovaných postáv s otváracími ústami a pri animácii vyznievajú komicky. Komplikované akcie bábok s rekvizitami sú ešte pohybovo zvlášť rozpracované a kamerou postupne snímané do skladobne logického významu. V podmienkach bábkového divadla je to vlastne použitý filmový spôsob snímania záberov z celku na detail. Herci nezakryto animujú bábky, takže divák má súčasne možnosť registrovať ich akciu na javisku pri „zostavovaní“, až do finálneho obrazového výsledku na projekčnom plátne. Súhra hercov Michala Adama, Miriam Kalinkovej, Róberta Laurinca a Ľubomíra Piktora, spoločne s hlasovým a pohybovým vytváraním viacerých postáv a hrou s predmetmi vyžaduje mimoriadne náročnú koordináciu a presnosť s kameramanom Jakubom Ťapuchom. Možno si herci, aspoň pri hlavných postavách, zaslúžili uvedenie mien. Neviem sa doteraz stotožniť s „masovým“ uvádzaním hercov v bábkových inscenáciách, keď v činohre sa uvádzajú mená každého jedného herca a jeho postavy.

„Učenie“ chronoškriatkov, ako párať vlnu na svetri, sa začína najprv celkovým záberom na krajčírsku figurínu, odkiaľ kamerou na iné miesto sledujeme detailné vyťahovanie jednotlivých očiek vlny. Prednosťou takýchto akcií je, že obyčajne majú svoju vtipnú pointu. V tomto prípade sa chronoškriatok zamotá a „obesí“ na vlne a ostatní ho musia ratovať. Na inom mieste sa zasa Zašmodrch rozhodne prerušiť elektrický drôt kovovým nástrojom, takže vyvolá skrat a iskrenie, z ktorého sa nemôže dostať. Volá na pomoc otca a ten ho vyslobodí poriadnym úderom, až syn odletí mimo záberu. Okrem toho, režisér pre niektoré akcie zvolil filmové dokrútky, ktorými obohatil obrazovú skladbu o exteriérové zábery. Nápadito rozpracoval exkurziu žiakov-škriatkov s pani učiteľkou v prázdnej plechovke do mesta, kde spoznávajú ďalšie možnosti ničenia a kazenia. Zašmodrch využije príležitosť a tajne sa vyberie medzi ľudí. Dievčati s čokoládovým nanukom úspešne urobí fľak na šatách a ešte jej pretrhne korálkový náhrdelník. Ďalší divadelný trik, spojený s projekciou, využil režisér pri úteku Zašmodrcha k Zubu času. Na javisko postavil tzv. bubon s obvodom výtvarne riešeným nekonečnou krajinou s cestou, po ktorej uteká škriatok spoločne s múdrym chrobákom-skarabeom. Bubon s kľukou viditeľne točí herec a cesta s poskakujúcou dvojicou bábok je súčasne premietaná kamerou na projekčné plátno. Atraktívnu akciu, prezrádzajúcu dojem ubiehajúcej krajiny s bežiacimi postavami, necháva režisér divákov dostatočne vychutnávať. Ale zdá sa mi, že aj to je v systéme zvolenej koncepcii režiséra Maksymova.

Krajinu s ubiehajúcim časom, do ktorej sa dostáva chronoškriatok, vyriešila výtvarníčka použitím metronómu a jeho pravidelného tikotu. Objavuje sa z pozadia javiska, pohybom na koľajniciach smeruje k divákom, aby ho mohol škriatok, opäť s priznaním bábkovodiča a zábermi na projekčné plátno, rozobrať a pozrieť sa mu dovnútra, aby zistil, ako môže zastaviť pravidelný pohyb. Keď ho múdry skarabeus poučí aj s vážnym varovaním dôsledkov, chronoškriatok zastaví kyvadlo času. Tento rozhodujúci moment zvýraznil režisér efektným, veľkým kyvadlom zaveseným v priestore, na ktorý skočí chronoškriatok a zastaví čas starnutia, ale aj život na planéte. Možno povedať, že od tohto momentu sa začínajú riešiť nedoriešené otázky dramatickej výstavby prostredníctvom verbálneho vysvetľovania. Už nezostáva pre režiséra čas, aby dôsledne rozohral, prečo zrazu učiteľka, mama a Zašmodrch zostali stuhnutí a nehybní, a naopak, prečo sa Fľak môže pohybovať v priestore. Až úderom Fľaka do nehybne visiaceho kamaráta Zašmodrcha sa rozhýbe kyvadlo života a svet, ľudia aj chronoškriatkovia môžu ďalej existovať a robiť zle.  

Detský i dospelý divák sa má počas inscenácie neustále na čo pozerať, obdivovať techniku snímania a herecké postupy pri vytváraní jednotlivých akcií s bábkami a rekvizitami a ani si neuvedomí, že hra je už na konci bez toho, aby si odpovedal, prečo mu herec z potemneného javiska oznamuje: „Jedine ľudia vôbec nič nepochopili.“ Skutočne, prečo? Metóda live cinema pohltila nádejne položené otázky na začiatku inscenácie o existencii života.

 

 

 

Táto inscenácia bola uvedená aj vďaka LITA, autorskej spoločnosti. 
Čo robí LITA?

Publikované online: 15.11.2019

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. Od roku 1996 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu v Bratislave.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedieEDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.  

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018.