Neverím

Vytlačiť

Preklad a dramaturgia: Martin Ondriska a.h.,
Scéna, réžia a scenár: Tom Ciller a.h.,
Kostýmy: Marija Havran a.h.,
Hudba: Marek Piaček (madness),
Pohybová spolupráca: Peter Maťo a.h.

Osoby a obsadenie:
Gulliver: Norman Šáro alebo Ján Dobrík
Sudcovia: Jaroslav Vitos, Braňo Bačo, Radovan Kianica, Silvia Pavlíčková a.h., Kristína Sihelská, Ján Dobrík / Norman Šáro Premiéra: 28. novembra 2008

Hovorí sa tomu aj výchova k divadlu. Pretože chodenie do divadla je aj o akomsi pozitívnom návyku. Diváka si treba vychovať, „zvyknúť ho“ na to, že v mieste jeho bydliska (alebo v blízkom meste) je divadlo. Najlepšie je, ak sa táto výchova začne už v detstve. Slovenské činoherné divadlá pravidelne pripravujú inscenáciu pre detského diváka. Zväčša je to raz za jednu či dve sezóny. (Po dlhej prestávke sa k týmto divadlám zaradila aj činohra SND, keď uviedla inscenáciu Kocúr na kolieskových korčuliach.) V oblasti divadelnej tvorby pre deti v slovenských činoherných divadlách nie je teda otázna kvantita, ale kvalita. Len málo inscenácii pre detského diváka spĺňa vyššie kritériá. Nad mnohými akoby svietil slogan „To je len pre deti, preto sme poľavili z nárokov na vlastnú prácu.“ Bohužiaľ medzi tieto inscenácie patria aj Gulliverove cesty žilinského Mestského divadla. V krátkosti spomeňme kontexty – inscenačnú tradíciu, kontext režisérovej tvorby i kontext inscenácií pre deti v Mestskom divadle Žilina. Swiftov príbeh o cestovateľovi Lemuelovi Gulliverovi (či zjednodušené ponášky naň) na Slovensku uviedli doposiaľ len bábkové divadlá. Za všetky spomeňme dve. V roku 1985 Jozef Bednárik uviedol Gulliverove cesty v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave podľa úpravy Zuzany Bakošovej-Hlavenkovej a Marián Pecko v banskobystrickom Bábkovom divadle na Rázcestí roku 2005 uviedol adaptáciu Ivety Škripkovej. Tom Ciller už nie je na poli réžie inscenácií pre deti nováčik. Šiesteho decembra 2006 mala premiéru Červená čiapočka podľa vlka v Divadle Aréna. Ciller bol nielen režisérom, ale i autorom scenára a scény. Ani v tomto prípade nemožno konštatovať, že by režisér veril detskej hravosti a fantázii. Minuloročným titulom pre deti v žilinskom Mestskom divadle bola inscenácia Snehová kráľovná v réžii Pavly Musilovej, ktorá Gulliverove cesty prevyšuje minimálne v pestrosti a nápaditosti výtvarnej stránky (scéna von Dubravy, kostýmy: Martina Fintorová). Tradičným dátumom na premiéru inscenácie pre deti je prvý jún alebo začiatok mikulášskeho a predvianočného obdobia, teda prelom novembra a decembra. (Prečo nie, veď divadlo je vo svojej podstate sviatok). Gulliverove cesty mali premiéru 28. novembra 2008. Tvorcovia pripravili obsažný, no (podobne ako samotná inscenácia) výtvarne nevzrušivý bulletin. Bulletin je zároveň ukážkou toho, že si tvorcovia uvedomovali, „nerozprávkovosť“ Gulliverových ciest. Ako sami v bulletine píšu, ide o fantastický cestopis „napísaný ako syntéza paródie na dobrodružné príbehy z ciest a satiru na ľudskú spoločnosť, ktorá prerastá v antiutópiu, spochybňujúcu modernú racionalitu, civilizáciu a predstavy o nutnom pokroku a nadradenom postavení ľudstva v prírode“. Je teda jasné, že ide o viacvrstvový príbeh s filozofickým, morálnym i politickým nábojom. Mohla teda vzniknúť inscenácia, ktorá by rovnako fascinovala rodičov aj ich deti. Bohužiaľ výsledkom je nesúrodý tvar, miestami až prostoduchý, inokedy detským vnímaním neuchopiteľný (ako je napríklad návšteva Balnibarby, kde sa šialení vedci snažia vyrobiť slnečné svetlo z uhoriek). Tvorcovia sa rozhodli priblížiť divákom celé dielo, teda všetky jeho štyri časti: Cesta do Liliputu; Cesta do Brobdingnagu; Cesta do Laputy, Balnibarbi, Lugnagu, Glubbdubdribu a do Japonska; Cesta do krajiny Hvajninimov. Inscenácia je rozprávaním samotného Gullivera, ktorý sa ocitol pred súdom a rozpráva sudcom o svojich cestách. Súd predstavuje šesť hercov v talároch a s parochňami. (Hrajú Jaroslav Vitos, Braňo Bačo, Radovan Kianica, Silvia Pavlíčková, Kristína Sihelská a Ján Dobrík alebo Norman Šáro.) Gulliver povie ku každej z ciest niekoľko úvodných viet pred súdom. Herci - sudcovia sa potom z javiska vytratia a neskôr zosobňujú všetky postavy, ktoré Gulliver stretol. Ako sudcovia sú nedôverčiví, no tam ich herectvo končí. Absentuje herecká akcia, ani len mimiku nepreexponujú. Jednotlivým sudcom sa priam núka aspoň prvoplánová štylizácia (nahluchlý, spomalený, zaspávajúci...). Je ich šesť, a to je dosť na individuálny gag i vtip využívajúci viacerých hercov. No sudcovia ostali len „skupinkou v parochniach“. Scénu tvorí drevená trojradová tribúna, ktorá predstavuje miesto pre sudcov. V ďalších výstupoch sa ju snažil režisér využívať, no vo výsledku ostala nehybnou a nedvižnou, niekedy sa zdala byť až prekážkou. Malý trik, ktorý môžeme oceniť je zmenšenina tribúny predstavujúca verklík. Keď sa Gulliver dostane do Brobdingnagu, predstavujú ho na jarmoku ako atrakciu. Verklík v tvare malej tribúny je výborný viacvýznamový prvok – nielen zdôrazňuje veľkosť tamojšieho sveta, ale je i metaforou, že ten náš svet, resp. svet Gullivera je len zanedbateľnou čiastkou, niečím, čo sa odohráva vo verklíku iného sveta, že sme len súčasťou niečoho väčšieho. Verklík však nie je na javisku špeciálne exponovaný a táto idea je teda málo akcentovaná. Režisér na riešenie mnohých scén použil techniky bábkového divadla. Vtedy mu tribúna poslúžila ako paraván. Napríklad sa po ňom plavia lode. Keď Gulliver dorazí do Liliputu, malých obyvateľov predstavujú ruky hercov – časť od lakťa k dlani. Rozprávanie je znázornené hýbaním prstov a palca zopätých oproti sebe. Na kráľovskom zámku, aby oddelili bežných (chudobných) ľudí od panovníkov, majú herci na rukách navlečené rukavice z lesklej látky. Pomerne jednoduchý a vďačný nápad je znehodnotený jeho prevedením. Herci so svojimi rukami narábajú ledabolo, nepripisujú tomu dôležitosť, veď im vidno len ruky... Nevyužijú gagy, ktoré im tento „trik“ ponúka, dialógy medzi Liliputánmi (rukami) ledva načrtnú. V Brobdingnagu, kde je Gulliver oproti tamojším obyvateľom veľmi maličkým človiečikom, ho predstavuje malý panák – identicky odetá zmenšenina. (Kostýmy Marije Havran sú historizujúce. Gulliver je odetý v britskom štýle – trojhranný klobúk, biela košeľa s volánom na rukáve, polodlhý kabátec, čierne trištvrťové nohavice, biele podkolienky a topánky na vyvýšenom podpätku. V tomto duchu sú oblečené aj ďalšie mužské javiskové postavy). V tomto svete ho ohrozuje obrovská osa - „priletí“ oválna žlto-čierna vec s tykadlami - bábka na tyči predstavujúca osu. Výtvarne i štýlovo nesúrodá súčasť inscenácie. Takým je i spevácky výstup (rovnako v príbehu z Brobdingnagu), keď Gulliverova majiteľka s bábkou Gullivera v náručí spieva o ňom ako o úbohom tvorovi. Prečo zaznie uprostred inscenácie jediná pesnička, navyše interpretovaná akoby herečka práve prežívala kŕče či inú bolesť? Treťou Gulliverovou zastávkou je Laputa – lietajúci ostrov. To, že ho zbadá až vtedy, keď ho piráti vysadia na čln a on sa zachráni na malom ostrove, znázornili herci jednou veľmi rýchlou nevýraznou akciou – zjaví sa kostra, jeden herec s páskou cez oko, tretí priloží Gulliverovi nôž na hrdlo a už sú preč. Gulliver z ostrova, na ktorom sa ocitne, zbadá zvláštnych ľudí, ktorí sa snažia vyrobiť z uhoriek slnečné svetlo. Vtedy sú herci odetí do bielych plášťov a na nohách majú veľké biele galoše. „Vesmírnosť“ tohto sveta je okrem hudobného motívu znázornená aj šiestimi diskoguľami, ktoré sa v tejto scéne spustia z povraziska. To, že ide o lietajúci ostrov predstavujú krídla, ktoré sa zjavia po stranách tribúny. Posledným Gulliverovým výletom bola cesta do zeme Hvajninimov - múdrych rozprávajúcich koní. Celú túto zastávku už režisér „preletel“ za niekoľko minút. Herci si nasadili konské hlavy a kopytá, zaerdžali, zaklopali kopýtkom a bolo po príbehu. V inscenácii celkovo prevláda rozprávanie nad hereckou akciou. V úlohe Gullivera sa alternujú Ján Dobrík a Norman Šáro. Kým Dobrík vsadil na výrazné a popisujúce gestá, Šáro detailnejšie a presnejšie pracuje s dôrazom, pauzou a významovou intonáciou, je prirodzenejším predstaviteľom Gullivera. Dobrík bol presvedčivejší ako bezprizorný Laputan – jeho neprítomný výraz bol najvýraznejší zo všetkých Laputanov. V závere Gulliver hovorí o sudcoch a pýta sa divákov: „Oni by asi neuverili. A vy čo, vy mi veríte?“ A ja odpovedám: Ani slovo.
Neverím, že tak talentovaný výtvarník akým je Tom Ciller by nevedel ponúknuť niečo viac nápadité, hravé, farebné, komunikujúce. Neverím, že aj s tou scénou, ktorú si zvolil sa nedá urobiť viac. Neverím, že tejto inscenácii nechýba herecká akcia. Neverím, že tvorcovia využili všetok svoj potenciál a možnosti.

PS: V závere dovoľte ešte jazykové okienko. Gulliver opisuje niekoho výzor a vraví: „Ostré mužské rysy.“ Rysy sú zvieratá – mačkovité šelmy. Ak hovoríme o výzorových alebo povahových vlastnostiach, sú to črty. Spolu s niekoľkými čechizmami („vôbec na nikoho neprehovoril“ a „bednička“) a preklepmi v bulletine („u mudrych koní“, členené do kapitôl“, „v najváčšej budove“ „okrem ného“, „jeden zo vidiečanov“ a ďalšie) to nie je pre tvorcov dobrá vizitka.

Publikované online: 28.11.2008

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.