Nespiže mi, nespi, bo si šťastie prespíš

Vytlačiť

Věra Provazníková: Dlhý, Široký a Bystrozraký

Preklad: Ján Uličiansky

Dramaturgia: Nikoleta Tužinská

Scéna a kostýmy: Naďa Salbotová

Bábky: Soňa Mrázová

Réžia a hudba: Kamil Žiška

Účinkujú:
Kráľ, Černokňažník: Miroslav Bakura/Simon Fico, a. h.
Bystrozraký: Rudo Kratochvíl
Široký: Ivan Gontko
Dlhý: Roman Valkovič
Starká, Panna: Nikola Kozáková, a. h.
Princ: Juraj Bednarič

 (Písané na základe prvej reprízy 27. októbra 2019)

 

Chvíľu sa zdalo, že situácia v umeleckom súbore nitrianskeho Starého divadla Karola Spišáka je už ustálená. V sezóne 2019/2020 však znova nastali zmeny v hereckom súbore a nanovo je obsadený aj post dramaturgičky. Po hosťovskej spolupráci do interného pomeru nastúpila Nikoleta Tužinská.

V úvode sezóny rozšírilo divadlo repertoárovú ponuku pre deti predškolského a mladšieho školského veku. Už pri pohľade na základné informácie môžeme konštatovať, že šli „na istotu“. Súboru dobre známy režisér a tradičná rozprávka, navyše v rokmi overenej dramatizácii. Zámerom bola pravdepodobne prevádzková, nekonfliktná inscenácia vhodná pre organizované i rodinné nedeľné predstavenia. Iste, takáto inscenácia je pre divadlo s istými povinnosťami vyplývajúcimi zo zriaďovacej listiny nevyhnutnosťou. Preto úvodné konštatovanie o hraní „na istotu“ nie je kritikou, je to skôr informácia, ktorá odzbrojuje recenzentku a koriguje očakávania náročnejšieho publika.

Kamil Žiška má so Starým divadlom značné skúsenosti. Vytvoril tam zaujímavé inscenácie pre deti, napríklad Zabudnutý čert (2007) a Lakomstory z Londýna (2009), ale aj originálnu inscenáciu pre mládež a dospelých U Temnej Irmy a Chromej Krásky (2009). Inšpiroval sa osobnosťami parížskej umeleckej bohémy z prelomu 19. a 20. storočia a symbiózou herectva, hudobnosti a obrazotvornosti vznikol jeden zo zaujímavých a rôznorodých inscenačných projektov vtedajšieho súboru. V rokoch 2011 a 2012 zastával Žiška aj pozíciu umeleckého šéfa a vytvoril ďalšie štyri inscenácie. Odvtedy sa ešte do divadla vrátil – najprv s rozprávkou Janko Hraško (2017) a na začiatku minulej sezóny pripravil obnovenú premiéru Ďuríčkovej Danky a Janky z roku 2011. Zaujímavé na nej bolo, že išlo o prepracovanie, v ktorom sa zmenila časť textu a aj kompletné herecké obsadenie. V adventnom období aktuálnej sezóny do programu nasadili jeho inscenáciu Lakomstory z Londýna, no uvádzajú ju (zo zatiaľ nemedializovaných dôvodov) pod názvom Vianočná koleda.
Aktuálne tak k trom inscenáciám Kamila Žišku na repertoári Starého divadla Karola Spišáka pribudla štvrtá, volá sa Dlhý, Široký a Bystrozraký.

Nejde o nový text režiséra či dramaturgičky inscenácie Nikolety Tužinskej. Rozhodli sa použiť staršiu bábkovú hru českej spisovateľky Věry Provazníkovej, ktorá adaptovala rozprávku Karla Jaromíra Erbena. Na Slovensku ju bábkové divadlá uvádzali už od roku 1975. Preklad a úpravu Jána Uličianskeho vydala LITA v roku 1979 aj knižne. Ide o veršovaný text, jednoduchý príbeh s tradičnými rozprávkovými postupmi – trojité opakovanie, zázračné predmety, prostredie kráľovského zámku a happyend. Princ je súci na ženenie. Jeho otec Kráľ ho zavedie do hradnej veže, kde nájde tri obrazy – podobizeň Červenej panny, Zelenej Panny a Bielej Panny. Napriek varovaniu, že s tou Bielou „veľa smútku prežije“, vyberá si ju: „Nechcem inú, iba tú – / bielu, smutnú, zakliatu.“ S pomocou Dlhého, Širokého a Bystrozrakého zvládne tri Černokňažníkove úlohy – trikrát Pannu zachráni a Černokňažníkov svet sa rozplynie, no ostáva po ňom spúšť. Princ však aj tieto čary prelomí a krajina ožije.

Scénu a kostýmy navrhla Naďa Salbotová, s ktorou Žiška často spolupracuje. Rozhodli sa, že hlavným motívom inscenácie bude čas a jeho plynutie. To sa odráža i v hudbe Kamila Žišku, ktorý do nej zaradil aj zvuky zvonov, ozubených kolies a odbíjajúcich hodín. Hlavným výtvarným motívom sú ozubené hodinové kolieska. Dominujú scéne ako veľké makety, menšie zdobia zakliatu vežu. Ďalším prvkom scény sú debny na kolieskach, ktoré predstavujú hradné veže. Princov kôň je zobrazený ako tradičná ľudová detská hračka – konská hlava na drevenej tyči. Tyč sa však dá pripevniť o jednu z dební a tak vzniká voz. Kamil Žiška je skúsený režisér, s priestorom pracuje premyslene, využíva pohyblivé prvky scény, aby sa bábky hýbali po priestore prirodzene. Celkovo však scéna a následne aj inscenácia pôsobia sterilne.
Ani autorka bábok Soňa Mrázová neexperimentovala. Jej výtvarný rukopis je zjavný už pri prvom pohľade na ne. Majú typické tváre a nosy zdobené maľovanými čiarkami. Také sú i obrazy troch panien, ktoré Princ nájde vo veži. Väčšina bábok je výrazne farebná, ženské postavy však nie – Panna je v bielych šatách a Starká v hnedých. Tmavo je ladená aj bábka Černokňažníka. Okolo pásu však má tri tenké farebné balóny. Za každú úlohu, ktorú Princ splní, mu jeden praskne. Tak znázornili jeho strácajúcu sa moc. (Tento motív je už v samotnom texte, Černokňažník hovorí: „Prvá obruč na mne praskla...“) Bábky sú drevení manekýni s kĺbmi na rukách i nohách. Herci a herečka ich animujú priamo, hlavu vodia pomocou kolíka.
Keďže uplynulo len osem mesiacov od premiéry inscenácie Popolvár v Bratislavskom bábkovom divadle, kam bábky navrhla tiež Soňa Mrázová, nedá sa vyhnúť porovnávaniu. Zvádzajú k nemu aj podobné rozprávkové motívy – i tu teda bábkarská výtvarníčka navrhovala mladý pár, Kráľa a ďalšie mužské postavy. Bábky z oboch inscenácií sú si v mnohom podobné, tým bratislavským však Soňa Mrázová dokázala dať istú „patinu“, niečo, vďaka čomu pôsobia viac divadelne. Naďa Salbotová ladila kostýmy do svetlých farieb. Ľahké košele ozvláštnené šnurovaním doplnila o kožené mužské náramky. Hercom predstavujúcim Dlhého, Širokého a Bystrozrakého doplnila kostým o pokrývku hlavy predĺženú pri ušiach a okrúhle okuliare upevnené na čele – evokuje to retro leteckú čiapku a dodáva trocha hravej divadelnosti.

Kamil Žiška súbor (aspoň jeho stabilnejšiu časť) dobre pozná. Veľmi vhodne obsadil trojicu Dlhý, Široký a Bystrozraký. Hrajú ich dlhoroční členovia súboru – Roman Valkovič, Ivan Gontko a Rudo Kratochvíl. Vytvorili zohratú bandu – veselú trojicu. Veľmi dobre sa uviedla hosťujúca Nikola Kozáková. Zobrazila najprv Starkú, ktorá Princovi spieva „Nespiže mi, nespi, lebo šťastie prespíš“. Má hlboko posadený hlas a záhadne sa smeje. Potom predstavuje Bielu Pannu, pri jej zobrazení použila jemnú, dievčenskú polohu. V role Černokňažníka sa alternujú Miroslav Bakura a hosťujúci Simon Fico. Bakura postave dodal odtienok blázna – evokuje to predovšetkým výrazný hrdelný smiech. Princa hrá Juraj Bednarič. Nový člen nitrianskeho súboru bol donedávna hercom Bratislavského bábkového divadla. V poslednej dobe zaujal napríklad v inscenácii Šimona Spišáka Malá morská víla, kde hral Princa. Vo svojej prvej role v Starom divadle Karola Spišáka nadviazal na prirodzené stvárnenie postavy mladého muža. Vo všeobecnosti platí, že herci a herečka si s veršovaným textom dobre poradili.

Kategória prevádzkový titul či „chlebovka“ je neúprosná. Ťažko v nej volať po originalite či experimente. Je však prirodzené dúfať, že režisér Kamil Žiška sa v ďalších projektoch pokúsi nadviazať na líniu svojich ambicióznejších inscenácií.

Táto inscenácia bola uvedená aj vďaka LITA, autorskej spoločnosti. 
Čo robí LITA?

Publikované online: 20.11.2019

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.