(Ne)shakespearovská fraška

Vytlačiť

Réžia: Róbert Csontos

Premiéra: 6. októbra 2011 o 19:00 v Medzinárodnom divadle Meteorit v Bratislave

Tvorivý tím Medzinárodného divadla Meteorit opisuje inscenáciu Rómeo a Júlia ako svetovú klasiku v modernom šate. Za základ tohto moderného šatu možno považovať využívanie moderných štýlov (street dance, hip-hop, break dance, lockin, popin) v tanečnej zložke inscenácie a aj celé koncipovanie bojov znepriatelených rodov ako tzv. tanečných battles. Taktiež hovorový jazyk, do ktorého inscenátori upravili pôvodný jazyk Shakespearovej hry. Text však nielen upravili, no i doplnili o rôzne slangové výrazy a celé vety. Je teda otázne nakoľko je v tomto modernom šate ešte ukrytá spomínaná svetová klasika a nie jej výrazná úprava.

Jazyková úprava, ktorej autorov tvorcovia inscenácie nikde neuvádzajú, prispela k výraznému odklonu od shakepearovskej tragédie ku komédii až k fraške. Na príbehu veronských zaľúbencov nie je v danej inscenácii tragické nič okrem scén trúchlenia nad Tybaltom. Ani tie však nemajú dlhé trvanie. Rómeo a Júlia v divadle Meteorit je hysterická fraška plná excentrických postáv, ukričaných scén a všemožných vulgarizmov bez opodstatnenia. Ani samotný záver tento dojem nevyvracia. Tradičný jed tu nahradil moderný revolver. Rómeo ním najprv zastrelí zvrhlého Parida, ktorý sa snaží o pohlavný styk so zdanlivo mŕtvou Júliou, a následne aj seba. Nato sa prebudí Júlia a pri pohľade na mŕtvych tiež siahne po zbrani. Revolver však spočiatku nevystrelí. Stane sa tak až neočakávane pri Júliinom hysterickom mlátení zbraňou o podlahu. Po objavení tohto masového hrobu okrem Dojky nik nevyroní slzu. Júliina matka iba cynicky zavolá „chlapcov“, aby telá odniesli a na pomyselnom pohrebe dcéry parodicky spieva: „I will always love you!“

Rómeo a Júlia v divadle Meteorit je po dlhšom čase opäť inscenácia vo viacerých jazykoch a na javisku zaznie okrem slovenčiny aj čeština a maďarčina. Česky hovoriacu matku Júlie ponechali tvorcovia divákovej fantázii, no maďarsky hovoriaceho Rómea interpretujú ako muža, ktorý sa aj kvôli svojej láske snaží naučiť po slovensky. Zaujímavá práca so špecifikami hereckého súboru hrá tvorcom takpovediac do karát. Rómeo v Csontosovej režijnej aj hereckej interpretácii načrtáva zaujímavú tému. Len škoda, že s ňou ďalej nepracuje.

Inscenácia sa snaží netradične interpretovať viaceré postavy. Mladá Júlia (Alexandra Žáčiková) nie je nežná a krehká hrdinka, ale pubertálna rebelka s krátkymi vlasmi a v legínach. Vzpiera sa vlastnej rodine aj zvyšnému okoliu, na všetkých panovačne vrieska prezentujúc svoju rozmaznanú povahu a pozíciu zhýčkaného dieťaťa. Jej najbližšou dôverníčkou, ktorá musí znášať najväčšie Júliine výlevy, je Dojka (Andrea Halázsová), v tomto prípade až nápadne mladá, pôsobiaca skôr ako hlúpa a rovnako hysterická staršia sestra. Na rozdiel od ostatných postáv ju však jedinú aspoň sčasti zaujíma láska jej mladej zverenkyne.

Júliina matka sa vôbec nestará o šťastie dcéry, ale vo všetkom vidí iba vlastný prospech. Túto postavu paradoxne stvárňuje Hasan Zahirovič. Obsadením muža do ženskej postavy by sa dalo uvažovať o tom, že tvorcovia odkazujú na tradíciu alžbetínskeho divadla, no v tom prípade by zrejme aj ostatné ženské postavy (Júlia, Dojka) tvorcovia obsadili mužmi a nie ženami. V danom kontexte však stvárnenie postavy Júliinej matky podporuje fraškovitosť inscenácie s prvkami tzv. travesty show. Na jednej strane to dokazuje afektovaný prejav Hasana Zahiroviča, na strane druhej kostým, ktorého súčasťou sú aj umelé prsia a topánky s vysokým opätkom deformujúce hercovu chôdzu.

Júliina matka zohráva špecifickú úlohu aj vo vzťahu rodu Kapuletovcov k nápadníkovi Paridovi. Paris je totiž milencom Júliinej matky. Prípadný sobáš s mladou Júliou je pre oboch tajných milencov spôsobom, ako mať toho druhého na blízku pre možné budúce stretnutia. Tento fakt je iba jedným z mnohých, ktoré Parida (Jozef Kondek) charakterizujú ako promiskuitného chlípnika. Júlia je pre malého, zženštilého a chlípneho Parisa jednak riešením, ako udržiavať vzťah s jej matkou, ale aj objektom sexuálnych túžob, ktorým neprekáža ani zdanlivá smrť Júlie v závere inscenácie.

Láska Rómea a Júlie v tejto inscenácii nie je romantickým príbehom. Ich spoločné dialógy sú afektovaným súbojom so snahou provokovať partnera. Pripomínajú skôr dlhoročné „talianske manželstvo“ než ostýchavú debatu čerstvých zaľúbencov. Hereckou akciou a spôsobom reči sa navzájom dokonca vyhrážajú, často aj proti logike vypovedaného textu. Na základe toho divák nadobúda dojem, že inscenátori možno upravili aj väčšie časti zápletky a k svadbe milencov vôbec nedôjde. Inscenácia však dodržiava dej Shakespearovej hry. Rómeo a Júlia si nakoniec vyznajú lásku a zosobášia sa, aj keď to v danom kontexte nie je logické či pochopiteľné.

Celú inscenáciu rámcujú krátke výstupy záhadnej ženskej postavy v čiernych šatách. Tá v úvode otvára dianie na javisku tanečným výstupom pripomínajúcim prvky flamenca. Žena v čiernom je najdecentnejšou a najvážnejšou zo všetkých postáv. Je to akási bližšie necharakterizovaná personifikácia blížiacej sa smrti (či všadeprítomnej vášne?), ktorá sa nachádza v každej scéne, všetko pozoruje či dokonca sa prechádza medzi postavami, ktoré ju nevidia. Po pohrebe milencov žena tancuje vytvárajúc pomyselný oblúk inscenácie, náhle však prestane a pýta sa: „Máte niekto cigu?“ Netreba viac, aby presne vystihla divákovu náladu po zhliadnutí tejto inscenácie.

Lucia Lejková

Publikované online: 6.10.2011

Lucia Lejková

Lucia Lejková absolvovala štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. V rokoch 2013 – 2019 pracovala ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave. Od roku 2019 pracuje v autorskej spoločnosti LITA. Aktívne sa zúčastňuje divadelných festivalov a prehliadok, publikuje v divadelných časopisoch a internetových portáloch, venuje sa treťosektorovým aktivitám a organizácii kultúrnych podujatí.

V rokoch 2015 až 2018 bola členkou výboru Slovenského centra AICT.