Neprekonaná statickosť

Vytlačiť

Preklad: Elena Šmatláková
Výtvarné riešenie: Zuzana Hlavatá
Réžia: Peter Kuba

Malý princ a Exupéry: Kamil Kollárik

Ostatní: Katarína Baranová, Lucia Arendášová, Júlia Kovačiková, Štefan Martinovič, Maroš Balážik

 

Útla knižka Malý princ francúzskeho spisovateľa Antoina de Saint-Exupéryho neustále priťahuje tvorcov. Filozofický príbeh sa snaží osloviť čitateľa cez rozprávkový príbeh o malom chlapcovi, ktorý putuje vesmírom a spoznáva rôznorodosť svetov a ľudí. Pre svoju popularitu bola novela niekoľkokrát adaptovaná pre film, televíziu i divadlo. Najnovšie jej úpravu uviedlo Divadlo Ludus v réžii Petra Kubu. Režisér v inscenácii položil dôraz na podtexty poukazujúce na uzavretosť a neschopnosť dospelých ľudí snívať a oddať sa fantázii. Slová „dospelý“ a „čudní“ odznievajú v troch jazykových mutáciách (slovenčina, francúzština, angličtina) ako zvukové predely medzi jednotlivými výstupmi. Celá inscenácia je poskladaná z krátkych výstupov putovania, tak ako je to v predlohe. Dramatizáciu si pravdepodobne pripravil sám režisér, pričom využil lineárne radenie výstupov, tak ako sa udiali v knižke, čím zachoval príbehovú postupnosť. Zároveň sa škrtalo, nakoľko je novela aj napriek krátkosti vcelku obsiahla. Umiestniť všetky nuansy príbehu na javisko by ani nebolo vhodné, ani by sa  nezmestilo do časového limitu predstavení pre deti (zvyčajne netrvajú viac ako hodinu). Z príbehu tvorcovia vytiahli úplný základ – tému Malý princ a jeho putovanie.

V úvode inscenácie sa predstaví Kamil Kollárik ako Exupéry s klasickým príbehom o klobúku, o slonovi a veľhadovi kráľovskom. Aby zaujal divákov, skúša krátku interaktívnu hru, keď s vybranými divákmi komunikuje, chváli im oblečenie a podobne. Kostýmom pripomína letca i Malého princa. Bledé nohavice, zelené tričko a žltý šál jasne odkazujú na jeho dvojitú úlohu. Keď hrá Exupéryho, má na sebe ešte koženú bundu a leteckú čiapku s náznakom okuliarov. Ako prvý nás vovedie do sveta, v ktorom stretol zvláštneho chlapca. Tmavá scéna vytvorená z čiernych panelov sa postupne otvára a ukazuje veľkú točiacu sa vrtuľu, ktorá je zahalená v dyme a v zelenom osvetlení. Celý výjav pripomína akési stroskotanie, a tak trochu aj dizajn diskotékových priestorov deväťdesiatych rokov. Ale v zásade nie je vidno skoro nič, okrem zeleného svetla kopírujúceho pohyb dymu. Čierne pozadie všetko pohlcuje a pohyb vrtule zas môže byť pre niekoho aj veľmi nepríjemným očným zážitkom. 

Nakoniec sa všetko ustáli a vidíme v akejsi sieťo-hojdačke Kamila Kollárika, ktorý v tom momente hrá aj Malého princa, aj Exupéryho. Svoje postavy rozlišuje len zmenou hlasu. Ako Malý princ ide do vyšších polôh a snaží sa spevavým hlasom dodať postave chlapčenskejší i naivnejší nádych. Pomocou zeleného laseru Exupéry kreslí pre Malého princa ovečky. Je to vymyslené tak, že Kollárik iba hýbe rukou a kresby sa zobrazujú od technického pultu. Navodzuje to čaro kúzlenia, ale zároveň výrazná zelená farba laseru na čiernom pozadí pôsobí ako záhrobná kombinácia. Po úvode s ovečkou začne Malý princ klásť ďalšie otázky, pomocou ktorých sa presúvame do ďalších svetov, ktorými chlapec putoval.

Čierne pozadie sa posúva do bokov, alebo dohora. Dá sa ním vyrobiť akési kukátkové okienko, ktoré sa dá zväčšiť alebo zmenšiť, podľa potreby výstupu. Celý scénický princíp výtvarníčky Zuzany Hlavatej využíva formu čierneho divadla, v ktorom sa odohrávajú farebné zmeny. Kukátko sa vždy nasvieti farebným svetlom, čím sa odlišujú jednotlivé priestory i ľudské vlastnosti, ktoré tieto priestory a ľudia v nich predstavujú. Napríklad pri scéne s líškou je zadná stena nasvietená nažlto, aby sa zvýraznilo symbolické spojenie obilného poľa a žltých vlasov Malého princa. Aj kostýmy sú tvorené iba náznakovo. Herci sú oblečení veľmi civilne, v klasických jednoduchých šatách, ktoré svojou farbou alebo strihom symbolizujú danú postavu. Napríklad kráľovná (v pôvodine je to kráľ) je oblečená do dlhých šiat v klasickej čierno-červenej kombinácii. Kvetina má na sebe zelené pančušky, červenú sukňu a bledé tričko s drobnými ružami a čelenku s ružovými kvietkami. Líška je zas odetá v čiernych rifliach a červenom kabáte. Takáto civilnosť je vítaná, pretože podnecuje detskú fantáziu a schopnosť spojiť si v mysli znak so zobrazovaným predmetom.   

Každý výstup je svojím spôsobom jedinečný. Vždy sa objaví nová postava, kulisa alebo rekvizita. Všetky obrazy sú predelené už spomínanou zvukovou stopou s hudobným podmazom. Scénky vďaka svojej rôznorodosti nemajú rovnakú dĺžku, ale zvuková stopa je štandardizovaná, aby sa všetko na scéne stihlo zmeniť. Avšak tieto zmeny po čase pôsobia monotónne až zdĺhavo. Každý výstup patrí inej postave, alebo niekoľkým postavám, z ktorých je vidno iba ruky. Do všetkých sa prebíja statickosť, ktorá je pre konverzačný princíp novely príznačná. Všetky postavy iba debatujú, málo konajú a v malom priestore nemajú potrebný kreatívny rozlet. Avšak nápaditý obraz prichádza s hadom, ktorý sa kuklí v zavesenom vaku. Herec sa v ňom hýbe, čím vytvára dojem plazenia a krútenia. Kostým hada je tvorený z lesklého materiálu metalickej farby. V prvom momente nie je jasné, čo zakuklený predmet zavesený nad zemou predstavuje. Výberom materiálu a farbou sa tvorcovia snažili zobraziť symbolicky hadiu úlisnosť i jeho mystický zástoj v príbehu, nakoľko had v závere Malého princa uštipne, a ten sa môže vrátiť v podobe duše späť na svoju planétu. Avšak tento výber materiálu vyznieva aj lacno a prvoplánovo. A scéna, v ktorej sa Malý princ rozhodne umrieť a vojde do hadieho vaku, zrazu naberá iné konotácie. Divák náhodou popustí uzdu fantázii a z uštipnutia hadom sa môže vyvinúť naozaj čokoľvek. Podporujú to aj pohyby dvoch ľudských tiel v jednom vaku. Hlavne „puberťáci“ na to reagujú všelijako.

V herectve stavil režisér na civilnosť i štylizáciu. Herci budujú svoje postavy na zveličovaní, aby zdôraznili ľudskú vlastnosť alebo neresť, ktorú predstavujú. Napríklad Pijan Maroša Balážika sa opije po troch pivách a po každom upadá do väčšieho stavu opitosti. Každú fázu člení podľa klasických príznakov – smiech, plač, ľútosť. Štefan Martinovič sa v postave Obdivovaného vyhráva s nuansami tvárovej mimiky, gestikulácie a práce s hlasom. Hlava a trup je jediné, čo mu je pri výstupe vidno, keďže scéna symbolizuje obraz. Podobne pracuje aj s postavou Biznismena, pri ktorom sa snaží pôsobiť rozhodne. Zaujímavosťou v oboch výstupoch je práca s ďalšími hercami, ktorým pri výstupe vidno iba ruky. Celá postava potom pôsobí, akoby mala sto rúk. Katarína Baranová v postave kráľovnej používa skôr iróniu ako vladársky nadhľad. Júlia Kováčiková sa v postave kvetiny pohrala so zvýraznením ženskej ufňukanosti v snahe dosiahnuť svoje. V postave Zemepisca zas využíva vecnú strohosť, až akademickú prísnosť. Avšak spomedzi všetkých najviac zaujme Lucia Arendášová v postave líšky. Jej kultivovaný prejav a precízna práca s gestom a intonáciou prináša na javisko určitú elegantnosť a jemnosť. Kamil Kollárik sa snaží v postave Exupéryho o civilnosť, avšak ako Malý princ kladie dôraz na naivitu v hlase. Jeho pohyb a gesto často pôsobí stroho a jednotvárne. Jeho Malý princ je najpôsobivejší hneď na začiatku, keď je ešte v tme a počuť iba jeho hlas. Keď sa potom objaví na svetle, narúša sa ilúzia o malom krehkom chlapcovi.

Spracovať Malého princa, akokoľvek, je vždy výzvou, nie len preto, že je to kultová novela, ale aj preto, že je to filozofický text, ktorý obsahuje veľa okrídlených viet o životných pravdách. Avšak táto rovina je veľmi nedramatická, vhodná skôr pre čitateľa, ktorý na seba necháva text pôsobiť v pohodlí domova. Divadlo Ludus sa pokúsilo sprítomniť filozofiu textu, no nepodarilo sa im prekonať statickosť a monotónnosť. Obrazy sú síce farebné a zaujmú hlavne svietením či nevšedným doplnkom, no textová rovina pohlcuje dynamiku. Situovanie všetkých scén do stredu javiska zas okliešťuje pohľad z iných uhlov hľadiska, čím diváci prichádzajú o možnosť vidieť obrazy komplexne. Dojem z inscenácie je tak individuálny, záleží na tom, kde divák sedí. Posolstvo o čudných dospelých ľuďoch preto nemusí zasiahnuť každého do takej miery a takým spôsobom, ako by si to tvorcovia želali.

Publikované online: 26.1.2016

Zuzana Šnircová

Zuzana Šnircová (1987) absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore Teória a kritika divadelného umenia. Počas štúdia prispievala recenziami do študentského časopisu Reflektor. Ako kritička sa zúčastňuje viacerých kritických seminárov a divadelných festivalov. Okrem projektu Monitoring divadiel príležitostne publikuje recenzie v denníkoch a na internetových portáloch. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave ako dokumentaristka a kustódka audiovizuálneho fondu.