Neprebudený akurát pre „cieľovku“

Vytlačiť

Martin Kukučín: Neprebudený

Adaptácia a réžia: Marián Pecko
Dramaturgia: Matej Truban
Scénografia a bábky: Pavol Andraško
Hudba: Róbert Mankovecký

Účinkujú: Matej Valašík, Juliána Hamranová, Jana Eliášová, Ján Demko, Jan Homolka, Barbora Juríčková, Michal Németh, Bibiana Tarasovičová/Nadežda Vladařová a. h.

 

Písané na základe reprízy s alternáciou Nadeždy Vladařovej 8. 9. 2020.

 

Režiséra Mariána Pecka môžeme označiť ako dvojdomého – tvorí pre deti aj pre dospelých, v bábkových divadlách aj v činohre. Z piatich slovenských zriaďovaných bábkových divadiel však režíroval len vo svojom domovskom Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici. To sa zmenilo až v roku 2020. Ako hosťujúci režisér naštudoval inscenáciu v Bábkovom divadle Žilina. Sám na túto tému zavtipkoval v rozhovore s dramaturgom Matejom Trubanom v bulletine: „Na skúšky sa teším, dobre mi je v Žiline a vôbec nerozumiem, prečo v BDŽ pracujem prvýkrát.“[1]
V rovnakom rozhovore hovorí aj o tom, že ešte neinscenoval texty Martina Kukučína: „Prvýkrát mám, vďaka ponuke z BDŽ, túto česť.“[2] V prípravnom procese prijal od vtedajšej dramaturgičky divadla Petry Tvrdej Štorcelovej ponuku inscenovať Neprebudeného.[3]
Kukučínova novela dokonale zapadá do súpisu tvorby Mariána Pecka, v ktorom nájdeme viacero čudákov, vyobcovaných, solitérov, ktorí z rôznych príčin nenašli s majoritou spoločnú reč. Spomeňme napríklad Draka (Drak sa vracia, 1996), Aksentina Ivanoviča Popriščina (Bláznove zápisky, 1994 a 2015), Kuba (Kubo, 2004), Frankensteina (Restart: Frankenstein, 2007), ale aj Eugena Onegina (Eugen Onegin, 2018). V BDŽ však nejde o hĺbkovú štúdiu dedinského mladíka s ľahkým mentálnym postihnutím. Viac ako jeho prežívanie pozorujeme správanie a rozhodnutia ostatných postáv. Interakcia Lenovčanov s ním nám odhaľuje svet dediny, ako ju zaznamenal Martin Kukučín, a (ne)prekvapivo i akejkoľvek dnešnej komunity. Hoci od vzniku novely prešlo viac než stotridsať rokov a naša spoločnosť sa v mnohom posunula, rozvinula sa psychológia, špeciálna pedagogika a rôznorodé programy integrácie, stále máme medzi sebou množstvo Ondrášov Machuľov, ktorí sú vylúčení zo spoločnosti, aj keď by nemuseli.

Hoci sa v predlohe hovorí aj o jeho fyzickom hendikepe (inakosť je vidno už na bábätku), režisér a autor adaptácie sa zameral len na jeho psychiku, na jeho vnímanie sveta. Ondráš je úprimný a naivný a to je zdrojom celej peripetie a následnej tragédie. Je schopný číreho citu, či už k svojej totke alebo k Zuzanke. Matej Valašík ho zobrazuje civilne. Nepoužíva vonkajšie znaky ako zajakávanie, krívanie, či nejaký tik. Jeho Ondráš vníma veci svojsky, z tela dospelého muža sa derie detská naivita, dobrota a spontánnosť. Jeho odlišnosť sa zračí najmä v mimike, pohľade, sťahovaní pier a v kŕčovitom postoji prstov na rukách vo vypätej situácii. Viac ako ľútosť či rozpaky vzbudzuje sympatie. Správanie Zuzky Bežanovie nie je jednoznačné. Kým u Kukučína si nemiestnosť svojho žartu (Ondrášovi z roztopaše povie, že sa zosobášia) uvedomí dosť skoro a veľmi rýchlo ho aj oľutuje, v inscenácii je zlomom v jej správaní až požiar, ktorý vypukne počas svadobnej veselice po skutočnom sobáši s Janom Dúbravovie. Až vtedy Juliána Hamranová mení intonáciu a celkové zobrazenie postavy a pri dialógu s Ondrášom má civilný ľútostivý prejav. Dovtedy je to miestna krásavica, roztopašnica, ktorá neváha klamať. Jej bezstarostnosť zdôrazňuje herečka ledabolým opakovaním baletných pozícií počas prehovorov. Scénu, v ktorej Zuzanka zažartuje, že sa za Ondráša chce vydať, režisér rozpracoval. Oproti literárnej predlohe s ním viac laškuje – šteklí ho a natiera mu pery marmeládou. Zuzka je oblečená ako rocková diva. Pri jej kostýme pracoval výtvarník Pavol Andraško s prvkami súčasnej módy. Na sebe má čiernu koženkovú bundu a k skladanej sukni a farebným pančuchám má obuté mohutné vybíjané topánky. Spomedzi ostatných vidiečanov vyčnieva, rovnako ako jej matka. Je jasné, že oni sú najmajetnejšia rodina v Lenovci. Matku Zuzky Bežanovie robí neprehliadnuteľnou červený zvršok a červené topánky, honosnosť jej výzoru dodáva kožuštek, štýlovo skrátený v oblasti krížov. Bežanka lavíruje medzi tým, že jej dcéra sa nezachovala správne a zľahčovaním situácie. Preváži však spokojnosť, že o jej dievku je taký záujem u pytačov. V postave sa alternujú Bibiana Tarasovičová a hosťujúca Nadežda Vladařová. Práve tá svojím herectvom vysoko prevyšuje zvyšok účinkujúcich. Dokázala zachytiť prerod postavy, jej viacvrstvovosť, zaváhania, uvažovania a to so správne dávkovanou prímesou hyperbolizácie. V jednom výstupe vybudovala prerod z rozšafnej hostiteľky po uvedomenie si, že to, čo sa dozvedá o svojej dcére od Ondrášovej totky, nemusí byť bez následkov. Stále však naplno nepripúšťa dcérino zlyhanie, vyjadrenie o Ondrášovi „Tak mi ho je ľúto!“[4] je vyslovene falošné.
Psychologický ponor do postavy nie je doménou hereckého súboru BDŽ. Po dlhšej dobe postava vyslovene nesadla ani Jánovi Demkovi, ktorý stvárnil otca Zuzky Bežanovie. Postava dominantného a neústupčivého sedliaka, ktorý sa pod vplyvom alkoholu dostane aj do sebaľútostivej plačlivej chvíľky, je mimo Demkov herecký diapazón.

Pri niektorých prestavbách asistujú javiskoví technici. Režisér ich prítomnosť nápadito využil pri budovaní záverečnej tragédie. Jeden z nich počas svadobnej veselice sedí v rohu scény a pripravuje si šúľanú cigaretu, potom sa fajčiac zrazí s prichádzajúcim zmäteným Ondrášom a cigaretu zahodí za kulisy. Takto režisér zdôraznil nevinu Ondráša Machuľu. Všetci predpokladajú, že založiť požiar mohol jedine on z pomsty. Keď na neho padne horiaca stodola, jeho tragický skon označí dedina za boží trest. Scéna s „kulisákom“ je zavŕšením inscenácie, v ktorej nám režisér stále pripomína, že to, čo sa deje, je divadlo a odohráva sa vo svete jeho špecifickej poetiky, kde nie je potrebné kŕčovito sa pridŕžať konvencií. Po celý čas pracuje s dvoma mikrofónmi umiestnenými mimo priestoru dreveného domu. Do nich herečky spievajú alebo odriekajú modlitby, ale napríklad v úvode Matej Valašík hovorí celú časť knihy, kde Kukučín opisuje Ondráša Machuľu. Aj bábky sú tu jedným z odcudzovacích efektov, nie výrazovým prostriedkom – pri zborových scénach dediny herci pracujú s bábikami pripnutými na tyči.

Autorom hudby je Róbert Mankovecký. Inscenácia je pretkaná úpravami ľudových piesní, napríklad Sedí vtáčik vo vrbine a Čie to húsky na tej vode. Najviac je však použitý hudobný motív, ktorý obrazy patetizuje, pôsobí nepatrične meditatívne, akoby chcel byť predzvesťou blížiacej sa tragédie, no v konečnom dôsledku s inscenáciou nekorešponduje.
Pavol Andraško navrhol kostýmy aj scénu. Navodil dojem drevenice, dedinského príbytku. Scénu obkolesil na seba ukladanými drevenými doskami. Tie sa dajú vyberať a v svadobnej scéne z nich vyrobia svadobný stôl. Veľmi efektný je nápad s rebríkom. Po vylezení naň sa herečka dostane mimo dohľadu diváka a vytvára ilúziu, že vyšla na pôjd. Najprv tam ide odrezať kus slaniny pre Ondráša, neskôr odtiaľ zhadzuje škatule na balenie svadobnej výslužky (ďalší výborný divadelný a výtvarný „odcudzovák“). Na definovanie exteriéru použil strom, respektíve konáre stromu, ktoré trčia spoza drevenej steny. Pod nimi sedí Ondráš Machuľa, keď pasie husi či stružliká habarky. Interiér symbolizuje behúň na stene. Zbožnosť Ondrášovej totky potvrdzujú modlitebné knižky pribité na stenu. Na opačnej strane sú dekoráciou prázdne rámy. Môžu predstavovať tie, v ktorých sú zrkadlá a tým symbolizovať zahľadenosť do seba, ktorá je typická pre Bežanovcov. Veľký rám je aj dôležitou rekvizitou v prvej časti inscenácie. Je v ňom natiahnutý papier s kresbou bábätka. Pomocou tieňohry za ním režisér realizoval výstup, v ktorom sa dozvedáme, ako sa Ján Machuľa nedokázal zmieriť s nezdravým synom a upil sa. O smrti Ondrášovej matky sa dozvedáme neskôr ako v literárnej predlohe, až keď totka medzi rečou povie Ondrášovi, že na Všech svätých pôjde na hrob svojej nebohej materi. V záverečnej časti inscenácie dominuje scéne kríž. Nie len preto, že sa koná svadba v kostole. Na konci sa už postavy odvolávajú na božiu vôľu i boží trest. Nesprávne však identifikovali dôvody božieho hnevu. Správanie Ondráša Machuľu to nebolo.

Neprebudený je inscenáciou presne pre „cieľovku“ – mladých od štrnásť rokov. Nevzpiera sa predlohe, takže si žiaci a žiačky môžu zopakovať, čo si zo slovenskej klasiky prečítali alebo si to aspoň pozrieť, keďže si to pravdepodobne nikdy neprečítajú. Je to javiskové dielo podporujúce ich estetický rozvoj a pracuje so špecifickým divadelným jazykom, ktorý je zrozumiteľný. Inscenácia síce nebude prepisovať dejiny divadelných interpretácií slovenskej klasiky, no je dobrým rozšírením ponuky Bábkového divadla Žilina.

 

 


[1] Bulletin k inscenácii Neprebudený, BDŽ, 2020.

[2] Tamže.

[3] Je zaujímavé, že inscenačná tradícia tohto textu v profesionálnych divadlách sa začína až rokom 1996, kedy vlastnú dramatizáciu naštudoval Matúš Oľha v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove.

[4] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.

Publikované online: 21.9.2020

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.