(Ne)poslušný Márai

Vytlačiť

Dramaturgia, preklad: Margit Garajski
Hudba: Franz Liszt, Rudolf Pepucha
Scénografia, grafika: Richard Lavrík
Kostýmy: Barbora Peuch
Fotografie, zvukové nahrávky: Zuzana Halánová
Réžia: Silvester Lavrík
Účinkujú: Sándor – Szilárd Petrik
Anna – Alena Ďuránová
Lola – Szilvia Kiss
Poslanec – Tamás Gál
Včela – Vlado Zboroň
Sprievodca – Ludwig Bagin
Čašníčka – Csilla Tarr / Tatiana Poláková

Premiéra: 4.decembra 2011, Márai štúdio Divadla Thália v Košiciach

Pred pár rokmi vyhralo mesto Košice titul Európske hlavné mesto kultúry 2013. V rámci svojho víťazného projektu Interface ponúka aj možnosť profesionálnym umelcom participovať na umeleckých podujatiach. V rôznych grantových schémach sa tak možno dostať k zaujímavým projektom a jedným z nich je aj viacvrstvová séria projektov a aktivít zameraná na rodáka z Košíc, Sándora Máraia (1900 - 1989).
Téma S. Máraia oslovila aj autorskú dvojicu S. Lavrík a A. Vlčková-Strachan, ktorí pripravili moderný populárnou formou filozofizujúci text venovaný práve tomuto svetoznámemu spisovateľovi. Aj keď sa diváci prídu pozrieť na divadlo, z hľadiska žánru by sa dalo zaradiť viac k literárno-filozofickému pásmu, ktorému veľmi pomohla zdivadelniť sa režijná koncepcia. O čo ide?
V tuneli neďaleko Košíc sa na niekoľko hodín zastaví vlak a jeho pasažieri, ale i personál vlaku sú nútení prežiť túto nepríjemnú situáciu najlepšie, ako sa len dá. Na pozadí takejto modelovej „hraničnej“ situácie sa odvíjajú príbehy ľudí vo vlaku reálne i fiktívne, keďže každá z nich má svoje tajomstvo minulosti. Medzi tie reálne patrí vzťah novomanželov (Sprievodcu a Čašníčky), cestujúcich Poslanca a Včelu. Naprieč týmto dvom samostatným témam sa vinie tretí, najdôležitejší moment, a tým je vizualizovaný rozhovor mladej Anny so svojím idolom, spisovateľom Sándorom Máraiom.

Úvod samotného predstavenia je vystavaný z premietania slučky fotografií mienkotvorných ľudí z oblasti kultúry (M. Hvorecký, Z. Jaurová, A. Lovász, M. Kolcun a pod.), s ich vyjadreniami na témy, ktoré vo svojej tvorbe riešil S. Márai. Ich mená nie sú dôležité, zaujímavý je fakt, ako a čo vypovedajú o sebe a svojich životných názoroch a v akých momentoch sú na tých fotografiách zachytení. Ich vyjadrenia, ako aj celé predstavenie je simultánne titulkované do slovenského i maďarského jazyka. Práve tento fakt dvojjazyčnosti predstavenia je metaforou na multikultúrnosť Európy, Košíc, mesta, z ktorého Márai pochádzal, a ktoré sa stalo EHMK 2013. Na javisku, ktoré je rozdelené na tri časti - zadná časť javiska ako útroby vlaku, bočná predná časť javiska ako efemérny, záhrobný svet S. Máraia a jeho múzy a napokon časť hľadiska pred javiskom obkolesená arénovým spôsobom divákmi predstavujúca vagón, alebo kupé vlaku - sa ďalej takmer poldruha hodiny odvíja príbeh. V ňom si autori kladú otázky o slovensko-maďarskej (ne)znášanlivosti, o politike ako o „panskom huncútstve“, o láske vo všetkých jej podobách, o umení, literatúre, kultúre, filozofii života, o pohnutých časoch 20. storočia. Celá táto mozaika textov a výrokov S. Máraia je prepletená vyznaniami autorky tomuto spisovateľovi a cez postavy osádky vlaku polemizovanie s jeho dielom na pozadí problémov dnešnej doby.

Hudba F. Liszta, ďalšieho skladateľa, o ktorého pôvode sa vedú slovensko–maďarské spory je vtipne variovaná a štylizovaná v úprave R. Pepuchu. Kostýmy B. Peuch hyperbolizujú postavy, nápisy na oblekoch Včelu a Poslanca odkazujú na ich poslušnosť a poplatnosť dobe a autoritám. Oblečenie vlakového personálu zas evokuje uniformitu. Márai je v dobovom obleku, múzu S. Máraia dopĺňajú výrazné červené rukavice s extrémne predĺženými prstami symbolizujúcimi chápadlá vášne i smrti. Anna je zas oblečená moderne, jej doplnkom sú kniha a kufrík. Vtipným prvkom je plachta zakrývajúca v noci Máraia s až warholovsky znásobenými reklamnými podpismi s jeho menom. Scéna R. Lavríka v náznakoch pripomína interiér jedálenského vozňa vlaku na jednej strane a naskladané balíky, debny a debničky s identifikátormi obsahu - s rokmi / medzníkmi 20. storočia a zas s povelmi odkazujúcimi azda na autoritárske režimy pripomínajú na druhej strane nákladný vozeň. A jedným z nákladu tohto netradičného vlaku je aj samotný S. Márai ako dedičstvo, dar, nanovo objavovaná súčasť našich kultúrnych dejín.    

Režisér S. Lavrík sa pustil do náročného (ne)divadelného filozofického textu a jeho zľahčeniu prispôsobil prácu hercom, keď ich nechal takmer choreograficky odohrávať ich repliky. Dôležitá je pre neho práca s výrazom, štylizovaným karikovaným gestom, melódiou oboch jazykov, pohybom. Herci pod jeho vedením vytvárajú svojské postavičky, v ktorých karikatúre sa zrkadlí humorná vážnosť Máraiovho odkazu.
Silným článkom celého predstavenia je herecké obsadenie. S. Petrik z košického Divadla Thália je nonšalantným Máraiom v každom zmysle slova. S ľahkosťou a nadhľadom pozerá na tento svet vyrušený zo spokojného záhrobného ničnerobenia. A. Ďuránová, herečka Štátneho divadla Košice, v úlohe Anny rozohráva širokú škálu hereckých výrazových prostriedkov od naivnej obdivovateľky cez zvodkyňu, sokyňu až po rebelujúcu raperku. Za zmienku stojí i spoločný „tanec“ s konkurentkou v láske k Máraiovi, s Lolou (milenkou, alter egom, smrťou...), ktorú hrá veľmi dobre S. Kiss. Poslanca farbisto a presvedčivo dvojjazyčne stvárňuje T. Gál. Roduverného Včelu zas milo insitne zahral V. Zboroň z Divadla SKRAT. Tento umne zmiešaný súbor dotvárajú Sprievodca L. Bagin a Čašníčka Cs. Tarr.

Dvojjazyčné predstavenia Ako naučiť meštianskeho psa poslušnosti / A polgári kutya nevelése je miestami úsmevným, miestami smutno-smiešnym prierezom myšlienok S. Máraia s trochu dlhým (výraznejšia skratka by predstaveniu pomohla) a nudným výkladom. Polemika s autorom cez prácu autorskej dvojice však ponúkla hercom miesto na netradičnú prezentáciu. Treba uznať, že pestrosť spôsobu ich interpretácie môže byť svojím spôsobom pre diváka príťažlivá.

Hana Rodová

Publikované online: 4.12.2011

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.