Nehoda bez následkov

Vytlačiť

Preklad: Peter Kováč
Réžia: József Czajlik
Dramaturgia: Miklós Forgács
Scéna: Tom Ciller
Kostýmy: Erika Gadušová
Hudba: Róbert Lakatos

Ester: Alena Ďuránová
Teri: Dana Košická
Ed: Gejza Benkő a.h.
Tom: Michal Soltész
Jerry: Peter Cibula
Laci: Tomáš Diro

Premiéra 17. 2. 2017, Malá scéna Štátneho divadla Košice

Sú situácie, keď život prestáva dávať zmysel. Osobné alebo celospoločenské katastrofy, tragédie, udalosti, ktoré zmätú všetky istoty. Nájsť znova pevnú pôdu pod nohami môže trvať mesiace, roky. A čas medzitým je nevyspytateľný, plný najhlbších a najtemnejších emócií. Tento medzičas je hlavným priestorom hry maďarského dramatika Zoltána Egressyho Nehoda, ktorú od februára 2017 uvádza činohra Štátneho divadla v Košiciach.

Zachráň ma

Hlavná hrdinka Ester stratí pri nehode snúbenca. Život vášnivej mladej ženy sa mení. Chýba v ňom nielen milovaný muž, ale aj akýsi vnútorný zmysel. Naopak sa začne hemžiť ľuďmi a situáciami, ktoré sú akoby z nepríjemného sna. Osamelá Ester uprostred jazera stretáva staršieho muža Eda. Zdá sa jej, že emigrant, ktorý sa po rokoch vrátil do vlasti, môže byť jej novou životnou istotou. So slovami „zachráň ma“, ktoré v priebehu hry ešte niekoľkokrát vysloví a ktoré sú v podstate hlavným motívom hry, sa mu vrhá do náručia. V jeho dome pri jazere s ním výrazne koketuje. Ku skutočnému zblíženiu však nedôjde. Do domu totiž nečakane prichádza Edov priateľ Pál s manželkou a synmi. Bizarní hostia spolu s alkoholom a drogami menia sled udalostí. Ester je v centre sexuálnej pozornosti všetkých mužov. Chcú ju získať nielen starnúci donchuani Ed a Pál, ale aj Pálovi synovia Tom a Jerry.

Ich snahy o Esterinu priazeň sú niekedy neohrabané a starosvetské, inokedy na hranici násilia. Sama Ester toto správanie ak nie priamo vyhľadáva, potom aspoň zhovievavo trpí. Stále verí, že ten alebo onen muž ju „zachráni“. Čoraz častejšie sa však dejú udalosti, ktoré akoby nepatrili do tohto sveta. Ester sa občas cíti ako zhypnotizovaná, inokedy sa zdá, akoby ju ľudia nepočuli. Roznášač pizze vyzerá ako jej mŕtvy snúbenec, Ed s hosťami ju ohrozujú zbraňami a ona stále čaká na telefonát, v ktorom sa ozve Boh. Tieto situácie, čo ako bizarné, však nikdy nedôjdu do skutočného fantazmagorického finále, stále sa jednou nohou držia v pevnej realite, a tak divák spolu s Ester netuší, či ide o sen, príznak šialenstva alebo temnú hru jej nových známych. Vyslobodenie neprichádza ani v závere hry, ktorý vracia hrdinku späť na miesto nehody. Rozrušená Ester objíma snúbenca Laciho a verí, že všetko, čo sa stalo, bol len zlý sen. Happy end sa však nekoná. Laci jej zomiera v náručí a divák tuší, že všetko zlé na ňu ešte len čaká.

Snový thriller

Nehoda sa od ostatných Egressyho hier[1] uvedených na Slovensku v mnohom líši. Iste aj tu je zjavný istý realistický základ, no Nehoda prekračuje typický rámec. Čitateľov, tvorcov a neskôr aj divákov stavia pred zložitú úlohu dešifrovať, či to, čo Ester prežíva v dome pri jazere, sú skutočné udalosti alebo len preludy. Formálne navyše text pripomína viac filmový scenár ako divadelnú hru. Jeden z výstupov sa odohráva uprostred Balatonu, ktorý sa Ester snaží preplávať. Egressy pritom nešetrí autorskými poznámkami, ktoré situáciu vykresľujú realisticky a plasticky. Napríklad: „Ester odhodlane pláva, energicky rozráža pažami vodu ako na pretekoch alebo akoby pred niekým unikala. Postupne sa vyčerpá. Zrazu niečo zbadá na vode. Zmení smer plávania. (...) Muž (Ed) si všimne, že sa k nemu niekto blíži. Podvihne hlavu a hľadí na dievča, čo k nemu pláva. Ester pripláva celkom k nemu a dychčiac sa zachytí nafukovačky. Dlho nikto nič nepovie. Ester vyčerpaná hľadí na starého muža so slnečnými okuliarmi na nose.“ Upozorniť je potrebné aj na jazyk hry, ktorý osciluje medzi banalitou a filozofickou poetickosťou. Napríklad:

ED No čo, Pali. Už aj ty?

PÁL Čo vravíš, Ed?

ED Jebeš.

PÁL Prosím ťa, Ed...

ED Už ju jebeš?

PÁL Čo to tu... teraz?...

ED Nič. (V opitom pomútení robí široké gestá) Prinášame svetlo do nezmernej tmy... Do močiara ľudských citov... Naletíme našim emóciám ako špinavá štetka, sme obete našich pudov a svojvôle... Na každom kroku... Nestaráme sa, že v krížovej paľbe uprostred nášho šialenstva poraníme množstvo ľudí... (Pozrie sa na Ester) Prepáč mi, prosím, zahútal som sa. (Pavlovi) Zvedieme o ňu súboj.

Na týchto príkladoch je možné vytvoriť si predstavu o tom, aké nároky Egressyho text kladie na inscenátorov. Kľúčové je interpretovať nejednoznačný príbeh, vytvoriť atmosféru, v ktorej je rovnako dôležitá snovosť aj istá dávka naturalizmu a v neposlednom rade aj výber interpretky hlavnej postavy Ester. Hoci košická inscenácia s týmito prvkami vedome pracovala, nie všetko sa jej podarilo bezvýhradne zrealizovať.

Tam za vodou v rákosí

Košickej inscenácii v réžii Józsefa Czajlika sa nijako nedá uprieť snaha o vytvorenie pôsobivej atmosféry. Režisérovi v tomto smere do veľkej miery podalo pomocnú ruku výtvarné riešenie Toma Cillera. Celá inscenácia sa odohráva bez zmeny v rozrastenom rákose. Vysoké stonky tejto rastliny sú výborným prostriedkom, ako v inscenácii priznať prostredie jazera. Rastlina evokuje hladinu, more, húštinu, v ktorej sa dá skryť aj zablúdiť. Spolu so svetelným dizajnom, využitím zahmleného efektu či červeným svietením sa darí vytvárať atmosféru aj v priestore Malej scény ŠD Košice, ktorá svojím historizujúcim rázom nie je veľmi vďačným prostredím pre podobný typ divadla. Plusový bod pre inscenáciu pripisuje aj Alena Ďuránová ako predstaviteľka Ester. Jej postava je spočiatku plná životného elánu a energie. Po havárii vidíme ženu, ktorá kráča svetom len ako bábka vedená osudom. Často sa zdá, akoby sa jej veci netýkali. Mužské pohľady aj dotyky prijíma, no nič pre ňu neznamenajú. Vyrušia ju len situácie, v ktorých sa jej pripomína mŕtvy snúbenec, či tie, v ktorých nevie rozoznať sen od reality. Problematickejšie sa však ukazujú ostatné postavy: starnúci priatelia Ed (Géza Benkő) a Pál (Róbert Šudík), Teri (Dana Košická), Tom (Michal Soltész), Jerry (Peter Cibula) a Laci (Tomáš Diro). Zdá sa, že tak ako diváci, ani herci celkom netušia, či sú ich postavy skutočné alebo len preludy. Komplikované uchopovanie postáv viedlo k rozpačitým výkonom. Vari najviac to ovplyvnilo postavy dvojčiat Toma a Jerryho. Vekovo ťažko identifikovateľní mladíci (v texte odznie, že ešte študujú, no je zjavné, že pred sebou máme skôr štyridsiatnikov ako maturantov), oblečení v čiernych sakách a so šiltovkami na hlave, ktorí hovoria málo a aj to iba po anglicky. Ich matka Teri sa v chate pri jazere prechádza v svetloružovej saténovej róbe. Je trochu hlúpa, veľmi nevšímavá a herecký výraz Dany Košickej dodáva postave isté prvky paródie. Ed a Pál naproti tomu zas do inscenácie vnášajú jednoznačné prvky realizmu. Vo výsledku však toto panoptikum pôsobí rozpačito a nesúrodo.

Nehoda je pôsobivý text, ktorý je pre javiskové stvárnenie veľkou výzvou. Vyžaduje odvážnu interpretáciu, majstrovsky vybudovanú atmosféru, zvládnutie rozvláčneho tempa a hereckých predstaviteľov, ktorí sa v jeho zložitosti nestratia. Hoci sa tvorcovia za zradnou Nehodou vybrali správnym smerom, napokon zablúdili v hmle a stratili smer.


[1] Egressy doteraz napísal šestnásť hier. Na Slovensku sa trikrát uviedla jeho najznámejšia hra Portugália (Činohra SND 2001, činohra Štátneho divadla Košice 2003, Divadlo Thália Košice 2014) a trikrát hra Rozhodcovia (Divadlo West 2008, SQUAT 2011, Divadlo Jonáša Záborského Prešov 2016 pod názvom Odpískané). Okrem nich sa na javisku Divadla Thália uviedli aj hry Tri truhly (2004), Stratený raj (2005) a Dobročinná (2007).

Publikované online: 28.12.2017

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková (1983) vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala  v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.