Nedeľná pohoda alebo rozpad dokonalosti

Vytlačiť

Scenár a réžia: Laco Kerata
Scéna: Juraj Kucharek
Kostýmy: Martin Kotúček, Michaela Mazalánová
Hudba: Karol D. Horváth
Hrajú: Daniela Mackovičová (Matka), Štefan Martinovič (Otec), Zuzana Kyzeková (Timea), Lujza Garajová, Schrameková (Juliana), Peter Oszlík (Lukáš), Mária Landlová (Suseda)

Premiéra: 29. 10. 2011, Malá scéna STU Bratislava

Dramatik a režisér Laco Kerata charakterizuje svoju najnovšiu hru ako intímnu tragifrašku z rodinného prostredia. Dej sa odohráva v nedeľu v byte päťčlennej rodiny, ktorú tvoria rodičia, brat a dve sestry. Lenivá nedeľná atmosféra v tejto rodine nie je ani zďaleka taká pohodlná a pokojná ako naznačuje dojem výtvarnej dekorácie (okrem stola so stoličkami ako symbolu rodinného stretávania sa a komunikácie sú na dvoch miestach vpravo vzadu a vľavo vpredu vytvorené náznakové sedačky z veľkých mäkkých vankúšov) a kostýmy (pyžamá, župany). Z replík a konania postáv sa divák postupne dozvedá, že nedeľa nie je pre túto rodinu dňom sviatočného oddychu, ale bojom nevydarených vzťahov, potlačovanej nervozity a pretvárky.
Vzťahy postáv sú komplikované. Matka a otec spolu už dlho nevychádzajú, ale napriek tomu sa snažia naoko udržať pevnú rodinnú konšteláciu a pravidlá. To všetko pre deti, aby z nich vychovali dobrých a sebavedomých ľudí. Klamlivá usporiadanosť je čiastočným dôvodom, prečo si rodičia nevšimli alebo nechcú všimnúť, že ich deti sú už dospelí ľudia, ktorí sa boja samostatne vstúpiť do života. Vlastne im to nie je umožnené, pretože rodičia ich svojimi obavami spútavajú doma. Situácia falošného predstierania fungujúcej domácnosti je taká absurdná ako protirečivosť jednotlivých postáv (napr. otec rozpráva o tom, ako sa snaží svojim deťom dať voľnosť a vzápätí prikáže dcére, aby si zakryla odhalený dekolt). Intímnu atmosféru tejto zvláštnej rodiny narúša príchod susedy, ktorá zvedie syna a vyláka ho von z rodinného kruhu.
Už z prvých replík postáv sa dozvedáme, že Matka býva z nepochopiteľného dôvodu v nedeľu zúrivá. Tento dôvod je postupne pre diváka odhalený – práve v nedeľu sa rodina po pracovnom týždni stretáva pod jednou strechou. Matka je nútená viesť zdvorilostné debaty so svojím manželom o všetkom a o ničom a zúfalo spomína na dni, keď ich vzťah bol skutočne vzťahom. Súčasný stav ju neuspokojuje, a preto si vybíja zlosť na manželovi aj na deťoch. Matka je plná svetobôľu, neustále dokola omieľa, aké je trápne a nechutné sťažovať sa a pritom sa sama celý čas sťažuje na rodinu, prácu a pod. Je učiteľka, ktorá má byť vzorom pre svoje deti i študentov, a z toho pravdepodobne pramení jej potreba neustálej sebakontroly, ktorú však očividne už nezvláda. Potrebuje pochopenie a podporu, ale nikde ju nenachádza. Herečka Daniela Mackovičová sa v postave Matky usilovala zachovať predstieraný pokoj a rozvahu, usmievala sa, ale za týmto falošným úsmevom bolo cítiť hnev a zúrivosť. Inokedy vybuchla a otvorene kričala, pričom jej slová, podobne ako u iných postáv, nekorešpondovali s jej správaním. Mackovičová stvárnila rozpoltenosť slov a správania postavy dôsledne a zrozumiteľne tak tlmočila divákom skutočné citové rozpoloženie svojej postavy.
Štefan Martinovič kreoval postavu Otca s odstupom, ležérnou konzekventnosťou hlavy rodiny a trochu znudeným cynizmom, ktorý podčiarkoval absurdnosť správania a názorových postojov postavy. Takýto otec bol jednoznačným vzorom pre Syna, ktorého hral Peter Oszlík. Okrem hranej dôkladnosti prejavu, ktorou sa snažil napodobňovať Otca, obdaril herec svoju postavu o roztomilú naivitu, až prihlúplu detinskosť pomocou mimiky, stenšeného nosového hlasu či šuchtavého kroku.
Sestry Timea a Juliana sa líšili výzorom i povahovými vlastnosťami. Postava Zuzany Kyzekovej, Timea, oblečená v pohodlnom striebornom saténovom pyžame s neupravenými vlasmi, bola hystericky senzibilná, priam neurotická. Bola plná paradoxov, ktoré sa striedali v závratnej rýchlosti. Po cholerickej explózii nasledovalo plačlivé ospravedlňovanie. Timea sa vlastnosťami podobala Matke. Ale ona sa nesnažila byť len vzorom, bola až chorobne obetavá a úzkostlivá. Juliana je zdanlivo najrozumnejším členom rodiny. Až neskôr si divák uvedomí, že výrokom slávnych filozofov a cudzím slovám, ktoré často používala, ani sama nerozumie. Táto postava Lujzy Garajovej Schramekovej bola flegmatická, chladná, znudená a provokatívna. Nielen vyzývavým pyžamom s leopardím motívom a zdobenejším županom, ktorý ju zahaľuje, ale aj svojím drzým prístupom, odvrávaním a bojovnou náladou.
Suseda sa od ostatných postáv líšila hlavne kostýmom, namiesto pyžama mala na sebe šaty (najskôr na všedný deň, neskôr večerné spoločenské), topánky s vysokým podpätkom a bola upravená. Mária Landlová ju stvárnila zaujímavým spôsobom. Jej Suseda bola trúfalo sebavedomá, nespútaná a koketná, bezočivo ironická, zarážajúco úprimná a neodolateľne dobiedzavá. Energicky a triumfálne sa prechádzala po miestnosti, pričom na sebe vyzývavo nechávala spočinúť pohľady prítomných, nebála sa flirtovať s mladučkým Synom a pomáhala si smelými dotykmi a stíšeným hlasom. 
Pôsobivé boli mizanscény a javiskové konania postáv. Inscenácia sa začína postojom hercov vpredu v strede javiska. Sú otočení smerom k publiku a vytvárajú zdanlivo šťastné rodinné súsošie – rodičia v strede a okolo nich ich milované usmiate a spokojné deti. Na konci hry sa otec a mama po zdrvujúcich udalostiach, po ktorých strácajú syna, plazia k sebe z oboch strán javiska do stredu v prednej časti, vzájomne sa podopierajú a vstávajú. Prichádzajú k nim ich dcéry. Všetko nasvedčuje tomu, že znovu vytvoria rodinné súsošie ako na začiatku, ale prichádza Syn so svojou milenkou Susedou a objímajúc sa postavia rovno do stredu súsošia a ostatní členovia sa zdesene pozerajú do publika. Rodinné súsošie je narušené, torzo dokonalosti sa rozpadlo. 
Veľmi efektné boli aj scény prelínania skutočnosti a spomienok, respektíve predstáv. Vtedy bolo javisko osvetlené sýtym modrým alebo červeným svetlom a z reproduktorov znel zvuk mužských jednoduchých popevkov, ktorý spolu s tmou na javisku oddeľoval aj jednotlivé scény. V scénach spomienok vystupovali iné postavy, ktoré stvárňoval vždy niekto z hercov tým, že zmenil svoj herecký prejav (napr. otec sa premenil na cudzinca tak, že sa neustále usmieval a hovoril zvláštnym šušlavým prízvukom, Juliana sa zmenila na lesnú vílu s patetickými gestami a ruským prízvukom...). Tajuplnú atmosféru vyvolanú spevom a svetlom násobil aj hyperbolizovanejší pohyb a reč hercov. 
Emocionálnu rovinu vzťahov umocňovali i krátke scénické konania hercov, ako napr. matka a otec na seba vrčali, matka sa dožadovala otcovej pozornosti dupaním a pod. Niekedy tieto nápadité konania slúžili na spredmetnenie za účelom znásobenia absurdity a vyvolania komiky, napr. keď otec navrhol synovi, aby preskočil jeden z bodov programu riadenej rodinnej debaty, syn s otcom podskočili na mieste... Komicky a zarážajúco pôsobila scéna, keď sa obe sestry zmenili na tetu Vieru z Predmiera a recitovali čierno-humornú báseň o jej živote, sprevádzanú jednoduchou vtipnou choreografiou. Rovnako absurdne a smutno-smiešne pôsobila aj prezentácia o rodine sprevádzaná fanatickým skandovaním slova „Rodina“. Veľavravná bola prítomnosť vankúšov na javisku. Z času na čas ich niektoré postavy vzali do náručia, túlili sa k nim, akoby im tieto neživé predmety mali zabezpečiť citovú oporu, ktorú v tej chvíli postavy potrebovali.
Inscenácia mohla svojou strihovou formou a krátkymi dejovými odbočeniami, sprevádzanými zmenou miesta a času jednotlivých scénok bez priamočiarej scénografickej, kostýmovej a hereckej zložky, pôsobiť na diváka, ktorý nepozná Keratovu tvorbu, trochu zmätočne a roztrieštene. Každá časť však tvorila dôležitý detail do celkovej skladačky a každý tento detail bol režijne a herecky dôsledne prepracovaný. Za komicky pôsobiacim absurdnom tak vyvieralo posolstvo tichej rodinnej tragédie založené na nekomunikácii, pretvárke, vyprahnutosti citov a zbytočných snáh. Lenivá atmosféra nedeľnej pohody bola v skutočnosti len nenaplneným prázdnom v dušiach jednotlivcov hrajúcich sa na rodinu.


Marcela Beňová

Publikované online: 29.10.2011

Marcela Beňová

Marcela Beňová je absolventkou magisterského stupňa Divadelnej fakulty VŠMU v odbore Teória a kritika divadelného umenia. V súčasnosti pôsobí ako pedagogička odborných teoretických predmetov na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave. Venuje sa divadelnej kritike, príležitostne umeleckej tvorbe.