Necigánim!

Vytlačiť

autor: Peka Pažiš,
dramatizácia: Kamil Žiška, Peter Palik,
réžia: Kamil Žiška,
dramaturgia: Peter Palik,
scénografia: Klára Fonová,
hudba: Kamil Žiška,
hrajú: Jan Homolka, Barbora Juríčková, Bibiana Tarasovičová, Ján Demko, Jozef Abafi
Premiéra: 24. Októbra 2008 v Bábkovom divadle Žilina

216 premiérou spúšťa Bábkové divadlo Žilina akciu s názvom KULT – TÚRA. Svojim divákom chce priblížiť iné kultúry, kultové osobnosti a ich diela. Inscenáciou Romaldíno a Kamila predstavujú detskému publiku rómske etnikum, ich príbehy, rozprávky, obyčaje.

Údajným autorom predlohy je Peka Pažiš. Tento neznámy ľudový rozprávač je, podľa bulletinu, charakteristický komponovaním dramatických a humorných historiek, v ktorých prepája známe príbehy s vlastnými a rozprávkovými. Často tým narúša časovú os, pletie obdobia i miesta. Ak by mu niekto neveril, pod posteľou ma prichystanú sekeru a na jazyku slovo: „Necigánim!“

Svojrázny Pažišov štýl okorenený slovným vtipom zapasoval dvojici Peter Palik a Kamil Žiška, ktorí sa ho rozhodli pretaviť do dramatickej podoby.

Peka Pažiš začína svoj príbeh úplne od začiatku. Deloro sa rozhodol stvoriť dokonalého človeka. Zamiesil cesto, vymodeloval z neho „ujka pajka“ a vložil ho do mikrovlnnej rúry. Vytiahol ho však veľmi skoro a tak bol prvý človek „biely jako Lucinka Biéla“. Nazval ho gádžom. Druhý pokus dopadol úplne opačne. Cesto sa mu spálilo a bol z neho černoch. Pri treťom pokuse už bol Deloro opatrný. Hral si pri pečení na husliach a po dvadsiatich minútach vyskočil z pece krásny čiernooký mládenec. Volal sa Roman. Keď sa Deloro nepozeral, Roman bez poďakovania ušiel. Založil si nielen osadu, ale i rodinu. Žena Romana, veštica - bufetárka, mu porodila syna Romaldína. Deloro však nezabudol na Romanov útek a do cesty mu poslal zelenooké dievčatko, ktoré našli s Romanov na ceste. Podľa vône mu dali meno Kamila. Romaldíno s Kamilou spolu vyrastali. Spolu sa hrali a spolu aj kradli kapustu. Keď policajt hľadal v osade zlodeja, Romaldíno zobral všetku vinu na seba, aby ušetril Kamilu. Vtedy mu mama povedala pravdu: „.. neni tvoja sestra. Sme ju adaptuvali.“ Romaldíno Roman bol zatknutý. Vianoce boli u Romanovcov smutné. Ozývalo sa len tiché:

Raťori sentňori, 
sa sovel lošanel, 
paše leste duj džene bešen, 
le sentne čhavore ikeren, 
o gulo Jezusko sovel, 
nebiko čhavo sovel. 
(Tichá noc)

O rok neskôr boli už dve stoličky prázdne. Romana nezvládla ťažkú sociálnu situáciu a jej duša odletela. Tretie sviatky boli ešte horšie. Ešteže Romaldína prepustili skôr za dobré správanie a pekné spievanie. Celá osada, otec i s novu ženou Irenou ho vítali. Okrem Kamily. Tú vyhnali. Romaldíno sa ju rozhodol hľadať. Musel prekonať viaceré prekážky, ktoré mu pripravil Deloro. Oživiť smradľavého deda, pobozkať škaredú žabu, vyliečiť trojhlavého draka, vyriešiť hlavolam veľkého pytóna, až sa dostal do neba, kde našiel svoju milú Kamilu. Deloro ich vyprevadil domov. Obaja sa mu poďakovali a žili spoločne vo veľkej láske.

Inscenátori spracovali príbeh o naprávaní chyby veľmi originálne. Poslúžili im na to staré futbalové lopty. Hneď v úvode prichádza rozprávač (Ján Demko)s roztrhnutou loptou. Pokúša sa ju predať divákom. Ponúka ju ako kvalitnú rukavicu či teplú čiapku. Z hľadiska sa presúva na javisko, kde horizont tvorí plot z vlnitého plastu. Pomocou tieňohry zobrazujú tvorcovia príbeh o stvorení človek. Plot je neskôr využitý i ako paraván alebo ako had. Predné svietenie mu dodáva kovový odtieň. Rozprávač, ktorý nás sprevádza dejom, podľa situácie mení svoju podobu. Na premenu mu slúžia spomínané lopty. Tie boli hlavným stavebným materiálom pri tvorbe bábok, scény, postáv, akcií. Klára Fonová, mladá česká scénografka, sa s loptou ako objektom popasovala naozaj bábkarsky. Všetky postavy sú vytvorené z lôpt, ktoré nahrádzajú hlavy, a dotvorené kostýmom. Bábka Romaldína je tvorená mikinou, Kamila je doplnená veľkou sukňou, Roman bičom a klobúkom, Romana zásterou, na ktorej je pripevnených veľa čiernych balónov predstavujúcich deti točiace sa okolo maminej sukne. Výtvarníčka použila kožené torzá lôpt i ako masky – napríklad, policajt si dáva helmu. Veľmi vtipne je vyriešená i osada, ktorú Fonová zhmotnila cez posplietané čierne balóny. Nedá sa nespomenúť bábku draka, ktorá sa vďaka dlhým tyčiam presúva z javiska nad hľadisko, čím naberá priestor a pôsobí presvedčivo. Všetky bábky a masky sú veľmi efektné i praktické. Vďaka tomu nerobí hercom problém hrať s nimi i bez nich. Okrem lôpt a plastu sa na scéne objavujú pneumatiky. Z nich bábkoherci skladajú auto, motýľa, vianočný stôl atď. Výtvarná zložka inscenácie je jej najsilnejšou stránkou.

Bohužiaľ, tou najslabšou je zložka hudobná. Rómska tematika si zaslúži kvalitné hudobné spracovanie. Toho sa tá žilinská nedočkala. Hudobný vklad Kamila Žišku, ktorý je známy svojou muzikálnosťou, na žilinskom javisku pokrivkával. Slabá hudobná stránka ešte viac podlomila herecké akcie i spevácke časti. Divák si chcel aspoň nohou podupkávať, no nemal na čo, lebo amatérska nahrávka hudobného motívu objavujúceho sa v inscenácii veľa rómskeho temperamentu neobsahovala.

Režisér ovenčený doskami potvrdil svoj talent vytvárať zaujímavé obrazy podporené dobrými nápadmi, no asi musí mať pri sebe prísneho dramaturga, ktorý zastaví proces hľadania a ten vystrieda procesom čistenia. Žilinčania by sa tak vyhli akciám bez pointy, rozpačitému temporytmu a celkovej neistote.

Herecky opäť potešil Ján Demko, ktorý zvládol plynulo prechádzať z postavy na postavu, od žaby až po Delora. V tejto inscenácii sa žilinskému publiku predstavil mladý herec Jan Homolka v postave Romaldína. Hip-hoperský charakter sa mu podarilo úspešne predať divákovi. Jeho lásku Kamilu stvárnila Barbora Juríčková, ktorá ukázala, že tanečne cíti rómsku živelnosť. V postavách rodičov Romana a Romany sa predviedli Juraj Abafi a Bibiana Tarasovičová.

O dobrých inscenáciách sa píše ťažko, o zlých dobre, lebo je im čo vytknúť, no najhoršie sa píše o inscenáciách, ktoré mali nádej byť vynikajúcimi, no zostali na pol ceste. Dúfam, že tvorcovia si uvedomujú, že sa ocitli tesne pred cieľovou rovinkou a nenechajú si ujsť pretrhnutie cieľovej pásky. Vyšla by nazmar snaha všetkých tvorcov. Držím Žilinčanom palce i pri ďalších projektoch KULT – TÚRY. Nech ich túra s jasným smerom dosiahne i vytúžený cieľ.

Publikované online: 24.10.2008

Barbora Krajč Zamišková

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.