Nebojme sa investovať do rozprávok

Vytlačiť

Preklad do rusínskeho jazyka: Jaroslav Sisák
Réžia: Zuzana Galková a.h.
Dramaturgia: Rebeka Mikušová a.h.
Scéna a kostýmy: Michal Lošonský a.h.
Texty piesní: Zuzana Galková, Jaroslav Sisák
Hudba: Viliam Stanek a.h.
Hrajú: Ladislav Ladomirjak (Nebojsa), Jarka Sisáková (Mama), Jozef Pantlikáš (Otec), Zuzana Kovalčíková/Miriama Fedorková (Zuzka), Jozef Tkáč/Ľubomír Mindoš (Zuzkin otec, Školník, Učiteľ)

 

Dobšinského fantastické (čarodejné) rozprávky pre deti zo zbierky Prostonárodných slovenských povestí sú pre divadlá dlhodobo vďačným dramaturgicko-adaptačným zdrojom. Aj keď Nebojsa nepatrí medzi najčastejšie hrávané rozprávky tejto zbierky, v posledných troch rokoch sa jej dostalo intenzívnejšej inscenačnej pozornosti. Možno aj v dôsledku jej zaradenia do celoslovenského vydavateľského projektu Čítame s porozumením. Platí to hlavne o východe Slovenska, kde v tomto časovom období vznikli jej tri rôzne divadelné adaptácie – rozprávkový muzikál (Peter Karpinský pre kultúrne leto na hrade Stará Ľubovňa), bábková hra (prešovské neštátne divadlo Portál) a aktuálne činoherná rozprávka s piesňami v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove.

V klasických i v moderných autorských rozprávkach sa námetovo objavuje téma strachu, ktorá má pôvod v reálnom živote. Spoločenská a terapeutická úloha strachu v rozprávke je pre dieťa dôležitá, ak odpovedá na jeho problémy, ponúka mu vzorové situácie, postupy. Takáto rozprávka mu dáva intenzívnejšiu možnosť vyrovnávať sa s vlastnými obavami, neistotami, strachom, neraz aj zbytočným.

Spomenuté inscenácie Karpinského a Portálu Dobšinského rozprávku Nebojsa viac-menej akceptovali a pracovali s jej pôvodným príbehom a ukotvením vo fiktívnom časovom priestore. Mladý kupecký syn, ktorý sa ničoho nebojí, sa vyberie do sveta, aby spoznal strach. Je vystavený trom skúškam statočnosti a odvahy, v ktorých obstojí, a vyslobodí kňažnú (kňahyňu, paničku, pannu, dievčinu). Ako odmenu za svoju statočnosť dostáva za ženu odkliatu kňažnú. Autorky dramatizácie tohto titulu sa rozhodli pre iný dramatizačný prístup k prozaickej predlohe. Vybrali si z jej fabulačnej štruktúry len istú časť – naračný motív trojitej skúšky s vyslobodením zakliatej dievčiny, ktorý vkomponovali do úplne nového príbehu ukotveného v súčasnosti. Nebojsova konfrontácia so strachom je spojená, rovnako ako v predlohe, s využívaním fantastických prvkov (strašidlá). Dramatizácia aj inscenácia si vo svojom dramaturgicko-režijnom koncepte stanovila ako príjemcu vekovú kategóriu detí prvého stupňa základných škôl. Pre posilnenie tejto adresnosti je hlavnou postavou dramatizácie aj ich rovesník Lacko s prezývkou Nebojsa. Zo spontánnych a živých reakcií publika sa dá usudzovať, že jeho konanie a správanie bolo blízke, zrozumiteľné nejednému z detí v hľadisku.

Rovnako ako pôvodný Dobšinského Nebojsa, ani Laco nepozná strach. Aj by sa bál, ale niet čoho. A tak Otec – hlava rodiny dospeje počas raňajok, neustále prerušovaných vylomeninami syna, k rozhodnutiu, že nastal pre nespratníka čas skúšky. Vybavený kľúčom od bytu, školskou aktovkou, prezuvkami a dáždnikom odchádza Laco – Nebojsa po prvýkrát sám do školy. Lákavé volanie strašidelných hlasov na ceste vzbudí u neho len zvedavosť a chuť na dobrodružstvo. Ocitá sa v škole, kde je jeho odvaha vystavená trojitej skúške. Hravo odoláva strašeniu mátoh (vrátane skúšania z hudobnej, geografie, matematiky). Motiváciou na podstúpenie skúšok sa pre neho stáva stretnutie so Zuzkou (pardon, Princeznou), zakliatou v školskej skrini (pardon, zámku). Nebojsova desiata – kakao a makovka – vo funkcii predmetov s kúzelnou mocou účinne pomôže v hre na odklínanie Zuzky zo zakliatia. Nebojsa sa stáva víťazom a odmenou sa stáva kamarátstvo so Zuzkou (a blýska sa, ako inak, aj na niečo viac). Táto nečakaná a vítaná odmena však prináša Lacovi niečo, čo doteraz nepoznal – obavu, celkom inú podobu strachu. Strach nie z mátoh, strašidiel, ale z neistoty, z možnej straty priateľstva. Osvojil si dôležité poznanie i ľudskú hodnotu. Obsahovú náplň pojmu strach tak na rozdiel od predlohy autorky dramatizácie sústredene posunuli do reálnejších, aktuálnejších, osobnejších vzťahových rovín detského mentálneho a hodnotového sveta.

Nebojsova cesta za strachom nie je o hrdinských činoch, pozostáva z množstva pravdepodobných, reálnych situácií, postrehov, detailov a zážitkov dobre odpozorovaných, ktoré často prináša komunikácia dieťaťa s rodičmi, spolužiakmi, učiteľmi či inými dospelými. Preto pôsobí príbeh, aj napriek fantastickým prvkom, v zásade tak autenticky. Stáva sa pre detského diváka stotožniteľným a pre dospelého, s dávkou reflexívneho nadhľadu a zmyslu pre nadsádzku, akceptovateľným.

Režijná koncepcia sa v takmer všetkých inscenačných zložkách cielene snaží o vytvorenie silného interaktívneho vzťahu medzi javiskom a hľadiskom. Už od prvého výstupu sa jej darí získavať pozornosť publika a vytvárať si postavou Laca – Nebojsu s deťmi osobitý druh partnerstva. Svojím spôsobom je inscenácia v komunikácii s publikom liberálna. Má to svoje výhody, ale i nevýhody. A to hlavne v prípade neočakávaných odpovedí na otázku postavy detskému publiku alebo jeho vyhodnotenia určitého konania na javisku. Účinkujúci by mali mať preto v zálohe isté varianty reakcií, ktorými dokážu presvedčiť publikum, aby zaujalo očakávaný (správny) postoj a príbeh mohol pokračovať potrebným smerom (napr. reakcia na delenie sa o kakao so Zuzkou; otázka, či má ísť Nebojsa spolu so Zuzkou do školy). Nie všetko sa dá, samozrejme, predvídať, napr. dožadovanie sa publika nepatrných detailov, ktoré sú pre postavu a situáciu nepodstatné, rovnako ani zlomyseľnosť detí a isté verejné predvádzanie sa v neprajnosti. No aj v týchto momentoch by mali deti dostať od účinkujúcich okamžitú spätnú väzbu na svoje reakcie.

Režisérka buduje dynamiku a humor mizanscén prvého a druhého obrazu hutnými skratkami každodenných činností (spánok, budenie, ranné úkony, raňajky) a ich neustálym narušovaním Nebojsovými nápadmi z rodu jednoduchých gagov nemej grotesky. V nasledujúcich obrazoch fantazijného sveta je Nebojsa zlákaný tajomnými hlasmi strašidiel. Skúškam odvahy – konfrontácie s nimi tu chýba výraznejšie rozvinutie akčného potenciálu mizanscén. Na javisku sa strašidelné postavičky objavujú okrajovo a ich konanie pôsobilo miestami pomerne provizórne. Pre detské publikum sú práve tieto výstupy s možnými rozmanitými akciami zdrojom nielen zábavy, ale aj istého dramatického napätia z konfrontácie. Výstupy Laca a Zuzky v zakliatej skrini sú podstatne režijne prepracovanejšie, sústreďujú sa na dialógy, na rozvíjanie vzťahu, ktorým sa postupne tvorí ich priateľstvo. Sporným sa vo svojom vyznení javilo aj finále predstavenia – akoby stratilo invenčnejšiu a zmysluplnejšiu formu uzavretia, pointovania príbehu s napojením sa na klaňačku účinkujúcich.

 

Základnými typologickými črtami hlavnej postavy Laca – Nebojsu je spontánnosť, bezstarostnosť. Jeho uvažovanie je primerané jeho veku a skúsenostiam. Podvedome sa vzpiera systému výchovy – jej zažitým, schematickým modelom (rodina, škola). Obmedzujú jeho spôsob nespútaného uvažovania a voľnosti. Vzťahy nevníma ešte ako puto, ako zodpovednosť voči niekomu druhému. Preto nepociťuje strach. Jeho konanie i názory sú deťom v mnohom známe, blízke. Rozumejú jeho uvažovaniu, omylom, pochabostiam, vzťahu k dospelým. Jeho vyjadrovací slovník je vierohodne identický s detským, nepôsobí umelo. Laco je jedným z nich. Aj preto, že sa mu nechce ráno vstávať, „trpiteľsky otrávene“ znáša výchovné lekcie rodičov, má vlažný vzťah k škole. Bodaj by aj nie. Škola prináša veľa povinností. Aj napriek sympatiám ho však deti dokážu vnímať aj kriticky, ironicky, dokážu byť dokonca voči nemu i zlomyseľné. Neodpúšťajú mu omyly, nevedomosť.

Evidentným dôvodom, prečo Nebojsa zaujal detské publikum, je jednoznačne aj jeho interpretačné uchopenie Ladislavom Ladomirjakom. Je hravé, temperamentné v únosnej miere (aj keď občas dikciou prirýchle), sympatické prirodzenou a rovnocennou komunikáciou s deťmi počas celého predstavenia. Jeho komentáre cez rampu, komunikácia s deťmi, ale i samotné konanie na javisku tento komunikačný most dokázali udržať až do konca príbehu. Herecké nasadenie dodávalo bezprostrednú, živú a emotívnu energiu celému predstaveniu.

Postavy rodičov svojimi základnými typologickými črtami predstavujú komprimovaný a jemne ironizovaný povahopis výchovného elementu. V oboch je prítomný, režijne komentovaný komický tón, nielen vizuálny, ale aj v ich konaní (ráno Nebojsu strašia, aby ho zobudili; notorické rady; ranné rituály). Lacovi rodičia sú vzájomne opozičné typy, nielen mentálnou výbavou, ale hlavne svojimi výchovnými metódami. Otec ako racionálna autorita šetrí slovami a činmi. Odoláva akejkoľvek hektike a nervozite, ktoré Matka hravo dokáže rozpútať svojou prehnanou starostlivosťou, príkazmi a exponovanou emocionálnosťou. Otca nevyruší pri raňajkách od čítania novín žiadna synova vylomenina (ani zapichnutá vidlička v ruke Nebojsu, ani vykláňanie sa nad zábradlím balkóna či tetovačka na ruke). Iba ak (v komickom kontrapunkte) ohrozenie jeho kávy a synova chuť skonzumovať párok s džemom. Ak sa Otec rozhodne napokon odtrhnúť oči od novín, jeho rázne zásahy sú verbálne i akčne minimalizované, ale zato podstatne účinnejšie ako Matkine. Pritom Jozef Pantlikáš v postave Otca využíva svoju impozantnú „tatkovskú“ fyzickosť aj v zmysle istého prísneho imperatívu hlavy rodiny, ale i ako komického efektu, ktorý je podporený aj sémanticky, významovo nosným kostýmom (rozopnutý župan, trenírky, tielko, ponožky a papuče).

Jarka Sisáková ako Nebojsova Matka, rovnako za výdatnej pomoci kostýmu „putičky domácej“ (trvalá, okuliare, svetrík a šaty bez švihu a elegancie), buduje postavu efektne v nonverbálnej rovine (štylizovanej posturike, proxemike, kinezike, haptike, mimike), ale bez nadužívania, len temperamentom určenej dynamiky postavy.

Zuzana (Princezná) v interpretácii oboch predstaviteliek (Zuzana Kovalčíková a Miriama Fedorková) je z rodu detských postáv, ktorým nechýba dievčenská premúdrenosť, afektovanosť, ale i detská hravosť. Jej hra na zakliatie pripomína skôr Pipi dlhú pančuchu, ako chuderku princeznú. Na krátkej ploche výstupov s vyslobodzovaním z odkliatia strieda množstvo polôh – je dievčensky direktívna, koketná, zmätená. Inokedy je zas chlapčensky rázna, vecná. Pre Nebojsu sa stáva kamarátom, niekým, o koho stojí, lebo aj ona potrebuje nebyť sama. Obom herečkám sa darí obchádzať nástrahy infantilnosti, ktorou by podcenili nielen postavu, ale hlavne diváka.

Zuzkin otec svojou typologickou koncepciou predstavuje najmenej štylizovanú postavu sveta dospelých. Jej interpret Jozef Tkáč len striedmo, bez výraznejšieho nasadenia rozohráva viacrozmernosť danej postavy (otec, školník, učiteľ). Vzniká tak istá motivická nejasnosť rozpätia daných úloh. Navyše značná nedynamickosť Jozefa Tkáča neprináša na javisko vždy požadované napätie, atmosféru situácie. Aj keď postavu učiteľa neinterpretuje ako jednoznačne nesympatickú, nepriateľskú, jednako istá miera prísnosti a odstupu je vhodná pre splnenie Nebojsových skúšok odvahy.

Príbeh Nebojsu sa na rozdiel od Dobšinského neodohráva vo fiktívnom „kedysi, kdesi“, ale je ukotvený v súčasnom dobovom a kultúrnom kontexte. Móda tetovačiek odkazuje na aktuálnu prítomnosť. Jednako nevábne vybavenie triedy mobiliárom je akousi zmesou historických etáp, ktoré sa prehnali triedou (i celým naším školstvom) – od eventuálnej prítomnosti (k divákovi profilom zoradené školské lavice a stoličky), cez ukážky socialistickej agitačnej estetiky (zdrap opony, nakrivo zavesené červené nástenky; čiernobiele fotografie na nich sa zdajú byť z čias aj hlbšieho socializmu, rovnako aj skriňa s učebnými pomôckami). Školská historická mapa, tabuľa i didaktické rolovacie závesné obrazy a glóbus akoby pamätali dobu pred rokom 1948. Je to trieda, ktorá vyzerá sotva útulne a pre školákov inšpiratívne, trieda, kde sa zabrzdil čas. A zdá sa, že to platí nielen pre interiér, ale i vyučovacie metódy. Hotová zakliata trieda. Nebojsa si tento „zberný“ priestor adaptuje po svojom na hru, Zuzka zo skrine so školskými pomôckami urobí zakliaty zámok.

S iným scénickým princípom pracoval scénograf pri vytvorení domácnosti. Charakterizuje ju absolútna striedmosť vo využívaní kulís a rekvizít. Kuchynský stôl je polyfunkčný, svojím prevrátením sa mení na posteľ. Pridaním dvoch stoličiek je vytvorený priestor kuchyne. Minimalizmus zariadenia je opodstatnený, je dostatočne topograficky informačný. Hlavný dôraz je kladený na množstvo expozičných akcií a vzťahových situácií medzi synom a rodičmi.

Scénická hudba, resp. komponovaná hudba k piesňam sa svojím charakterom akoby vyhla pomerne veľkým oblúkom vitálnejšej, kreatívnejšej inšpirácii. To isté viac-menej platí aj o hudobnom a speváckom naštudovaní piesní – konkrétne mužských postáv. Za problém možno jednoznačne označiť playback. Oberá predstavenie o komplexnú interpretačnú autentickosť. Nahrávky spevu pôsobili výrazne solitérne, mimo akustického a atmosférického priestoru predstavenia.

 

Dramatizácia aj inscenácia pristúpili k téme strachu a jeho spoznávania nemoralizujúco, vyhli sa nástrahám didaktizmu, ilustratívneho, mentorského poučovania. „Roadmovie“ za spoznaním strachu je uchopené skôr láskavou, komicko-parodickou optikou, rešpektujúcou plne detského diváka, ktorý ju prijal a plne vnímal. Orientoval sa v príbehu, v mnohom sa s ním stotožnil, prežíval udalosti, ktoré ho upútali, evidentne sa zabával, ale pritom i vnímal posolstvo. Cieľ inscenácie – viesť diváka k empatii, chápaniu zmyslu kamarátstva nie priamočiaro, ale prežívaním skúšok jeho rovesníkov – bol naplnený.

Publikované online: 25.7.2017