Návrat do čias prvej republiky alebo ako funguje dobrá literárna predloha na divadelnom javisku

Vytlačiť

Zdeněk Jirotka: Saturnin

 

Preklad: Michaela Homolová

Dramatizácia: Miroslav Oščatka

Dramaturgia: Alžbeta Verešpejová

Hudba: Pavel Horák a Vratislav Šrámek

Pohybová spolupráca: Michal Novodomský

Videodokrútky: Martin Žarnay

Réžia, scéna a kostýmy: Marek Zákostelecký

 

Účinkujú:

Kristián Plachý – Matej Erby

Saturnin, jeho sluha – Michal Novodomský

Barbora – Gabriela Očkajová

Dedko – Peter Lejko

Doktor Vlach – Ján Ivan

Teta Katarína, vdova – Zuzana Kúšiková

Milôško, jej syn – Peter Krivý

Doktor, Boris, Zajačik – Filip Lenárth

Pin up girl – Slavomíra Fulínová

 

Premiéra: 16. 2. 2018, Historická budova Divadla Jonáša Záborského v Prešove.

 

 

V roku 1942 vyšiel v Čechách humoristický román Zdeňka Jirotku Saturnin, napísaný na motívy jeho poviedky Môj sluha Saturnin z roku 1940, o netradičnom sluhovi, ktorý je pánom svojho pána. Novinár Jirotka sa pri písaní novinovej poviedky inšpiroval dobovou anglickou literatúrou, najmä Jerome Klapka Jeromom. Román Saturnin patrí v Čechách medzi klasiku, v pravidelných intervaloch vychádzajú jeho reedície (doteraz ich vyšlo okolo 25) a viackrát bol načítaný ako audiokniha. O úspechu románu hovorí jeho filmové spracovanie aj divadelná dramatizácia. Doteraz bol Saturnin v českých divadlách inscenovaný viac ráz a vždy s veľkým diváckym ohlasom.

V Divadle Jonáša Záborského v Prešove naštudovali preklad (Michaela Homolová) dramatizácie románu. Jej autorom je dramatik a režisér Miroslav Oščatka, ktorý hru realizoval v ostravskom Národnom divadle moravskosliezskom v roku 2006. Režisér prešovskej verzie Saturnina, Marek Zákostelecký, spolupracoval na spomínanom ostravskom predstavení ako scénograf, ale v DJZ sa vybral vlastnou cestou.

Divadelná hra Saturnin, rovnako ako román, je príbehom o komplikovanej ceste Kristiána Plachého k svojej láske, krásnej Barborke. O to, aby sa mladý, seriózny inžinier Plachý dokázal zoznámiť so svojou vyvolenou a získať si jej srdce, sa má postarať najatý sluha Saturnin, ktorý mu však pripraví nejedno, nie vždy pozitívne prekvapenie. A to je zdrojom humorných situácií. Samozrejme, ani v tomto príbehu nechýba láska a spor, ako inak o dedičstvo, keďže sa postavy stretávajú na vidieku u „ťažko chorého“ dedka. V skutočnosti nie je chorý, práve naopak – je plný života, čo prekáža tete Kataríne a Milôškovi, ktorí chcú dediť a snažia sa ho donútiť, aby v závete prepísal majetok na nich. Napokon všetko dobre dopadne, Kristián získa lásku krásnej Barborky a dedko si „požičia“ Saturnina, pri ktorého kúskoch zažil po rokoch zábavu...

Postavy predstavujú určité typy: Kristián Plachý je bojazlivý a nudný pán, jeho prešibaný sluha Saturnin, krásna mladá Barborka, dedko – vynálezca, doktor Vlach, ktorý každú situáciu okomentuje nejakým citátom, te ta Katarína, ktorá obľubuje príslovia a porekadlá, jej syn Milôško, postpubertálny výrastok tváriaci sa ako sveták. Tieto ústredné postavy potom dopĺňa celá plejáda karikovaných postavičiek. Román je rozdelený na 26 kapitol, na začiatku ktorých je vždy odsek s informáciou o deji danej kapitoly. Hra má 9 výstupov, ktoré zahlasuje Pin up girl, a takisto uvádza diváka do deja nastávajúceho výstupu krátkym textom. Šťavnatý jazyk románu je v slovenskom preklade ochudobnený o autentický rozmer, hoci sa prekladateľka M. Homolová spolu s dramaturgičkou A. Verešpejovou usilovali zachovať čaro pôvodiny.

Pre režiséra Mareka Zákosteleckého bola inscenácia Saturnina už piatou spoluprácou s DJZ. Saturnina inscenoval v podobnej poetike ako v roku 2010 inscenáciu pre mládež Tajomný hrad v Karpatoch alebo Vedecko-fantastická poloopera čiže Verneland. Aj Saturnin ponúka na divadelnom javisku mágiu nemého filmu, grotesky, paródiu na medzivojnové obdobie, pre nás už v mnohom zidealizované. Saturnin je po výtvarnej stránke dielo pripomínajúce bábkové divadlo (ku ktorému sa režisér aj hlási) s množstvom rekvizít, rýchlych prestavieb, ktoré vytvárajú dojem paralelných, samostatne žijúcich predmetov. Dokonca aj herci sú štylizovaní do akýchsi ľudských bábok, s tvárami natretými na bielo a hrajúcimi svoje role v intenciách commedie dell´arte. Veľké maľované kulisy pripomínajú éru nemého filmu.

Režisér tak vytvára zaujímavý vizuálny zážitok, keď využíva takmer celé technické zázemie historickej budovy: ťahy, visy, koľajnice naprieč javiskom v pravidelných intervaloch ponúkajúce putujúci kufor, zasunutím stien vytvorené nové kukátko, občas kužeľovité svietenie, inokedy zazoomovaním svetla a stien parodizujúce krásu starých filmov... Proscénium slúži ako priestor pre rozprávačov, v hĺbke javiska režisér vytvára svet ilúzie s množstvom vizuálnych prekvapení s humorným podtónom. Situačný humor, práca hercov s detailom i veľké gestá, cyklický stoptime pre pieseň, ako aj invenčné uvádzanie jednotlivých kapitol svedčí o jasnom estetickom cítení režiséra. Hudba a piesne P. Horáka a V. Šrámka už len dokresľujú a podčiarkujú dianie na javisku a vytvárajú samostatnú sériu komických hudobných čísel.

V hlavnej úlohe Kristiána Plachého sa predstavil Matej Erby. Bola to pre neho prvá veľká herecká príležitosť v DJZ a zhostil sa jej so cťou. Jeho Kristián je presný, plastický, v ostrých strihoch dokáže mimikou, či gestami, ako aj farbou hlasu zmeniť situáciu, rozohrať alebo i zastaviť akciu. Michal Novodomský ako sluha Saturnin nemal herecky veľmi vďačnú postavu, ale dokázal ju ustáť. Nemá príliš veľa priestoru pre akciu, čo spôsobuje, že je výrazovo sošný. Jeho konanie je skôr opisované textami a konaním ostatných postáv. I tak však pôsobí ako hýbateľ deja, ako šedá eminencia príbehu. Gabriela Očkajová ako Barborka je hravá, jej štylizácia vychádza z predobrazu krásnej, múdrej a šikovnej mladej ženy, ktorá svojím konaním rieši naoko neriešiteľné problémy. Peter Lejko ako Dedko vytvoril postavičku nepochopeného vynálezcu, večného optimistu na hranici geniality a šialenstva. Lejko dostal po dlhom čase príležitosť, ktorú výborne využil a ukázal svoj komediálny talent i zmysel pre recesiu. Ján Ivan ako doktor Vlach pôsobí relatívne komótne, jeho postava je vystavaná najmä na slovnom humore, teda na komentovaní situácií citátmi klasikov. Milo prekvapila aj Zuzana Kúšiková ako teta Katarína. Pri vytváraní svojej postavy využíva veľké gestá, preexponovanú mimiku, ale aj cit pre sebairóniu v honbe za dedičstvom. Jej syn Milôško v podaní Petra Krivého je postavičkou, ktorá na relatívne menšej ploche, v takmer parodickej karikovanej polohe veľkého dieťaťa, dokáže rozohrať gagy samostatne i vtipné mizanscény najmä s Erbym a Novodomským. V znásobených úlohách epizódnych postavičiek sa rozohrali Filip Lenárth a Slavomíra Fulínová. Obaja dokázali vykresliť komické panoptikum osadenstva tohto netradičného Jirotkovho, resp. Zákosteleckého sveta. Obzvlášť Fulínovej Pin up girl, teda predčítavačka kapitol, je pomyselnou čerešničkou na torte.

Inscenáciu Saturnin v Divadle Jonáša Záborského v Prešove treba oceniť v prvom rade za dramaturgický výber titulu, ktorý je nadčasový a aktuálny. Divák, ktorý pozná pôvodný text, môže byť sklamaný nedokonalosťou prekladu (nie v zmysle prekladateľskej nedôslednosti, ale štylistiky, slovnej zásoby a (ne)kvetnatosti slovenského jazyka). Oceniť treba výtvarnú koncepciu hry a jej takmer komiksové reťazenie obrazov, vytvárajúce netradičný intelektuálny pohľad na banálne témy. Saturnin je teda retrokomédiou s kvalitným textom, potešujúcim hereckým stvárnením, komplexnou réžiou, s jemným pátosom a nostalgiou za svetom (ne)dávno minulým, i keď pozorného diváka, ktorý videl viaceré Zákosteleckého prešovské réžie, nemôže nijak zvlášť prekvapiť. Napriek tomu sa toto predstavenie v Historickej budove Divadle Jonáša Záborského v Prešove oplatí vidieť.

 

 

Publikované online: 5.4.2018

Hana Rodová

Hana Rodová (1978) vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika  na Prešovskej univerzite v Prešove.  V rokoch 1999-2001 publikovala recenzie v časopise Javisko.  Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii.  Od roku 2009 spolupracuje na projekte  Monitoringu divadiel na Slovensku.  Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.