NÁVRAT, ATRAKTÍVNY NAJMÄ PRE MLADŠÍCH

Vytlačiť

Hrajú Zuzana Haľamová, Ľudmila Lukačíková, Daniela Rusinková, Svetlana Škovranová, Sergej Hudák, Igor Latta, Ľubomír Mindoš, Jozef Pantlikáš, Vasiľ Rusiňák a Jozef Tkáč.

Premiéra: 14. marca 2008 v divadle Alexandra Duchnoviča Prešov

Blaho Uhlár sa postupne rozchádzal s tzv. pravidelnou dramaturgiou ešte v 80. rokoch 20. storočia, počas angažmán v trnavskom Divadle pre deti a mládež (dnes Divadlo Jána Palárika). K tomuto kroku smeroval programovo. Aj s odstupom času možno skonštatovať, že produktívne. Programovosť možno rekonštruovať predovšetkým odvážnymi interpretáciami klasiky (Suchovo-Kobylin, Moliére a pod.), podielom na inscenovaných scenároch Epizóda 39 – 44 (1979), Commune de Paris (1981), Ladislav Novomeský (1984), Téma Majakovskij (1987) a pod., ale aj autorskými inscenáciami, Kvinteto (1985), Kde je sever (1987) a Predposlednú večeru (1989). Vypovedal nimi o stavoch a postojoch predovšetkým mladých ľudí v neslobodnej spoločnosti. Po odchode z trnavského divadla začal rozvíjať dekomponované divadlo. A naďalej šokoval témami i u nás nevídanými postupmi kolektívnych improvizácií. Najjasnejšie vo vtedajšom prešovskom UND (Ukrajinskom národnom divadle) sériou inscenácií Sens nonsens (1988) a Záha (1990). Svoj divadelný program zavŕšil v roku 1991, keď vytvoril najvýraznejšiu alternatívu voči oficiálnej kultúre, divadlo STOKA. Že neišlo o chvíľkový, či módny rozmar, dokladá o.i. aj Manifest dekompozície, ktorý skoncipoval spolu s Milošom Karáskom. Z nej vyrástla väčšina z dnes aktívnych divadelníkov - hľadačov.

Po rokoch prebíjania sa štátom málo podporovanou alternatívnou scénou, sa Uhlár opäť vracia do prešovského DADu. V roku 2003 pripravil s kolektívom oddaných hercov divadla inscenáciu Prelud. Pokračoval s overenými tvorivými postupmi, ktorým herecký ansámbel divadla rozumie. A celkom zákonite obmieňal aj svoje tradičné témy. Tie sú vždy ukotvené v spoločenskom i osobnom živote. Pre divákov s tradičnejšou diváckou skúsenosťou sú prekvapujúce, šokujúce, neraz aj vzrušujúce.

14. marca 2008 mal v Prešove premiéru jeho najnovší variant kolektívnych výpovedí – Dobropis. Na rozdiel od väčšiny názvov predchádzajúcich projektov (nie len tých, ktoré boli realizované v Prešove), tento v sebe nesie akýsi náznak pozitívnejšej optiky. Že by Uhlár predsa len našiel nejaké benefity v dnešnej realite?

Bližší pohľad na inscenáciu ukazuje, že za dobroprajným názvom sa skrýva úkrok režiséra do abstrakcie. „Tak, ako v abstraktnom umení nemožno konkretizovať, aj tu môžeme uvidieť neurčite obrazy, ktoré nás môžu zaujať a možno aj šokovať. V inscenácii neznie veľa slov a aj tie, ktoré počuť, neprinášajú nijaké vysvetlenie ničoho“, hovorí sa v propagačných materiáloch divadla.

Uhlár poskladal inscenáciu z asi 25 sekvencií. Drvivá väčšina z nich je prísne netematizovaná, mnohé spolu nesúvisia ani len formálne. Akoby chcel jemne koketovať s konceptuálnym umením. Sekvencie niekde konkrétnejšie inde vzdialenejšie pripomínajú odpozerané javy zo života. A tieto javy dokonca miestami vnútorne prepája.

Dôležitou zložkou je výtvarná koncepcia. Aj tu Uhlár stavia na princípoch „chudobného“ divadla. Scéna je maximálne jednoduchá. Priestory jednotlivých častí vymedzuje na prázdnej scéne svetlom a hrou hercov, ich komponovaním do samostatných obrazov podľa povahy námetu. Necháva na divákovi, aby si domýšľal potrebné detaily. Aj kostýmy sú v zásade civilné, jednoduché. Evokujú dnešok, obyčajných ľudí, bežný život. Pritom však pomáhajú hercom karikovať postavičky. Za všetky sa žiada pripomenúť kostým poodhalenej ženy, ktorá prechádza raz stoicky, inokedy tajomne, ale nikdy nie vyzývavo pomedzi kompozície ostatných hercov. Akoby evokovala paradoxnosť obyčajného dňa.

Na rozdiel od pravoverných konceptualistov však Uhlárovci odpozorované detaily nereprodukujú v „originálnej podobe“. Režisér, ani herci DAD totiž neradi robia zo seba púhe „vešiaky“ na mechanicky prevzaté myšlienky, javy, postrehy, súvislosti. V snahe o vyjavenie svojich názorov preto odpozorované povyšujú na svojské divadelné obrazy. Pohrávajú sa s nimi, jemne ich modifikujú, upravujú, štylizujú. Ba miestami akoby naznačovali istú procesnosť. Práve preto nemožno Dobropis mechanicky pomeriavať „konceptualizmom“.

Lenže ak nejde o koncept, o čo ide? Divadlo nie je to isté ako abstraktná báseň či abstraktný obraz. Aj keď sa chce dotknúť „iba“ pocitov diváka, potrebuje to „urobiť“ divadelne zrozumiteľným jazykom. V Dobropise Uhlár neartikuloval témy ani myšlienkovo, ani javiskovo vzrušujúce. Uspokojil sa s vyjadrením pocitov a obyčajných zážitkov súčasníka, ktorý okrem svojej osamotenosti nepozná nič iné. To naznačujú nezrozumiteľné „monológy“ Igora Lattu, spomínaná „promenáda“ poloodhalenej ženy (Daniela Rusinková) v zástupe ponáhľajúcich sa občanov a mnohé ďalšie neartikulované výstupy.

Iné obrazy, najmä tie na podklady z hudobnej klasiky, sú ešte „voľnejšie“. Aj ostatní herci, Zuzana Haľamová, Ľudmila Lukačíková, Svetlana Škovranová, Sergej Hudák, Ľubomír Mindoš, Jozef Pantlikáš, Vasiľ Rusiňák a Jozef Tkáč vytvárali jednotlivé sekvencie v sugestívnych náladách, ktorým nechýba ani okamžitý humorný efekt, ak treba aj vážny kontrapunkt. Neprekvapuje, že prešovskí herci svojim figúrkam vedeli vdýchnuť divadelne atraktívne životy.

No treba upozorniť, že sa pohybovali v známych a mnoho razy už videných mantineloch. Krehkosť Zuzany Haľamovej, zmyselnosť Ľudmily Lukačíkovej, živelná živočíšnosť Svetlany Škovranovej, vnútorná zlomenosť Sergeja Hudáka, odovzdanosť Ľubomíra Mindoša, nenápadnosť Jozefa Pantlikáša, veľké gestá Vasiľa Rusiňáka i nadhľad Jozefa Tkáča sú známe atribúty. V Dobropise prvoplánovo fungujú, ale...

Ale napriek tomu jasnejšej myšlienkovej výpovedi ani herci nepomohli. Všetky obrazy sa odohrávajú v pomerne strnulom tempe, bez výraznejších rytmických zmien. A tak sa adresát v hľadisku v totálnej slobode vlastne poľahky stratí. A nepomôžu mu ani - pre takýto typ divadla inak mimoriadne disponovaní - herci DAD. Škoda.

Pre diváka, ktorý má s Uhlárovým divadlom minimum skúseností je Dobropis isto vzrušujúce dobrodružstvo a zážitok – z nezvyčajnej formy i pre neho neobvyklých tém, odpozorovaných drobností všedného dňa. Ale pre tých ostatných, ktorí si aspoň v DAD pamätajú aj staršie opusy tohto dramaturgického radu, je Dobropis síce milým ale iba remixom.

Zdá sa, že dekomponované divadlo dnes už ukazuje iba svoje obmedzenia. Blaho Uhlár je však režisér, ktorého skúsenosti by v spojení s „klasickejšou“ drámou, napríklad absurdnou, mohli priniesť pre celé naše divadlo toľko túženú obrodu.

Publikované online: 14.3.2008

Oleg Dlouhý

Oleg Dlouhý (19. 12. 1951 Bratislava – 17. 5. 2014 Bratislava) – teatrológ, divadelný dramaturg, kritik. Absolvent divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako hlavný dramaturg Divadla Jonáša Záborského v Prešove, dramaturg činohry Novej scény v Bratislave, odborný referent, neskôr starší radca na Ministerstve kultúry SR a napokon odborný pracovník Oddelenia divadelnej dokumentácie a informatiky (od roku 2010 jeho vedúci) v Divadelnom ústave v Bratislave. Tu sa podieľal na významných výskumných projektoch, o. i. bol teatrologickým garantom pri príprave informačnej databázy o slovenskom divadle a vedúcim tímu pripravujúceho ročenky profesionálnych scén Divadlo na Slovensku. Od roku 2006 bol pedagogicky činný na Konzervatóriu v Bratislave. Dlhé roky sa systematicky venoval odbornej reflexii činoherných, muzikálových, operetných a alternatívnych divadiel pre denníky a odbornú tlač. Intenzívne spolupracoval s ochotníckymi divadlami, pôsobil v súťažných porotách amatérskych divadelných prehliadok. Bol členom dramaturgickej rady festivalu Divadelná Nitra pre výber slovenských inscenácií. Stál pri zrode a rozvíjal festival slovenských profesionálnych divadiel Dotyky a spojenia v Martine.