Naspäť k (bio)divadlu!

Vytlačiť

Preklad: Ján Ferenčík
Dramaturgia: Miroslav Dacho
Scéna: Jozef Ciller
Kostýmy: Zuzana Hudáková
Réžia: Lukáš Brutovský

GURMYŽSKÁ: Jana Oľhová
AKSIUŠA: Kamila Antalová
MILONOV: František Výrostko
BODAJEV: Michal Gazdík
VOSMIBRATOV: Ján Kožuch
PETER: Tomáš Tomkuljak
BULANOV: Daniel Žulčák
KARP: Viliam Hriadel
ULITA: Ľubomíra Krkošková
ŠŤASTLIVCEV: Marek Geišberg
NEŠŤASTLIVCEV: Dano Heriban

Premiéra 11. apríla 2014 v Slovenskom komornom divadle Martin

 

Režisér Lukáš Brutovský a dramaturg Miro Dacho si divadelne porozumeli už na VŠMU. Doteraz o tom svedčí spomienka na preslávenú inscenáciu Ostrovského Výnosného miesta, ktorá síce nebola ich prvou spoluprácou, ale vyletela ďaleko za brány (i nad latku) školy. Les v SKD Martin možno s prižmúrením oka nazvať voľným pokračovaním javiskového podobenstva o falši, pretvárke, mamone a zhýralosti dneška, ktoré Brutovský s Dachom rozprávajú prostredníctvom tohto moralizujúceho ruského komédiografa. Síce sa neopakoval okamžitý a spontánny úspech ako v spomínanej študentskej inscenácii, no počas diskusií (napr. na festivale Dotyky a spojenia 2014) opäť zazneli otázky, ktoré signalizujú jednoznačne kladné prijatie inscenácie. Bodaj by sme sa častejšie zamýšľali nad tým, či sledujeme umelecký čin alebo „len“ vynikajúco zvládnuté remeslo.

Inscenačná tradícia Lesa na slovenských javiskách ukazuje rôznorodú škálu obsadzovania dvojice Šľastlivceva a Nešťastlivceva, raz staršími, inokedy mladšími hercami. Ostrovskij, hoci uvádza, že obe postavy majú 35 až 40 rokov, ich vykresľuje miestami ako prestarnutých potulných hercov v úctyhodnom veku. Akoby chcel nabádať k súcitu s ich osudmi a vytvoriť obraz múdrych starcov, ktorí už pochopili onú podstatu bytia. To viedlo v minulosti viacerých tvorcov ku generačne staršiemu obsadzovaniu týchto postáv. Na javiskách sa tak zjavili potulní herci, ktorí stáli v opozícii voči skazenému svetu ich staroby a nútili diváka veriť sentimentálnym povzdychom nad ich mladosťou a vtedajším svetom.

Brutovský a Dacho sa však takémuto výkladu stavajú chrbtom. Predstavujú tulákov mladých a plných sily. Neduhy dneška tak kritizujú prostredníctvom svojich vrstovníkov, ktorí, zdá sa, skutočne veria v nemateriálne hodnoty, hoci ich chápu svojsky. Tvorcovia veľmi detailne čítajú Ostrovského komédiu, ktorá sa vzpiera čiernobielemu vnímaniu. Hrany vyostrujú a pohľad upierajú najmä na nedostatky svojich postáv, s ktorými nemajú tendenciu súcitiť, ale práve naopak, chcú na ne namieriť to najostrejšie svetlo. Všetci obyvatelia i návštevníci Gurmyžskej statku (až po tých zdanlivo najmorálnejších – potulných/kočovných hercov) sa pretvarujú a pojem morálka možno skloňovať azda iba spolu s účelom ich konania. I to s prižmúrenými očami, lebo nie všetko, čo sa blyští, aj skutočne svätí prostriedky.

Od prvých tónov je zrejmé, že si inscenátori nezvolili cestu radikálneho zjednodušovania predlohy, jej skracovania či preskupenia, s akým sa stretávame pri starších inscenáciách komédie. Martinský Les je naopak takmer obhajobou pôvodiny v primerane aktualizovanom jazyku prekladu Jána Ferenčíka a v minimálne upravovanej dĺžke. Brutovského zámerom ako by bolo poodhaliť, čo všetko sa skrýva v jednotlivých obrazoch a prehovoroch postáv, ako organicky do seba zapadajú čriepky moralistickej mozaiky, ak si uvedomíme, že tu netreba za každú cenu hľadať hrdinu. Les je tak najmä prehliadkou malosti človeka, výsmechom nedostatkov, nie obhajobou kvalít. Napokon i Šťastlivcev a Nešťastlivcev sú podvodníčkovia, ktorí nevedia, kam chcú patriť. Ich cesta by neviedla na Gurmyžskej statok, nebyť toho, že sa Nešťastlivcev chcel vytiahnuť pred Šťastlivcevom. A to nie po prvý raz. Ani potulným hercom sa nebridí pretvarovať a robiť zo seba šašov, len aby ich spoločnosť obývajúca statok prijala medzi seba. Sami prevracajú kabáty a s kožou napokon nejdú na trh z vlastnej iniciatívy, ale až v situácii, keď sa z núdze náhle stáva cnosť. Až po odmietnutí sa stavajú do opozície voči tejto spoločnosti a bijú na poplach.

 

Režisér Brutovský premyslene narába s priestorom, javiskovým znakom, mizanscénami a podtextom. Hercov vedie k jasnej výpovedi, ponúka im určité možnosti improvizácie, postavy prispôsobuje hereckému naturelu protagonistov a aj s ich pomocou interpretuje. Vidíme to už u potulných hercov Nešťastlivceva a Šťastlivceva, ktorí sa (ako je vyššie spomenuté) vymykajú zvyčajnému vykresľovaniu. Marek Geišberg, známy najmä z vážnejších dramatických polôh, je v Lese samopašným podvodníčkom. Jeho Šťastlivcev sa zaujíma najmä o vlastný úžitok, hľadá, čím by si kde prilepšil, zo všetkého si robí posmešky. Geišberg ho prezentuje ako veľmi mrštného klauna, ktorý z každej situácie vyťaží materiál pre svoje gagy. Cítiť z neho závan pravej jarmočnej zábavy – lacného účelného humoru, ktorým sa ale dá zarobiť na chlieb. Hoci jeho Šťastlivcev pôsobí zväčša ako prostáčik, ktorého v ňom chce vidieť najmä chvastajúci sa Nešťastlivcev, v skutočnosti je klaun oveľa väčším realistom než prepiaty tragéd. Gennadij Nešťastlivcev Dana Heribana je skutočne patetickým chvastúňom, ktorého akoby hnala vpred iba snaha vytiahnuť sa pred Šťastlivcevom. Pristihnutý v rovnakej situácii (bez peňazí, práce a uznania) bytostne potrebuje mať navrch. Zavedie teda Šťastlivceva na statok svojej tety Gurmyžskej, kde mylne očakáva, že bude prijatý s úctou a ováciami.

Martinskí Nešťastlivcev a Šťastlivcev v Brutovského inscenácii veľmi rýchlo zodpovedia tiež nevyslovenú otázku, nakoľko je skutočne kvalitné ich herecké umenie. Najmä tragéd má vždy ústa plné poučiek o tom, ako vyzerá to pravé divadlo. Tvorcovia i tu v intenciách grotesknej interpretácie kreujú tulákov ako nepodarené karikatúry hercov, a keď vstúpia na „javisko“ Gurmyžskej statku, dramatizujú a prehrávajú až na pokraj síl. Tento princíp však vie byť veľmi zradný, najmä u Daniela Heribana vidíme na niektorých miestach viac, než by sme potrebovali. Stvárnenie Nešťastlivcevovej prepiatosti a nepodloženého hereckého ega by azda lepšie zastúpil náznak tejto interpretácie, než mohutná hyperbolizácia, ktorá miestami hraničí s možnosťami Heribanových hlasiviek. Keď sa situácia obráti proti tulákom, je všetko naopak. Geišbergov Šťastlivcev sa stlmí, hanbí ako dieťa a naopak Heribanov Nešťastlivcev prejde z výstredných polôh k pokojnejšiemu, zvnútornenému, civilnejšiemu prejavu, v ktorom sa mu elegantne darí balansovať aj na pôde záverečných patetických gest túlavého tragéda.

Grotesknému panoptiku Gurmyžskej sveta, do ktorého tuláci vstupujú, dominuje práve jeho majiteľka Raisa Pavlovna. Riadi a diriguje svoje privátne hudobné trio (hudobná spolupráca Róbert Mankovecký) a spolu s ním azda všetkých obyvateľov statku. Je centrom diania i javiska, uprostred ktorého sedí takmer ako na cárskom stolci a svojich hostí necháva krúžiť okolo. Gurmyžská a jej pätolízači sa na javisku objavujú prostredníctvom hydraulického mosta. Ten sem panstvo vyvezie, ale aj odvezie späť dole, kdesi do úkrytu, kde sa im nemôže stať, že sa stretnú s cháskou. Dominantný element scénografie Jozefa Cillera tak striedavo vypĺňa inak monumentálnu prázdnotu scény. Tvorcovia zámerne poodhaľujú surový priestor javiska, reflektory, dômyselne sa pohrávajú s ťažkou červenou oponou, ktorá oddeľuje hracie priestory, ale slúži i ako úkryt napr. mladým milencom. Naznačujú tak, že Les je svetom ilúzie, tak ako divadlo samo. Rekvizitami v ňom sú iba stoličky a notové stojany, niektoré využité, iné prázdne, aby bolo zrejmé, že je tu všetko predpísané, že každý hrá svoj predurčený part.

Martinský Les zaujme i suverénnou kostýmovou zložkou. Jej autorka Zuzana Hudáková rozlišuje, koho „stačí“ obliecť a podtrhnúť charakter postavy iba jemnými detailmi a koho treba kostýmovať, lebo jeho život je sám osebe divadielkom. Podľa tohto kľúča si v inscenácii obzrieme bohatý šatník Gurmyžskej, divy lesnej spoločnosti. Jej preoblečenia majú vlastný dômyselný jazyk, v ktorom sa snúbi honosnosť vyšších kruhov, prvky ruského odevu, kožušiny, strihy odkazujúce na 19. storočie (dôraz na štíhly pás v opozícii k širokej sukni), oproti tomu stoja súčasné splývavé strihy vyzdvihujúce štíhlu siluetu protagonistky. A to všetko vo výrazných okázalých farbách a materiáloch, v ktorých sa Gurmyžská nosí a vábi ako páv. V úzadí logicky ostávajú kostýmy ostatných postáv, ktoré nenútene podčiarkujú sociálne zaradenie a typológiu. O to zaujímavejšie sú ich minimálne preoblečenia, ktoré sa viažu najmä k zmene sociálneho statusu. Nešťastlivcev a Šťastlivcev si s príchodom na statok prezliekajú to najlepšie zo svojho privátneho fundusu – Nešťastlivcev lesklý oblek, Šťastlivcev „iba“ ošúchaný žaketový kabát. Taktiež na mladého Bulanova čaká na začiatku jeho sociálneho vzostupu lesklý kvalitne vyzerajúci oblek, do ktorého sa prezlieka z ošumelej košele a saka. Ulita je slúžkou v typickej čiernobielej uniforme, a podobne.

Pozoruhodný je kostým Vosmibratova (Ján Kožuch), ktorý podčiarkuje karikatúrnosť ľstivého kupca. Vosmibratov nosí ošúchaný oblek, aby sa zaradil „k ľudu“, ale zároveň naznačil, že už rozumie zvykom vyššej spoločnosti. Presnejšie ho však vystihuje o pár čísel naddimenzovaná veľkosť obleku, v ktorom pôsobí ošumelo a neotesane. Na prvý pohľad je skutočne zjavom, ku ktorému sa málokto chce priblížiť. Vosmibratov však zámerne vytvára dojem väčšieho primitíva, než akým je. Preto si napríklad pri sadaní na stoličku vyťahuje nohavice príliš vysoko, aby mu tak „neprimerane“ vykúkali lýtka. Všetko je to ale taktika klamára, ktorý vždy prichádza s jasnou stratégiou. Väčšinu času vyjednáva so strojeným úsmevom, slová akoby nerád cedí cez zuby, no ak treba, vrieska a nadáva (najmä vlastnému synovi). Ján Kožuch výstižne karikuje postavu životaschopného podliaka, ktorý vie presne, na koho a kedy zaútočiť, aby získal čo najviac.

Karp v honosnom fraku celý čas dohliada na „panstvo“ na statku.  Objavuje sa takmer v každom výstupe a ako konferencier číta Ostrovského režijné poznámky z textu na notovom stojane. Výstižný lokaj Viliama Hriadela je mĺkvym svedkom diania, ktoré síce sem-tam okomentuje príznačnou mimikou, no v spoločnosti vrchnosti si nedovolí viac. Hriadel kreuje Karpa takmer ako rozprávača tohto príbehu, ktorého veľavravný úsmev vzbudzuje dojem, že presne vie, ako sa komédia skončí. Napokon, v službe u Gurmyžskej zrejme nesleduje podobné divadlo po prvý raz.

Výrazný interpretačný posun môžeme sledovať aj v postave Aksiuše, mladej chovanice u statkárky Gurmyžskej, ktorá býva s obľubou vnímaná ako platonicky zamilovaná mladá žena. Rázna Aksiuša Kamily Antalovej je absolútnym opakom krehkej milenky. Peter je pre ňu skôr forma úteku než objekt romantických túžob. Či chce alebo nie, východisko si musí hľadať sama, no silnej, samostatnej a tvrdohlavej Aksiuši to v podstate vyhovuje. Vie sa ľahko adaptovať a ak treba, i citovo vydierať, užiť si pocit víťazstva a prevahy nad Gurmyžskou, ktorý sa jej naskytne. Stále si pritom však dokáže zachovať vlastnú tvár. Kamila Antalová je veľmi presvedčivá v každej z polôh, ktoré sa menia v relatívne rýchlom tempe. Vie byť rázna a úsečná v slove i geste, vzápätí sa zmeniť na potrebne úlisnú citovú vydieračku, a v ďalšej chvíli i precítiť záchvev skutočného zúfalstva mladej ženy, ktoré neustále tlie kdesi pod Aksiušiným adaptabilným povrchom. I vážnejšie tóny herečka stvárňuje veľmi plasticky a nenútene, rozumie Aksiušiným racionálnym pohnútkam, cíti jej emocionálne poryvy, chápe, čo má Aksiuša za lubom. Vie, že mladá žena sa musí spoľahnúť sama na seba, pretože jej milenec Peter (Tomáš Tomkuljak) je iba guľou na nohe. Keď ho jeho otec (kupec Vosmibratov) nazýva trtkom a vysmieva sa jeho túžbe oženiť sa s Gurmyžskej chovanicou, máme tendenciu s Petrom súcitiť. Vzápätí však sám Peter dokáže, že nič nedokáže. Vykreslenie Petra ostáva, i kvôli skromnému priestoru, pri trefnom stvárnení typu nesamostatného, prostého, ale i lenivého chudáčika. Podobne ako Milonov (František Výrostko) a Bodajev (Michal Gazdík) ani on však neprekročí hranicu (hoci veľmi presnej) typológie. Podobne je na tom i postava Ulity, ktorú Ľubomíra Krkošková štylizuje ako úlisnú, ale bojazlivú a prefíkanú „mačku“. Nezrozumiteľná je však jej motivácia a vzťah ku Gurmyžskej, s ktorou dokonca naznačí sexuálny pomer.

 

Dominantou a okrasou „lesnej“ spoločnosti je pávica statkárka Gurmyžská. Jej predstaviteľka Jana Oľhová sa s racionálnym odstupom baví na účet svojej postavy. Gurmyžská je žena okatých gest, priehľadných zámerov a veľmi nepodarene skrývanej slabosti pre mladého Bulanova. Jej kryciemu manévru spočívajúcemu v tom, že Bulanov má byť Aksiušiným ženíchom, verí vlastne iba ona sama, no predsa ju teší vlastná prefíkanosť. Oľhová popúšťa uzdu rozšafnosti svojich výrazových prostriedkov, ktoré síce dôverne poznáme, no Gurmyžskej veľmi svedčia. Na jej zosmiešnenie využíva nástroje štylizovaného prejavu, cielenej teatrality, presne zvolenej intonácie, gest či modulácie hlasu. Vykresľuje samopašnú paničku, ktorá si takmer žiada byť klamaná celým svetom. Vie, resp. chce byť i dominantná a vážna, no vždy jej niekto prejde cez rozum. Platí u nej, že chcela stará mladou byť, no postupne stratila nadhľad nad túžbou po mladom milencovi, až sa nakoniec, tak ako všetci okolo, musela prispôsobiť práve jemu.

Úlisný krásavec Bulanov Daniela Žulčáka nápadne pripomína jeho Belogubova zo spomínaného Výnosného miesta. Postava egoistického mladíka, ktorý sa za každú cenu štverá tou najľahšou cestou na vrchol, sadne Žulčákovi ako uliata. Presne ako Belogubovovi nová vesta. Až sa natíska otázka, nakoľko hrozí, že sa herec v budúcnosti nevyhne istej šablóne. V Lese je však v stvárnení Bulanova – miestneho idola - veľmi presvedčivý. (Až sa zdá, akoby si toto zaradenie neužívala iba postava, ale i jej protagonista.) Mladý študentík sa medzi seberovnými od začiatku stavia navrch. To, čo mu chýba, sa dokáže rýchlo doučiť, cibrí svoj prirodzený talent: rozkazovať a vlastniť. Vidina majetku a moci ho ženie vpred i zakázanými cestami a keďže veľmi rýchlo preberá maniere svojej „učiteľky“ Gurmyžskej, po chvíli nie je zrejmé, kto vlastne koho zviedol. V závere je to však už rozhodný a rázny Bulanov, nový majiteľ statku, kto diriguje spoločnosť i doteraz najdirektívnejšiu Gurmyžskú.

Preto v záverečnej scéne práve on prepisuje party na notových stojanoch. Staré texty vyhodí a kompánii na statku dá do rúk nový scenár. Pretože odteraz sa tento svet bude riadiť jeho pravidlami. (Už je to on, kto Gurmyžskej nedovolí, aby prispela Aksiuši na svadbu.) A na konci, keď sa už celý Gurmyžskej svet ukryje pred spodinou, tvorcovia posledným tromfom uzavrú scénografické pohrávanie sa s divadelnou ilúziou. Javisko vyprázdnené do svojej úplnej hĺbky otvoria až po poslednú bránu do exteriéru. Vznikne tunel, ktorým vychádzajú Šťastlivcev a Nešťastlivcev do neznámeho, azda lepšieho sveta. Zrezané stromy vo vnútornom dvore areálu martinského divadla tu poslúžia ako účinná kulisa predaného lesa, ktorý už začali rúbať.

Konštatovanie, že Brutovský s Dachom ukázali, aké nesmrteľné a nadčasové sú myšlienky Ostrovského Lesa, je azda dosť všeobecné, no pravdivé. V Ostrovskom našli to, čo dnes naozaj žijeme - dobu projektov, klientelizmu, rýchlokvasených boháčov atď. V intenciách tejto výpovede pracovali s významami v komédii, odčítali jej úrovne a nič nenechali náhode. Značným akceptovaním pôvodiny a vyhrávaním sa s odtienkami výpovedí žiaľ miestami utrpel temporytmus. Tri hodiny trvajúca inscenácia neodsýpa úplne hladko. Svižnejšie scény striedajú tie rozvláčnejšie, kde si na pointu treba počkať, trefnejšie herecké výpovede striedajú zasa tie ošúchanejšie alebo násilnejšie. Inscenácia Les však funguje ako celok. Poctivá, dôsledná, hoci do istej miery tradičná divadelná (tragi)groteska s jasne formulovaným názorom. V súčasnom slovníku by sme ju mohli nazvať biodivadlom, skutočným, nefalšovaným kusom bez umelých prísad. A tak, hoci neviem odpovedať na otázku, či tu nejde „iba“ o výborné remeslo, chcem vyzvať k nasledovaniu tejto tendencie. Skončime s polotovarmi, naspäť k biodivadlu!

Publikované online: 31.12.2014

Lucia Lejková

Lucia Lejková absolvovala štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. V rokoch 2013 – 2019 pracovala ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave. Od roku 2019 pracuje v autorskej spoločnosti LITA. Aktívne sa zúčastňuje divadelných festivalov a prehliadok, publikuje v divadelných časopisoch a internetových portáloch, venuje sa treťosektorovým aktivitám a organizácii kultúrnych podujatí.

V rokoch 2015 až 2018 bola členkou výboru Slovenského centra AICT.