Namáhavá cesta na morské dno

Adaptácia a réžia: Zoja Zupková
Dramaturgia: Petra Štorcelová
Scéna a bábky: Zoja Zupková
Kostýmy a bábky: Tereza Mojžišová
Hudba: Andrej Šeban
Pohybová spolupráca: Libuša Bachratá
Hrajú: Jozef Abafi, Ján Demko, Jana Eliášová, Anna Homolka-Čitbajová, Jan Homolka, Barbora Juríčková, Miroslava Mravcová, Bibiána Tarasovičová, Matej Valašík
Premiéra: 18.11. 2017, Bábkové divadlo Žilina
Kto vie, či Monika Kompaníková, autorka príbehov ryby Biby a hada Rada, očakávala od svojej rozprávkovej prvotiny taký obrovský, a treba podotknúť nielen čitateľský, úspech. Jednoduché príbehy priateľstva medzi štrbavou rybou Bibou a hadom Radom rozvírili vtedajšiu veľmi chudobnú ponuku kvalitnej pôvodnej literatúry pre deti aj vďaka nápaditým a originálnym ilustráciám Veroniky Holecovej Klímovej. Skvelý marketing, ktorý knihu od vydania sprevádzal, umožnil, aby Biba s Radom priplávali k deťom a ich rodičom v niekoľkých variáciách. Priateľstvo dvoch hlbokomorských nevzhľadníkov sa k deťom dostalo okrem knižnej verzie aj v audio podobe, ktorú narozprával Róbert Roth, s podmanivo-meditatívnym hudobným podkladom Vlada Slnka Šarišského. Skvelý ťah na bránku pre rodiny, ktoré si potrpia na intelektuálnu výbavu pre svoje ratolesti. Okrem pravidelných čítaní na rôznych festivaloch ste sa mohli stretnúť s Hlbokomorskými rozprávkami v rámci výstavy Bibiany, ktorú interaktívne a invenčne pripravila samotná ilustrátorka. No a jedna z posledných zastávok ryby Bibi a hada Rada je Bábkové divadlo Žilina, ktoré v dramatizácii a zároveň réžii Zoji Zupkovej skočilo do temných hlbín Hlbokomorských rozprávok.
Predchádzajúce riadky v mnohom napovedajú, že dramaturgický výber tohto titulu sa do veľkej miery spolieha na veľkú divácku návštevnosť, ba až s ňou vopred počíta . V anotácii k predstaveniu sa dokonca objaví prívlastok knižný bestseller. Príbehy, ktoré prichádzajú z morských hlbín, rozprávajú o dvoch na prvý pohľad neveľmi pohľadných tvoroch. Ryba Biba a had Rado sa spriatelia vďaka tomu, že si spoločnými silami pomôžu vyriešiť vlastné handicapy. Každý z nich vstupuje do príbehu so zásadným problémom – rybe Bibe chýbajú zuby, hadovi Radovi svetielko – a bez vzájomnej pomoci by na morskom dne neprežili. V jednoduchých a krátkych kapitolách sme svedkami ich peripetií, trápení a víťazstiev. Voľne parafrázajúc anotáciu k predstaveniu, kniha akcentuje dôležitosť a silu priateľstva v prekonávaní rozdielov a handicapov. So základným posolstvom knihy nie je nutné polemizovať, aj keď nie je v detskej literatúre v ničom ojedinelé. Medziľudské hodnoty je v takejto nenásilnej forme dôležité deťom pripomínať do omrzenia. Podarilo sa však zrozumiteľne preniesť základné posolstvo aj na javisko? Kde víťazí predloha, kde inscenácia?
Prvý problém, s ktorým sa museli tvorkyne inscenácie vysporiadať, sú detailné opisy podmorského sveta, ktoré v úvode knihy prináša autorka, a ktoré výrazne apelujú na detskú fantáziu:  „Predstav si vodný svet… No predstav si ho…“ Detailné pasáže, ktoré vykresľujú temné prostredie hlbín mora, boli v inscenácii zredukované na úvodný komentár, ktorý herci a herečky zborovo prednášali v jednoduchej choreografii. Divadlo má však iné pravidlá ako literatúra, tam už nestačí len verbálne opísať a prenechať priestor detskej fantázii, divadlo má v sebe ten obrovský potenciál vizuálne pôsobivé obrazy vytvoriť a vtiahnuť tak detského diváka do iného sveta. To, čo prináša epizujúca bohatosť Kompaníkovej obrazov, žiaľ v úvode inscenácie nenaplnilo veľké očakávania. Divák si tak namiesto očarenia musel privyknúť na riešenie, ktoré bolo možno až príliš kultivované a esteticky strohé.
Zásadnejšie ako skromný úvod inscenácie je však už konkrétne vnútorné stotožnenie sa s príbehmi a priateľstvom hlavných hrdinov. Bolo natoľko presvedčivé, aby sa detský divák s hlavnými hrdinami tiež spriatelil? Myslím, že nie celkom. Prečo? Ako fanúšička Kompaníkovej knihy Piata loď mám pocit, že Hlbokomorským rozprávkam chýba oná literárna presvedčivosť a suverenita tejto knihy. Nie v štylistickej ani lexikálnej rovine; hlbokomorským príbehom chýba na viacerých miestach to základné – napätie. Prekážky, s ktorými sa hlavní hrdinovia musia konfrontovať, vyriešia bez väčších problémov, ich prekonávanie nesprevádzajú zásadnejšie kolízie ani pochybnosti, čitateľ nemá dostatok priestoru prežiť si dejovú krivku, ktorá by ho doviedla k šťastnému záveru. Tento problém sa v živom divadelnom kontakte s detským divákom ešte zvýraznil, pravdepodobne vďaka nedostatočne razantnej dramaturgii. Príkladom je situácia s veľkým dramatickým potenciálom – úspešné nájdenie domova pre hada Rada – ktorá v inscenácii vyznela dostratena. A takýchto príkladov by sme našli hneď niekoľko – situácie sa vlievali jedna do druhej, divák nemal dostatočný čas a priestor uvedomiť si začiatok nového príbehu, prežiť a osláviť spolu s hrdinami jednotlivé víťazstvá, tešiť sa z ich úspechu. Chýba ten moment, keď deti zhíknu a spontánne sa zdvihnú zo stoličiek. Je to zvláštny vnútorný rozpor, keďže situáciám nechýba hravosť, ani spontánnosť a už vôbec nie režijná invencia. Predsa len tie zásadné dramatické momenty, ktoré absentujú aj v predlohe, sa nepodarilo v inscenácii náležite vytvoriť.
Jednotlivým zložkám inscenácie nie je veľmi čo vytýkať. Herci sú dokonale zosynchronizovaní, fungujú ako jeden živý a dokonalý hlbokomorský organizmus, režijnú víziu napĺňajú s veľkou dávkou energie i napriek tomu, že väčší herecký priestor dostane len pár z nich. Zoja Zupková v spolupráci s kostýmovou výtvarníčkou Terezou Mojžišovou vytvorila veľmi kultivovaný estetický podmorský svet. Vkusné kostýmy/trikoty v tlmených modrých farbách príjemne kontrastujú s krikľavo-farebnými nadrozmernými bábkami, ktoré predstavujú hlavných hrdinov a ostatných obyvateľov podmorského mestečka. Riešenia viacerých mizanscén potešia – príchod ponorky, situácia s pŕhlivými sasankami a iné, napriek tomu sa vynára pocit spomínaný v úvode recenzie, že pokojne mohla fantázia dostať väčší priestor. Možno by pomohla precíznejšia práca so svetlom, ktorá by mohla priniesť aj istú temnosť a narušiť konformný priestor, ktorý bol možno až príliš predvídateľný.
Kým herecký ansámbel funguje naozaj dokonale presne a citlivo, predstaveniu neveľmi pomáha hudba Andreja Šebana, aj keď mimo kontext inscenácie jej nepochybne nechýba hudobná kvalita. Vo fungovaní javiskového celku je však až príliš monotónna, nefunguje kontrastne k situáciám, ani ich výraznejšie nepodporuje. Je to škoda, lebo spomínané chýbajúce napätie by určite dokázala na niektorých miestach aspoň čiastočne suplovať. Ani záverečné podmorské disko, kde Bibe, Radovi a ostatným kamarátom hrá známa pesnička skupiny Modus Sklíčka v Šebanovej interpretácii a ktorá by mala byť v istom zmysle vrcholom inscenácie, nedokáže svojou ťažkopádnosťou aspoň minimálne rozhýbať detských divákov v hľadisku.
Aj napriek spomenutým problematickým miestam inscenácie je veľmi cenné, že sa do dramaturgie bábkových divadiel dostávajú adaptácie súčasných textov pre deti. Možno stačilo len prekonať prílišnú bázeň k predlohe, byť dramaturgicky radikálnejší a inscenácia by sa dokázala potopiť  úplne na morské dno. Takto sa tam síce občas dostala, ale po chvíli jej dochádzal dych a tak opäť vyplávala nad hladinu.

Jana Mikuš Hanzelová

Jana Mikuš Hanzelová vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Externe pracuje ako redaktorka pre časopis Javisko, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Momentálne najviac času investuje do svojich dvoch splnených snov: malej dcéry a kultúrneho priestoru Diera do sveta v Liptovskom Mikuláši.