NAKŔM HADA NA SVOJEJ HRUDI

Vytlačiť

Koncept/réžia: Eduard Kudláč
Hrajú: Ivana Danková, Lukáš Puchovský, Juraj Tabaček
Svetlá: Richard Černý

Prvá časť trilógie zaujímavého konceptu Eduarda Kudláča tvorená zápiskami bloggera Staminu rozpráva príbeh súčasných ľudí, ktorí majú potrebu vyjadriť svoj názor. Inscenácia ako krutá monologická výpoveď, ktorá hraničí s naturalizmom. Nadávky a agresivita ako súčasť bežnej komunikácie.

Rozčarovanie a depresia, ktorá sa prejavuje nedôverou v druhých, no aj v seba samého. Takmer existencialistické pocity, odsudzovanie a odcudzenie v samotnom centre rozkvetu konzumnej spoločnosti, v ktorom sú si ľudia napriek naoko pohodlnému a bezproblémovému životnému štýlu paradoxne nepriateľmi sami sebe.
Na slovenskej divadelnej pôde je režisér Eduard Kudláč predstaviteľom novej vlny súčasného divadla, v ktorom by sa dal odčítať odkaz cool drámy z obdobia osemdesiatych až deväťdesiatych rokov vo Veľkej Británii. A na prelome dvoch milénií sa podobná poetika dostala aj na Slovensko.

Absolvent divadelnej réžie na VŠMU a Summer Academy for performing Arts v Sofii, pôsobil najskôr ako režisér v žilinskom bábkovom divadle. Neskôr si vyskúšal kariéru herca a režiséra v mestskom divadle Žilina. Ako pedagóg hereckej tvorby pôsobil na konzervatóriu v Žiline, aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Od roku 2003 pôsobí ako dramaturg bábkového divadla v Žiline a zároveň ako autor v Slovenskom rozhlase.

Už pred rokom 2000 zaznamenal viacero úspechov, keď bol v roku 1997, ešte ako študent Vysokej školy múzických umení ocenený DOSKOU za Objav roka s inscenáciou na motívy románu Jaroslava Klímu - Jsem absolutní vúle. S inscenáciou Opis obrazu od Heinera Mullera(1999) sa zúčastnil viacerých medzinárodných festivalov alternatívneho divadla. Podobného uznania sa mu dostalo aj s Korektúrou korektúry(2000) divadla JAV, ktoré dostalo meno podľa diela Jaroslava Klímu - Jsem absolutní vúle.

V roku 2000 založil nezávislú platformu pre súčasné divadlo pod názvom - Phenomenontheatre. Obľúbené témy režiséra Eduarda Kudláča sa už pri letmom nahliadnutí na jeho realizované inscenácie dajú odsledovať veľmi ľahko. Chaos, nervozita a stres, človek uväznený v systéme, pravidlách spoločnosti, ktoré sa snaží rešpektovať, ale ktoré ho na druhej strane ubíjajú a dusia. Agresívna, naturalistická, vulgárna a minimalistická inscenácia nehľadá dôvody a motivácie – práve naopak. Nazýva veci pravým menom, znázorňuje myšlienkové pochody a potrebu sebavyjadrenia vo svete, kde sú aj tí najúspešnejší ľudia vnútorne nešťastní.

… Klíma, García, Kudláč, …
Režisérska osobnosť Eduarda Kudláča sa viditeľne zameriava na súčasnú spoločnosť a priestor, ktorý v tejto mašinérii prináleží človeku ako bytosti. Sklon k naturalistickým zobrazeniam javov a vecí, predlohy a dramatici, ktorých si Kudláč vyberá, majú k tejto poetike tiež veľmi blízko. Rovnako to platí aj v prípade Rodriga Garciu, kontroverzného autora a režiséra, ktorý sa, ako režisér, svojho času postaral o kvalitný rozruch na festivale Divadelná Nitra. Agresívne znázornenie konzumného životného štýlu rovnako konzumným spôsobom, pri ktorom sa zo stropu sypali kilá pracieho prášku, nahí herci skoro zadlávili úbohú zlatú rybičku a zmasakrovali zásoby jedla, ktoré by pre priemernú rodinu vystačili minimálne na jeden mesiac... predstavenie dovtedy v našich podmienkach nevídané, ktoré bolo prijaté rovnako rozpačitým spôsobom. Rodrigo García sa svojho naturalisticko – existencialistického videnia nevzdáva ani ako dramatik. Jeho dramatický text ”Kúpil som si v Ikea lopatu na vykopanie vlastného hrobu” spracoval Eduard Kudláč spolu so svojou divadelnou skupinou, ktorú zastrešil názov - Phenomenontheater. Príbeh rozhnevaného mladého muža, ktorý celý svoj životný príbeh núti k reflexii seba samého, hercov a následne na to aj obecenstvo.

Aktuálne, drsné, odhaľujúce, naturálne námety, ktoré človeka ponímajú ako entitu, ktorá sa viac – či menej úspešne snaží začleniť do akéhosi systému. Entitu, ktorá pred divákom vystupuje tak úprimne, že sa nevyzlečie zo šiat, aby pred obecenstvom vystupovala ”tak, ako ju boh stvoril ”. … Kudláč ide do extrémov, kedy entitu človeka vyzlieka z vlastnej kože, ako sa snaží odhaliť podstatu seba samého... človek, v jeho inscenáciách kričí, snaží sa, dávi z predpísaných pravidiel, ktoré je nútený prijať, následne na to sa vlastným pričinením dusí... Sebou, či ostatnými, potupne, vlastnými zvratkami...

…stamina report…
Stamina report je prvou časťou trilógie, ktorá je výsledkom koprodukcie Truc sphéric a Phenomenontheatre. Zápisky bloggera Staminu rozprávajú viacero príbehov ľudí naraz.

V druhej časti plánuje Kudláč pracovať s teoretickými textami Michaela Foucaulta, tretia časť má pracovať s novinovými výstrižkami. Vzhľadom na východiská tvorby Eduarda Kudláča sa môžeme nechať prekvapiť, či pôjde opäť o existencialistické obcovanie s neznesiteľnou ľahkosťou bytia, ktorá zabíja alebo sa režisér posunie o krôčik ďalej a nadškrtne aj potenciálne možnosti alternatívnych riešení.

V stamine report vystupujú dvaja muži a jedna žena. Lukáš Puchovský, Juraj Tabaček a Ivana Danková, postupne predstupujú pred divákov, aby im povedali, čo ich trápi. Každý má vlastné postrehy aj problémy, no všetci vnímajú všetko apriori negatívne. Či už je to problematika vzťahov, životného štýlu alebo potláčanej agresivity…

Prečo napríklad ženy chodia s mužmi, ktorí za nič nestoja a pritom ich nevedia poslať - do čerta... Môže sa to týkať dokonca aj štúdia a problémov so skúškou z matiky, kedy sa najväčším problémom stáva to, že poruke nie sú corn – flakesy.

Ostrej kritike však boli podrobené aj diéty, pričom vlastne vôbec nezáleží na tom, o aké diéty to vlastne ide, hlavné je, že keď niekoho odsúdime, ak ich dodržiava, automaticky sa zbavujeme akejkoľvek chuti alebo nebodaj ambície nejakú diétu dodržiavať. Alebo zbijeme malú Japonku tak, až z nej tečie krv, lebo my práve nemáme dobrý deň.

Všetky zvolené témy poetiky, ktorá by sa s trochou nadhľadu dala zastrešiť ako ” via negativa ”, majú jednu značnú nevýhodu. A tou je, že všetci diváci sediaci v hľadisku, ktorí podporujú a v zásade aj preferujú konzumný spôsob života sa zrazu zákonite začnú cítiť ako idioti. Ale – ani Rodrigo García, ani Eduard Kudláč, ani žiadny z týchto progresívnych vizionárov znechutených vývojom nového milénia, nemá na celé kvantum otázok, ktoré sami nastolia, ani jednu jedinú adekvátnu odpoveď. Ani jej náznak. Ani len pos. ..svetielko nádeje... Žiadna nádej, len príšerná vízia budúcnosti, zlý svet, zlý konzum, ľudia, vlastne, absolútne všetko … poďme sa všetci hromadne utopiť ako veľryby na austrálskom pobreží?

Dobre, ale ak nie takto, tak ako?
Ekologické hospodárstvo v malebnom prostredí zvolenských lazovníkov, žiadny toaletný papier, a ak mlieko, tak len to, ktoré si vydojíme od našej milej kravičky, ktorá je členom rodiny, lebo s nami spáva v dome so zemitou podlahou a volá sa Malina? V noci piesne pri táboráku alebo dokumentárny film o ničivom vplyve spaľovania plastikových fliaš, vzniku freónov a následne na to skleníkového efektu, ktorý deštruuje ozónovú vrstvu a následne na to celú planétu? … o extrémoch z opačnej strany mince by sme sa tiež mohli rozprávať veľmi dlho, ale, aspoň by sme sa možno začali na svet pozerať trochu zelenšími očami... mohli by sme pre záchranu Zeme niečo urobiť, mali by sme aspoň tu elementárnu nádej a chuť. Napríklad žiť.

Prečo je však divákovi prezentované len to čierne, špinavé, zasraté a nechutné blato úbožiakov, ktorí sa nevedia začleniť do systému, lebo bohužiaľ nevedia nič iné, len sa ľutovať?

Keď sa mi nepáči môj frajer lebo je to k..., alebo mi vadí, že sa odo mňa očakáva, že budem vyzerať ako Twiggy, ale ja milujem jedine hranolky, hamburgery, majonézu a - kolu zero – lebo je to in, veru – ťažká je mi pomoc... Môžeme to riešiť romantickým únikom do hôr, alebo surrealistickým podrezaním žíl, akokoľvek, žiadny extrém nie je dobrý.

V prvom rade sú myšlienky, ktoré sa Stamina report snaží vyjadriť tak strašne ordinárne, že sa na ne neoplatí chodiť do divadla. Produkcie o apokalypse sveta, agresívni mladí ľudia, ktorí sú v depke, lebo sa nevedia postaviť k životu čelom, tak sa k nemu postavia zadkom a navzájom si do análneho otvoru fúkajú slamkou pervitín, ako prejav kamarátstva... Veľmi smutné, ale na každom jednom rohu. Zdeprimovaní businessmani, ktorí popri práci zabudli žiť a svoje ťažké špinavé peniaze ani nemajú čas minúť na niečo iné ako na desaťminútovú fajku od maloletej nafetovanej cigánky s dvoma deťmi na bratislavskej výpadovke...ach, nešťastie...toto je realita, a toto naozaj my žijeme, tak sa v tom poďme ďalej bahniť a ľutovať sa, akí sme úbohí, že žijeme v takej krutej dobe.... nikto, nikdy a nič nebolo ideálne, život je otázka rovnováhy, rovnako ako čierna a biela šachovnica na javisku Stamina – report – mimo plátna, na ktoré boli premietané názvy jednotlivých monológov jediný scénografický prvok inscenácie. Miesto šachových figúrok, ktoré sú aj čierne, aj biele, však na nej boli rozostavení malí vojaci s namierenými puškami. Táto poetika asi nie je veľmi stotožnená s tým, že extrémy sú v skutočnej realite až triviálne nereálne... Tak do toho, poďme si sami v sebe vybudovať zo života bojisko alebo ... skúsme hľadať niečo iné... tohto majú predsa všetci dosť.

Publikované online: 13.7.2007

Mária Karoľová

Mária Karoľová absolvovala divadelnú vedu a báboherectvo na Vysokej škole múzickým umení v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako herečka v Španielsku.