Najťažšie je vymyslieť niečo jednoduché

Vytlačiť

Libreto napísal Néstor Luján podľa rovnomennej rozprávky Charlesa Perraulta
Úprava Dana Dinková (texty), Silvia Kaščáková (prebásnenie)
Hudobné naštudovanie Ján Procházka
Réžia a choreografia Dana Dinková
Kostýmy Adriena Adamíková
Scéna Lucia Šedivá
Maľby Ľubica Lintnerová
Zbormajsterka Iveta Popovičová

Osoby a obsadenie
Kocúr Róbert Smiščík
Mlynár Marek Pobuda a. h.
Princezná Darina Benčová
Kráľ Šimon Svitok
Čarodejník Ivan Zvarík
Mačka Matilda Alena Hodálová 
a ďalší.

 

Aj keď si francúzsky spisovateľ Charles Perrault (1628 – 1703), píšuci spočiatku kvôli spoločenskému postaveniu (bol významným úradníkom na dvore Ľudovíta XIV. aj členom Francúzskej akadémie) pod pseudonymom, slávu neužil, rozprávková kniha Rozprávky pani Husy (1697, Les Contes de ma Mère l´Oye) mu dlhodobé autorské inkognito vynahradila. Za názvom, pripomínajúcim legendu o stredovekej Berte s veľkou (husou) nohou, sa ukrývajú hrdinovia a aj dnes populárne postavičky z rozprávok Červená čiapočka (Le Petit Chaperon rouge), Popoluška alebo Sklenená črievička (Cendrillon ou la Petite Pantoufle de verre), Oslia koža (Peau d'âne) aj Kocúr v čižmách (Le Maître chat ou le Chat botté). Keď Perrault rozprávku o Kocúrovi písal, mačka sa všeobecne považovala za zlé zviera, za spoločníka diabla a sedávala zvyčajne na pleciach ježibáb a čarodejníc. Zabúdalo sa, že kedysi patrila medzi uctievané zvieratá a že sa tešila veľkej obľube. Perrault témy rozprávok nevymyslel, iba spracoval a majstrovsky využil príbehy z ľudového prostredia. Charakterovými vlastnosťami boli mnohé postavy nielen symbolom ľudských neduhov, ale so záverečným morálnym ponaučením mali aj neprehliadnuteľný výchovný rozmer. Úspešného Francúza postupne doplnili bratia Grimmovci, Hans Christian Andersen, Pavol Dobšinský, z filmového plátna Walt Disney a bokom neostali ani hudobní skladatelia. Nestor ruského baletu Piotr Iľjič Čajkovskij skomponoval romantický balet Spiaca krásavica (1890, La belle au bois dormant) a francúzsky impresionista Maurice Ravel najprv klavírny cyklus, potom orchestrálnu suitu a napokon aj balet Moja matka hus (1908 – 1912, Ma Mère l'Oye) s piatimi zhudobnenými rozprávkami.

Pre nás takmer neznámy skladateľ Xavier Montsalvatge (1912 – 2002), rodák zo starobylého katalánskeho mesta Girona, začal kariéru ako hudobný kritik v barcelonských novinách El Mail, neskôr sa stal rešpektovaným pedagógom aj mimoriadne plodným skladateľom scénických, symfonických aj komorných diel. Stal sa kľúčovou osobnosťou španielskej hudby druhej polovice minulého storočia. Jeho kompozície boli spočiatku ovplyvnené hudbou Igora Stravinského, skladateľov Parížskej šestky, v tvorbe nájdeme aj stopy romantika, prívrženca dodekafónie či polytonálnych experimentov. Montsalvatge nakoniec zakotvil v rukopise s charakteristickou rytmickou pestrosťou, harmonickou sýtosťou, s využitím katalánskych prvkov ľudovej hudby. Interpreta uprednostňoval pred skladateľom a často zdôrazňoval, že najťažšie je napísať niečo jednoduché. Bol tvorcom, ktorý v každom diele cizeloval a hľadal vlastný štýl. Prvá z jeho troch opier je najčastejšie uvádzaný Kocúr v čižmách (1948 El Gato con Botas), nasleduje jednodejstvová opera s mysterióznym námetom Una voz en off (1962) a neštandardná opera Babel 46 (1960) s vokálnymi partami v rôznych jazykoch väzňov, ukrývajúcich pred repatriáciou vlastnú identitu v tranzitnom povojnovom tábore.

V jemne eklektickom duchu skomponovaný Kocúr v čižmách prešiel v banskobystrickom naštudovaní inováciou. Režisérka a choreografka Dana Dinková romantický príbeh s množstvom rozprávkových zvieracích postáv a postavičiek (výnimkou sú ľudské postavy mlynára, kráľa a princeznej) doplnila prológom mačacej rodiny,
s personifikovanou mačkomamou Matildou (Alena Hodálová). S výrazne výchovným momentom (prvky karhania aj povzbudzovania) predčítava deťom na proscéniu motivačné texty o kocúrovi, voľne spája každý nový hudobný obraz s pôvodnou rozprávkou, sem-tam si zdriemne a stará sa vo svojom útulku aj o vyhodené „darčekové“ mačiatka. Myšlienka určite chvályhodná aj aktuálna, vylepšujúca samotný (morálny) profil diela s paradoxne nemorálnym príbehom kocúra, ktorý podvádza, ignoruje poctivú prácu, klamstvami nadháňa svojmu pánovi bohatstvo a obstaráva aj spoločenskú pozíciu. Akcentovať nekalé „podnikateľské praktiky“ Dinková pre škôlkarskú vekovú kategóriu v úmysle nemala. Domácou aj zahraničnou faunou preplnený príbeh (mačky, žaba, myš, somár, motýle, zajace, lev, ryba, had) postavila režijne veľmi jednoducho a prvoplánovo, ťažila pritom najmä z príťažlivých, farebne hýriacich kostýmov výtvarníčky Adrieny Adamíkovej. V „plenéri“ hľadiska a v bezprostrednej blízkosti detí rozohrávala režisérka zvieracie naháňačky aj promenády príslušníkov kráľovského dvora. Fixnú scénu (Lucia Šedivá) s „mobiliárom“ mlynského kolesa, ktoré sa podľa potreby menilo na hodiny aj otáčací kruh s navinutým dlhým ľúbostným listom, striedal „gaudíovský“ maľovaný horizont (Lucia Lintnerová) s hradom aj siluetou námestia mesta, dopĺňali ho postavy hradného mnícha, šaša aj skupina vojakov. Scénu podľa potreby predeľovala biela opona, na ktorej sa tanečnou tieňohrou dotvárali niektoré dejotvorné momenty. Príbeh bratov, ktorí zdedili kvalitou rozličné majetky (najstarší mlyn, stredný somára, najmladší kocúra), je príkladom usilovnej práce, aj veľkou metaforou lenivosti, chytráctva a ničnerobenia, ktoré zaručene každému zabezpečí „rozprávkové“ bohatstvo. Zásluhou podivného a hovoriaceho (tu aj spievajúceho) kocúra sa centrom príbehu stáva najmladší z bratov. Kocúr ostáva symbolom falošnosti a legalizácie podvodu na ceste k úspechu, ale inscenácia zároveň podnecuje detskú fantáziu, obsahuje prvky divadelnej grotesky a  hudobnou štruktúrou (kombinácia príjemných melódií a hravých rytmov) si nevtieravým spôsobom podmaňuje najmä hudobný svet dieťaťa. V podvedomí naštartovaná fantázia fungovala však počas predstavenia viac pasívne než interaktívne. Jedinou známkou „akčného“ vtiahnutia detí do deja bol pokrik v hľadisku, ktorým dve skupiny na pokyn Matildy „súperili“ v hľadaní kocúra. Bez ďalšieho rozvíjania nápadu „akčnosť“ zanikla a otáčanie detských hlavičiek za pobehujúcimi postavami mimo scény nemožno pokladať za prejavy kreatívnej interaktívnosti. Dinková prepojila pasáže informujúce o deji okolo Matildy aj s tanečnými obrázkami kocúrových huncútstiev (lov na zajace, ryby, topiaci sa kráľ) s priaznivou detskou odozvou v hľadisku. Mimoriadne vtipne sa vysporiadala aj s „problémom“ gramatického rodu podstatných mien a zbytočným premýšľaním detí nad sexuálnou orientáciou hlavného hrdinu. Pôvodne ženský mezzosopránový part kocúra nahradila mužským tenorovým partom. Rozprávkovo nepremožiteľný kocúr Róbert Smiščík v klasickom kostýme a červených čižmách našiel práve vo vokálnom  parte nečakaného premožiteľa. Nevedel ustrážiť zrozumiteľnosť spievaného textu, ktorá je pre deti mimoriadne dôležitá. Spevácky aj herecky zaujal poslušný majiteľ kocúra Marek Pobuda, idolom krásy s krehkým sopránovým hláskom sa stala princezná Darina Benčová, čarodejník Ivan Zvarík priniesol na javisko nielen „strašenie“, ale aj prvky hororu v podobe nadrozmernej rozkladacej figúry, pripomínajúcej zombieho. Hereckým prejavom blahosklonnej hlúposti, ktorá vždy na javisku zaberie, znižoval Šimon Svitok dôstojnosť kráľovského majestátu miestami až na úroveň nežiaduceho hlupáka. Žiaľ, nezrozumiteľnosť spievaného textu bola spoločným znakom všetkých účinkujúcich. Hudobné naštudovanie komorne obsadeného orchestra s dirigentom Jánom Procházkom podcenilo „detskú“ partitúru, jednotlivé hudobné obrázky v prekrásnej farebnosti aj inštrumentálnych sólach sa zlievali často iba do jednej zvukovej masy bez diferenciácií a ani pregnantné rytmické zákutia nedodali dielu potrebný švih a šarm.

Nájsť a spracovať vhodný titul pre deti je určite náročné. Bilancia je v Štátnej opere pozitívna v kvantite, spochybniteľnejšia v kvalite. Humperdinckova Perníková chalúpka zmizla z javiska veľmi rýchlo, Dvořákova Rusalka nemá (možnú) výchovnú verziu, balet Ferdo Mravec dožíva, ale stále je žiadaný a aktuálny a Kocúr bude zaujímavým iba pre nižšiu vekovú kategóriu. Témou kocúra bol kedysi pobúrený aj George Cruikshank, slávny ilustrátor Dickensových románov. Najprv odsudzoval rodičov, že čítajú deťom rozprávku založenú na klamstvách a podvodoch, potom dodatočne priznal, že by sme mali mať voči kocúrom rešpekt, pretože lovia myši. Napriek rôznym názorom ostáva Kocúr (aj v čižmách) naďalej lovcom. Lovcom detí, ktoré milujú jeho príbehy aj divadelné šibalstvá. Tak ho spoznali aj v Banskej Bystrici. 

Publikované online: 27.1.2016

Mária Glocková

Mária Glocková vyštudovala klavír na Konzervatóriu v Košiciach, neskôr hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dlhodobo pôsobila v Štátnej opere v Banskej Bystrici ako dramaturgička, neskôr  aj ako umelecká šéfka. V 70. rokoch významným spôsobom ovplyvnila dramaturgické profilovanie súboru a spoluzakladala opernú časť divadelného festivalu Zámocké hry zvolenské.  Ako interná redaktorka pracovala v denníku Smer-Dnes, spolupracovala aj  s inými  slovenskými denníkmi a periodikami. Pravidelne publikuje v Hudobnom živote. Je autorkou literárnych, divadelných a operných scenárov, publikácií, autorsky aj moderátorsky pripravila mnohé výchovné a kultúrne podujatia  v Banskej Bystrici. V súčasnosti pedagogicky pôsobí na Fakulte múzických umení Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde prednáša dejiny hudby, dejiny divadla, estetiku hudby, vedie semináre publicistiky a režijne vedie Operné štúdio pri Fakulte múzických umení Akadémie umení.