Nabucco sa vrátil s novými podnetmi

Vytlačiť

Hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Vach
Réžia: Michal Babiak
Dramaturgia: Lenka Horinková
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Eva Farkašová
Choreografia: Michal Majer
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Premiéra Štátnej opery Banská Bystrica 26. júna 2010 na Zámockých hrách zvolenských

Bez Nabucca slovenské scény dlho nevydržia. Magická sila populárneho Zboru Židov, ktorý si dodnes na nejednej zahraničnej scéne vytlieska opakovanie, sa v povedomí bežného diváka stotožňuje s operou ako takou a dokáže „obmäkčiť“ aj zarytých odporcov tohto žánru. Nabucco je na jednej strane „kasovým“ titulom, na druhej je ukážkovým, ba až esenciálnym plodom rozsiahlej a u nás len postupne objavovanej ranej epochy Giuseppe Verdiho.
Návrat každého obohraného titulu prináša potenciálne riziko obmieňania už použitých inscenačných prostriedkov. Režisér Michal Babiak so svojím tímom si bol vedomý potreby postaviť Nabucca zásadnejšie sa líšiaceho od predchádzajúcich. Zároveň však mal na zreteli, že musí inscenáciu „našiť na mieru“ exteriéru nádvoria zvolenského zámku a pritom ju spraviť adaptabilnou pre ďalší, zrejme nie krátky život pod strechou banskobystrickej Štátnej opery. Premiéra v rámci Zámockých hier zvolenských a prvá repríza s trojicou exkluzívnych zahraničných hostí dokázala, že Babiakova koncepcia nielen mierila, ale aj trafila presne. Má v sebe rozmer teatrálnosti s neodmysliteľnou dávkou vonkajšej efektnosti na spôsob svetových open-air festivalov, má ducha nenásilnej modernosti, no predovšetkým ju ctí premyslená vnútorná štruktúra a logika v organizácii scén. Stabilná výprava Jaroslava Valeka, ktorá sa počas štyroch dejstiev mení len nepatrne a najmä farebno-svetelnými doplnkami, dokáže sledovať atmosféru, vývoj deja a psychologické poryvy hrdinov. Babiakova réžia, pomocou Valekovej výpravy a kostýmov Evy Farkašovej, premyslene prekonáva obmedzené technické možnosti zámockého nádvoria. Stavia jednak na charakteristických znakoch dvoch kultúr, židovskej a babylonskej, jednak v rámci meniacich sa situácií využíva vertikálne členenie javiska (schodové praktikáble)na vyzdvihnutie v danej chvíli dominujúcich účastníkov deja. Celé javisko je oblečené do čierno-bielo-strieborného farebného spektra, nekopíruje historickú dobu, v znakoch ju však podčiarkuje. Svojou nadčasovosťou zvýrazňuje univerzálnosť konfliktu a s ním spojené emócie. Pozoruhodné je Babiakovo „ovládnutie“ priestoru, či už priamo javiskového, alebo priľahlého. Využitie príchodov dychovej sekcie a tanečnej skupiny z bočného tunela a ich premiestňovanie sa medzi orchestrom a diváckymi radmi bolo plne funkčné. Vkusne pôsobilo aj baletné zoskupenie, efektne „zahusťujúce“ v choreografii Michala Majera javiskovú plochu. Kostýmy Evy Farkašovej esteticky a farebne presne ladili s výpravou. Svojím moderným strihom (v prípade Abigaille zdôrazňujúcim rozorvanosť jej emócií, raz divokosť, inokedy vznešenosť profilu postavy) spestrili vizuálny tvar výpovede.
V slovenských operných domoch je v súčasnosti minimum dirigentov vedome a zároveň intuitívne cítiacich pulz talianskej opery. Takých, čo neplávajú po povrchu a nespoliehajú sa len na ich vonkajškovú populárnosť. Šéfdirigent Marián Vach už dlhodobo dokazuje, že má tento žáner v krvi. Partitúru Nabucca podrobil dôkladnej analýze a oprášil ju od nánosov klišé, aké sú usadené aj v bratislavskej inscenácii. Fakt, že otvoril zaužívané škrty je iba „čerešničkou na torte“. Podstatné je vystihnutie typickej ranoverdiovskej pulzácie tempa a rytmu, vybudovanie zreteľných kontrastov (svižný pulz v cabalettách), ale aj práca s dynamikou. Orchester znel na oboch navštívených predstaveniach technicky precízne, výrazovo zanietene a zvláštna pochvala patrí plechovej sekcii. Zbor pripravený Ivetou Popovičovou aj napriek kvantitatívnej skromnosti spieval farebne a s náležitou dávkou emocionality.
Prvé obsadenie tvorili slovenskí sólisti (kombinácia kmeňových banskobystrických umelcov s bratislavskými hosťami), v gala predstavení 4. júla stáli na javisku prominentní zahraniční hostia. Na premiére dominovala hosťujúca sólistka Opery SND Iveta Matyášová ako Abigaille. Dnes zrejme lepšiu predstaviteľku roly v našich vodách neulovíme. Jej už takmer dramatický soprán má pravú taliansku farbu, legátová kultúra rešpektuje štýlové pravidlá, má špičku vo výške (opakované vysoké C a ešte vyšší tón vo finále 1. dejstva) aj sýtosť v hlbokej polohe. Blízke sú jej požiadavky na pohyblivosť partu, ozdoby a skoky zvládla technicky výborne. Po hereckej stránke splnila režisérove predstavy a plne ovládla javisko. Domáci barytonista Zoltán Vongrey pôsobil v titulnej roli výrazne, najmä vďaka kovovej a jadrnej strednej polohe. Má s dramatickými postavami veľa skúseností, ktoré vtisol do charakteru aj psychologických stavov svojho prvého Nabucca. Vokálne okrem ojedinelých limitov vo vysokej polohe bol štýlový a technicky pripravený. Jozef Benci (Zaccaria), ďalší hosť z Opery SND, spieval premiérový večer trocha poddimenzovane. Lyrické úseky mohli mať viac tónovej vrúcnosti a plastickosti, naopak dramatické kulminácie a najvyššie tóny nevyzneli v plnom objeme a sile hlasu, ktorá je pre tohto talentovaného basistu typická. V premiérovom obsadení dopadli slabšie stredné roly. Tenor Michala Hýrošša (Ismaele) napriek mladému veku neznie sviežo, je zastretý a forsírovaný. Debutujúca Michaela Adamcová je zatiaľ tónovo útlou a technicky nestabilnou Fenenou, ktorá však v reprízach môže získať javiskovú istotu.
Galavečer uzatvárajúci Zámocké hry zvolenské nadobudol rozmer výnimočnosti aj vďaka trojici hosťujúcich protagonistov, mien známych z popredných svetových scén. Talianska sopranistka Paoletta Marrocu disponuje vyslovene dramatickým sopránom, ktorý si objem a údernosť udržiava vo všetkých registroch, vrátane prenikavých hrudných hĺbok. Naplnila svoju Abigaille vášňou aj nenávisťou, dominantnosťou aj zlomenosťou a tieto polohy vložila do výrazových i hereckých prostriedkov. Ruský barytonista Boris Stacenko preukázal mohutný, ale technicky ovládaný materiál, ktorý mal plynulosť fráz v pokojných miestach a v dramatických vrcholoch zaburácal strhujúcimi výškami. Taliansky basista Riccardo Zanellato sa po troch rokoch od koncertného uvedenia Lombarďanov vrátil na zvolenský festival, aby stvárnil štýlovo čistého a obzvlášť v lyrickej kantiléne kultivovaného Zaccariu. Našli sa však miesta, kde mohol zaznieť jeho hlas aj údernejšie. Osviežujúcim prínosom bola Fenena mladej slovenskej mezzosopranistky Michaely Šebestovej, ktorej hlas znie priebojne, má zaujímavú farbu a šancu naďalej cibriť techniku. Igor Strojin bol vokálne trocha utiahnutým Ismaelom, popri farebnom tóne v stredoch sa žiadala koncentrovanejšia vyššia poloha. Z menších postáv treba spomenúť najmä neprehliadnuteľného Petra Schneidera (Abdallo), ale aj sľubnú Veroniku Mihalkovú ako Annu.
Premiéra i prvá repríza pod hviezdnou oblohou zvolenského zámku sa stretli s enormným záujmom publika. Ten zrejme neutíchne ani na domovskej scéne. Je hodné pochvaly, že inscenátori sa na automatickú populárnosť titulu nespoliehali, ale vytvorili vizuálne aj hudobne verziu, ktorá predstihla všetky doterajšie na slovenských javiskách.

 

Publikované online: 26.6.2010

Pavel Unger

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.