NA OBED PRAŽENICA, NA VEČERU KOPANEC

Vytlačiť

autor a dramaturgia: Melánia Krajancová,
réžia a scénografia: Daniela Cádrová,
hudobná spolupráca: Milena Cádrová,
hrajú: Mirka Pavlíková, Bára Kocmánková,
premiéra: 19.10.2008, DK Senica.

Vrámci festivalu Senická divadelná horúčka 2008 bola uvedená aj premiéra pôvodnej slovenskej drámy Melánie Krajancovej, mladej absolventky brnenskej JAMU. Autorka, ktorá pre divadelný súbor oProti už v minulosti napísala scenár Črepy lekna, tento krát predstavila hru s názvom Nepravidelný priestor. Text bol v roku 2007 nominovaný na Cenu Alfréda Radoka.
Téma hry sa zdá pomerne klišéovitá, opotrebovaná neustálym prežúvaním (aj netalentovanými) dramatikmi. Kríza súčasnej rodiny, konfliktné partnerské spolužitie, hľadanie šťastia, strácanie ilúzií - témy často zneužívané na mechanické kreovanie plytkej literatúry. No Melánia Krajancová banálne historky píše s veľkým talentom a kompozičnou bravúrou. Jednotlivé výstupy, ktoré sú radené bez časovej či priestorovej nadväznosti, plynule prechádzajú jeden do druhého. Tým autorka deštruuje časopriestorovú kontinuitu, ktorá by mohla byť pre ňu tvorivo obmedzujúca, a teda bez akýchkoľvek formálnych determinantov sa zameriava na čistú emocionalitu svojho diela. Zjednocujúcim prvkom výstupov je citová exponovanosť, hra je komponovaná ako sled hysterických výkrikov postáv v krajnej zúfalosti.
Divadelný súbor oProti, pôsobiaci v Senici od roku 2003, založili vtedajšie absolventky bábkoherectva na VŠMU v Bratislave. Daniela Cádrová, jedna zo zakladateliek súboru, sa po skúsenosti s réžiou Črepín lekna rozhodla pod svojou taktovkou oživiť aj tento text. Do inscenácie angažovala dve mladé herečky, Mirku Pavlíkovú a Báru Kocmánkovú. Obe na scéne predstavujú rôzne polohy svojich postáv, no dokonca aj rôzne postavy. Naznačujú štádiá partnerstva medzi mužom a ženou, ale aj vzťah dcéry a jej rodičov.
Na znázornenie prechodov medzi výstupmi využíva režisérka možnosti svetla. Tak sa partnerská hádka zmenou osvetlenia, no v neustálom návale slov, plynule mení na konflikt dcéry s otcom alkoholikom. Podobné dôvtipné riešenia režisérka využíva viackrát, no vždy s dostatočným ohľadom na diváka, ktorý by sa inak mohol v bludisku tirád stratiť.
Podobný text vyžaduje aj variabilný priestor, ktorý by zbytočne nepútal divákovu pozornosť a neodkazoval na konkrétne miesto. Daniela Cádrová hru umiestnila na bielu plochu, po celom obvode obstavanú provizórnym hľadiskom. Dominantou je iba jedna kartónová škatuľa, z ktorej v úvode vychádza Mirka Pavlíková, vyslovujúca svoj zúfalý monológ nad stiesnenosťou priestoru, v ktorom sa pohybuje. Škatuľa sa na scéne ešte niekoľkokrát funkčne zapája do javiskového diania, či už ako symbol skľúčenosti, alebo úniku pred realitou. Často sa stáva útočiskom postáv, pretože sa v nej síce ťažko dýcha, no omnoho ľahšie žije. Na zemi sú ďalej rozhádzané vajíčka a kamene. Vajíčka, ako symbol dohárajúceho manželstva, kedy spoločné stolovanie je už iba romantickou spomienkou, a kamene, ktorých buchot o dlážku slúži na uvoľňovanie tenzie postáv. Podobne jednoduché a skôr funkčné sú kostýmy, zladené v kontrastnej čiernej farbe a prispôsobené na dynamický pohyb herečiek.
Jednoznačne najväčší prízvuk je teda na herečkách, ktoré sa celý čas pohybujú v uzavretom priestore, a bez väčšej pomoci scény či rekvizít musia zaplniť priestor po takmer absentujúcich scénických zložkách. Mirka Pavlíková, ktorá pôsobí ako bábkoherečka, v inscenácii predstavuje mladú ženu s veľkými túžbami, ktoré ale zostávajú nenaplnené. V neustálom víre hádok je jej prejav hysterický, dynamicky sa pohybuje po celom javisku a využíva výrazné gestá. Jej repliky sú často ironické a parodizujúce, teda jej herectvo miestami hraničí s groteskou, kedy je jej telo v područí kŕču napodobňovania nenávideného (no zároveň milovaného) partnera. Bábkarský pôvod herečky je tu veľmi citeľný, ako v pozitívnom, tak aj v negatívnom zmysle. Pohybuje sa s nadsázkou a do svojej postavy vnáša sugestívny umelecký rozmer, vlastný charakteru bábkového divadla. No jej hlasový prejav je až príliš zdeformovaný, miestami pripomína infantilný afekt (ktorý si herečka tiež pravdepodobne priniesla z bábkového divadla), čo mierne narúša celkový kontext hry.
Obsadenie druhej postavy ženskou herečkou – Bárou Kocmánkovou, sa ukázalo ako veľmi vhodné. Okrem postavy partnera vystupuje v úlohe otca a aj matky. Bára a Mirka sú tu vo výraznom a veľmi plodnom kontraste. Predovšetkým je to českým pôvodom Báry, teda na scéne sa mieša slovenčina s češtinou. Mirka ako ženský element so všetkými svojimi hystériami a nekonečnou nespokojnosťou sa veľmi dobre dopĺňa s flegmatickou Bárou, ktorá je symbolom mužskej pokojnosti, ale aj ťažkopádnosti. Jej herectvo je teda omnoho umiernenejšie ako Mirkine, neporovnateľne menej sa pohybuje v priestore, no treba povedať, že aj omnoho neistejšie.
Jedným z úskalí faktu, že partnerov v inscenácii reprezentujú dve ženy, je nehodnovernosť scén s erotickým nádychom. Herečky sa nedostatočne stotožňujú so sexuálnym pozadím svojho vzťahu a z ich dotykov a bozkov je cítiť neprofesionálny ostych a neautentickosť. Keby sa ale naučili lepšie vnímať na scéne práve erotický rozmer svojho partnerstva, bolo by to veľmi prínosné pre celkovú koncepciu a verím, že by tak inscenácia dostala nebývalý náboj. Neistota v herectve je prítomná aj pri fyzických útokoch, ktoré by sa podľa prevedenia len ťažko dali definovať ako logické vyústenie agresívnej potýčky. Z prejavov agresie je cítiť ľudský strach herečiek, aby tej druhej príliš neublížili. To sa odráža v ich neistote a váhaní, čo je pri tak emotívne hutnom tvare na škodu.
Inscenácia ako celok teda narába s netradičnými a sugestívnymi výrazovými prostriedkami. Centrom diania sa stávajú emócie, ktoré nie sú násilne vtlačené do dejových zápletiek a divák ich teda môže vychutnávať v čistej podobe. Je skvelé, že súbor sa rozhodol pre cestu divadla citu na úkor racionality. Skrátka, Záhoráci to umí.

Publikované online: 19.10.2008

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.