Na mexickej vlne altruizmu

Vytlačiť

Mária Ďuríčková, Peter Palik: Guľko Bombuľko

Scenár a réžia: Peter Palik

Dramaturgia: Ivan Sogel

Scénografia: Elisabeth Wittgruber

Hudba: Daniel Špiner

Asistent réžie: Peter Creek Orgován

Účinkujú:

Viktória Sedláková

Andrej Sisák

 

Premiéra 2. februára 2018, Bábkové divadlo Košice.

 

Osemnásteho februára 1959 sa manželom Handlerovcom v americkom Wisconsine narodila svetoznáma egocentrická bábika Barbie s mierami 95 – 45 – 82. Začala sa doba anorektická, ktorá zasahuje stále nižšie vekové kategórie a deformuje človeka. O tri roky nato sa zasa v Československu narodil Márii Ďuríčkovej istý Guľko Bombuľko, dobrosrdečný altruista výrazne pyknického typu, ktorý aj dnes obracia naruby všetky samoľúbe vzory súčasnosti.

 

Blížiace sa okrúhle – sté – výročie narodenia známej spisovateľky Márie Ďuríčkovej (1919) sa v košickom Bábkovom divadle rozhodli osláviť poriadne na okrúhlo – dramatizáciou jednej z jej najznámejších kníh pre najmenšie deti O Guľkovi Bombuľkovi. Autorom scenára je Peter Palik, ktorý sa postaral nielen o réžiu, ale aj o učebnicový príklad toho, ako sa robí dobré remeslo – v tomto prípade detské bábkové predstavenie.

Základom je výber dobrej predlohy, čo Ďuríčkovej text bezpochyby spĺňa s tým bonusom, že navyše obstál aj v náročnej skúške časom. Z pragmatického hľadiska je zaujímavý z dvoch aspektov. Prvým je to, že kým v roku uvedenia je atraktívny ako novinka, v tom ďalšom ožije nanovo pre spomínané Ďuríčkovej sté narodeniny. Druhým aspektom je fakt, že prvá kapitola Guľka Bombuľka sa nachádza v závere Čítanky pre 2. ročník základných škôl (Aitec, 2011), čo túto inscenáciu automaticky zaraďuje na popredné miesta povinných školských jázd do divadla.

Jednoduchý sujet hovorí o nájdení červenej vlnenej rukavice, ktorej chýbal pár, a preto bola rozpáraná a zmotaná na klbko – najskôr malé ako orech, neskôr už ako jablko, napokon až ako pomaranč. Jednoducho Guľko Bombuľko. Tomu však hrozilo, že z neho upletú papuče pre bábiku, preto sa vyšmykol z rúk dievčatka a zmizol – vygúľal sa – na dvor. Tam spoznáva nový svet a zoznamuje sa s obyvateľmi dvora, s ktorými zažíva rôzne príhody, dobrodružstvá a snaží sa nájsť odpoveď na otázku, čo je v živote naozaj dôležité.

Pri dramatizácii literárnej predlohy si Peter Palik veľmi dobre uvedomil, že na detských predstaveniach približne polovicu hľadiska (niekedy aj viac, pri vzorci dvaja rodičia a jedno dieťa) tvoria dospelí. Tomuto faktu prispôsobil aj svoju úpravu, keď síce skoro v úplnosti prevzal originálny sujet, no popracoval na dvojdomosti dialógov a prepracoval charaktery jednotlivých postáv. Obomi postupmi sledoval jedinú vec – aby sa počas celých 45 minút predstavenia prihováral naraz deťom aj ich rodičom.

Hodnotenie detských predstavení je často ošemetná vec. Dištancia medzi modelovým detským divákom a (minimálne fyzicky) dospelým recenzentom môže spôsobiť, že recenzent stratí zo svojho zreteľa detský aspekt a jeho text sa minie s intenciou tvorcov. Na tomto mieste treba priznať, že pri vnímaní tejto inscenácie (a ostatných určených pre detského diváka) autorovi pomáhal zohraný tím mladých recenzentov vo veku tri a pol, sedem a osem a pol roka.

Ak sa vrátime k problematike postáv, musíme dodať, že v rámci interného prieskumu na spomenutej nereprezentatívnej vzorke divákov ako najobľúbenejšia postava vyhrala jednohlasne tetka Gagatka (hus). Ak hus, tak poriadna dedinská hus ako sa patrí. Palik z tetky Gagatky urobil miestnu „lady Gagu“, ktorej poriadne trčí slama z topánok. Presunutie prízvuku na predposlednú slabiku slova, nárečová slovná zásoba a naturalistický temperament ako z Tajovského Ženského zákona boli kľúčom k úspechu tejto postavy, za ktorou stála Viktória Sedláková.

Najväčší úspech medzi staršími divákmi získal zasa jednoznačne vrabec Čičo, ktorého si naozaj s chuťou zahral Andrej Sisák. To, čo Ďuríčková iba naznačila – vrabec nič nerobí, iba sa priživuje na ostatných – Palik doviedol do úplnosti. Z vrabca sa v Sisákovom podaní stáva temperamentný vták – sangvinik, ktorý sa nemusí o nič starať – veď na to je tu predsa celý hospodársky dvor. Všetky jeho prejavy, hlboký hrdelný hlas a repliky ako od Víťa Staviarskeho nenechajú nikoho na pochybách ohľadom jeho etnického zaradenia. Iba divák znalý východoslovenských reálií si dokáže naplno užiť to, z čoho by v bratislavských a bruselských salónoch praskali šálky od kávy, možno aj samotné kávovary. V tejto Palikovej intencii a Sisákovej interpretácii môžeme hovoriť o divácky vďačnej, ale pritom stále detsky láskavej politickej nekorektnosti.

Podobne Peter Palik aktualizoval aj ostatné zvieracie postavy Ďuríčkovej knihy – sliepku Pipku, holúbka Bielohlávka, psa Rexa či kohúta Kika a iných. Títo dobrí a pracovití (žiada sa povedať proletárski) obyvatelia dvora stoja v opozícii voči buržujskej (aby sme sa znovu vrátili do Ďuríčkovej čias) palácovej mačke Líze, ktorá si žije v kuchyni vo veľkom prebytku a na dôvažok ani nevie chytať myši. Akoby toho pohodlia nebolo dosť, z Guľka Bombuľka si chce urobiť sedačku, čo vytvorí základný dramatický konflikt celej hry – boj dobrých zvieratiek proti zlej mačke o hovoriace klbko vlny.

Pekné bábky, ktoré ožívajú pod rukami dobre naladených hercov, v ničom neexperimentujú, nekričia a spolu so scénou sú poňaté v konzervatívnom tóne, čo však veci vôbec neškodí. Naopak, spolu predstavujú starý, pokojný, pomalý vidiecky svet, v ktorom v duchu spomienkového optimizmu (z)víťazí dobro nad zlom. Nepochopenou však ostala čierna plachta s belavými mračnami medzi kurínom a holubníkom. Vizuálne a atmosférou by sa skôr hodila do divadla poézie, v ktorom by zazneli Kraskove verše – zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli. Od hory, od lesa tak plače, kvíli...

Na smútok pritom nie je žiadny dôvod. Guľko Bombuľko sa nesie na vlne úprimnej radosti z poznávania nového, čo demonštruje aj doslovným rozdávaním samého seba, keď odvíja svoju červenú vlnu a darúva ju nielen kamarátom z dvora, ale aj deťom v hľadisku. Detskí diváci majú takto jedinečnú možnosť doslova rukolapne sa dotknúť abstrakcie – altruizmu hlavného hrdinu, ktorý sa pre druhých rozdá celý.

Odovzdávanie pozitívneho by nebolo možné bez oboch pozitívne pôsobiacich hercov. Obom – tak Viktórii Sedlákovej, ako aj Andrejovi Sisákovi – veria deti všetko. Ak Sisák pôsobí oproti kolegyni o trochu suverénnejšie, prirodzenejšie a uvoľnenejšie pri hraní, v spievaní má isté rezervy. Vyzdvihnúť treba to, čo nie je pri detských predstaveniach, žiaľ, pravidlom – že tu sa spieva naživo, v čom zase sebavedomo vyniká Viktória Sedláková.

Zatiaľ čo sa Guľko rozdávaním zmenšuje, dobroprajný Rexo ho upozorňuje na to, že pri rozdávaní treba vedieť, čo je dôležité, aby sme sa vyhli zneužívaniu. Aby bolo dávanie zmysluplné, treba si vedieť stanoviť vlastné hranice. Ako klbko nie je nekonečné, ani človek nemá nekonečné možnosti a sily. Tu potom dochádza k druhej interakcii medzi hrou a realitou, keď po zvieratkách dostávajú možnosť zapojiť sa do hľadania správnej odpovede aj deti v hľadisku. Čo je v živote naozaj podstatné?

V závere predstavenia, keď je už Guľko len malou guličkou, padá do studne Čičovo malé vrabča. Pri jeho vytiahnutí sa spotrebuje aj posledná Guľkova vlna, ktorý sa takýmto spôsobom obetuje, aby zachránil život druhého. V tomto bode dochádza k veľkolepej syntéze a etickému i divadelnému vrcholu celej inscenácie. Každá zo zvieracích postáv prináša svoj kúsok červenej vlny, aby spolu opätovne namotali dobrého Guľka. No vlny nie je dosť... Kto má zvyšok?

Tvorcovia predstavenia tu všetko stavili na jednu kartu a riskujú naozaj veľa. Na druhej strane však ukazujú bezvýhradnú dôveru voči detskému divákovi, keď vyzvú deti, aby doniesli na javisko každý svoj kúsok vlny, ktorý ešte len pred chvíľou dostali a v mysli si ho už zaradili ako pekný suvenír z divadla. Dôvera sa vypláca, ruky idú hore, deti húfne spontánne nosia svoje vlnky z každej strany, vzniká naozaj malá mexická vlna altruizmu – a červený Guľko Bombuľko je späť.

Vraví sa, že lepšie je raz vidieť, ako stokrát počuť, no najlepšie je to zažiť na vlastnej koži. Inscenácie pre deti neustále zápasia s tým, ako odovzdať morálne posolstvo bez moralizovania. Peter Palik to zvládol nanajvýš elegantne, keď stavil všetko na detského diváka a prirodzené dobro v ňom. Cez trojitú gradujúcu interakciu medzi hercami a detským publikom ich nechal zažiť to, s čím sa v tomto žraločom svete asertívnych (rozumej agresívnych) sebarealizácií bežne nestretnú. Vo svete plnom Barbie a Kenov je Guľko Bombuľko svojím spôsobom predstaviteľom skutočnej revolúcie. Nebyť sústredený iba na seba. Hľadať to podstatné, to dôležité. Nežiť len pre seba. Egoizmus vymeniť za dávanie sa druhým. Sebectvo za obetu. Čaro tejto Palikovej inscenácie spočíva (aj) v tom, že mimoriadne jednoduchým a účinným spôsobom ukazuje detskému divákovi podstatu krajšieho sveta. Ostáva už len veriť, že čím viac divákov – malých i exupéryovsky veľkých – sa dokáže s Guľkom Bombuľkom naladiť na rovnakú vlnu.

 

Ak by ste ma vyložili tam na pustom ostrove, / budem hľadať, kde je poklad, čo by srdcu vyhovel. / Ak by ľúbil moje chyby a fandil mojim oblinám, / páči sa mi taká cesta jednoduchá, nevinná... (Sima Martausová: Marína, 2006.)

 

Publikované online: 23.4.2018

Matúš Marcinčin

Matúš Marcinčin (1985) je v prvom rade šťastný manžel a hrdý otec jedného syna a troch dcér. Vyštudoval slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s občianskou náukou na PU v Prešove (PhDr.) a literárnu vedu na UPJŠ v Košiciach (PhD.). Inak je obyčajným dedinským učiteľom. V skutočnosti viac tým, kto chytá v žite, ako učiteľom. Svoju frustráciu zo školskej reality si lieči príležitostným písaním.