Na konci v koncoch…

Dramaturgia: Ján Chalupka, Uršuľa Ferenčuková
Scéna a kostýmy: Zuzana Malcová
Hudba: Matúš Uhliarik
Réžia: Kamil Žiška
Účinkujú:
Jozef: Daniel Výrostek
Hana: Dominika Výrostek MisárováStarý otec: Vladimír Rohoň
Jesenský, Draškovič, Bagar: Richard Sanitra
Lilgová, Mamka Pôstková: Anita Krepčárová Šafáriková
Milka, Pavúková, Meličková: Barbora Špániková
Alexy, Ondrej, Pavúk, Maco Mlieč, Halaša, Jano, Ivan, Borodáč: Ján Marcinek, posl. AU BB
Premiéra 18. 10. 2013 v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene
Inscenácia Na konci… je životopisnou drámou o Jozefovi Gregorovi Tajovskom, ktorú napísala priamo pre súbor Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene súčasná dramatička a režisérka Katarína Mišíková Hitzingerová. Blízky vzťah súboru k jednému z našich najväčších dramatikov dokladá nielen názov divadla, ale aj geografická blízkosť jeho rodiska, a teda aj pochopenie pre tradičný kolorit jeho hier, miestne zvyky a stredoslovenský folklór.
Tohtoročná dramaturgia DJGT z veľkej časti stojí na životopisných drámach velikánov literatúry, okrem inscenácie Svet (podľa) Urbana, ktorá je založená na živote a tvorbe Jozefa Urbana, uviedli aj muzikál Prekliaty básnik o Françoisovi Villonovi. Je jasné, že ak súbor nesúci meno Tajovského uvedie hru o ňom, pôjde o nekritickú poctu jeho pamiatke a dielu. Avšak privysoká miera pátosu a prepiate heroizovanie je niečo, čo už dnes málokoho zasiahne. Úcta k národným dejinám v divadle je dôležitá, ale viac ako kedykoľvek potrebuje prehodnotiť svoju prácu s materiálom a osobnosti demýtizovať, a nie im ešte viac pridávať na pozlátku, ktoré pôsobí falošne. Ostatne, podobných príkladov osobností, ktoré divadlo pomohlo „demýtizovať“, by sa našlo mnoho, od Tisa cez Štefánika po Štúra a ďalších. Za všetky stačí uviesť postmoderne dekadentnú one man show Hollyroth, ktorou sa dramaturgia Slovenského národného divadla trafila priamo do čierneho a dokázala nadčasovosť Hollého tvorby, ale zároveň aj tlmočila jeho životné osudy dnešnému divákovi.
Obdiv k osobnosti Tajovského sa v inscenácii Na konci… nezaobišiel bez pátosu, až gýču. Tajovského (Daniel Výrostek) jeho životom sprevádza postava mŕtveho starého otca (Vladimír Rohoň), ktorému autor venoval svoju poviedku Do konca (odtiaľ prebrala autorka názov svojej hry). Starý otec ako zhmotnená spomienka, s ktorou Tajovský neustále komunikuje, je v bielom sedliackom obleku a s bielou čiapkou – biela farba má zrejme asociovať jeho čistotu, nadpozemskosť, avšak divákovi, s ohľadom na dobové prostredie hry, môže pripomínať skôr mlynára a zmiasť ho. Rohoňov prejav je tu trochu gýčovo nadnesený, láskavým tónom a pomalým prejavom stvárňuje svoju anjelskosť. Za gýčovú sa dá považovať najmä záverečná scéna, v ktorej sa Tajovskému zastavia vreckové hodiny, ktoré kedysi dostal práve od starého otca. Tajovský pochopí, že umrel a starý otec si ho odvádza so sebou, so slovami, že ho už čakajú aj so starou mamou a psom.
Vizuálny i interpretačný kľúč inscenácie je postavený na metafore viniča, ktorý Tajovskému na celý život prirástol k srdcu. Niekoľko radov viniča je priamo na scéne – rady sa rôzne preskupujú a menia tak priestorové usporiadanie javiska. V období Tajovského vojenskej služby napríklad predstavujú zákopy, v ktorých sa vojaci plazia, pri usporiadaní do štvorca zase predstavujú oplotený „buzerplac“, na ktorom pochodujú vojaci. Okrem toho tu je niekoľko vinárskych sudov a kufor, ktorý predstavuje Tajovského večné putovanie a sťahovanie sa. Scéne dominuje socha patróna vinohradníkov (Svätý Urban) s hodinami, ktoré odpočítavajú Tajovského čas. Niekoľkokrát sa táto socha objaví v tme, osvetlená kužeľom svetla.
SamotnýTajovský je interpretovaný ako životaschopný, zdravý a rozumný, veselý slovenský junák, plný ideálov a vôle svoje ideály aj realizovať. Je symbolom protiuhorského odboja, slovenskej národnej hrdosti a čistoty duše. Daniel Výrostek svoju postavu interpretuje v príznačnej, hoci trochu klišéovitej mustre. Jediný raz zacítime interpretačnú odchýlku v momente jeho hádky s manželkou Hanou, keď stráca argumenty a nepatrične zvyšuje hlas. Jedine vtedy v ňom vidíme odtieň ľudskosti, pochyby či straty nekonečného elánu.
Jeho život je tu zobrazený od momentu, keď odchádza na štúdiá, aby sa vrátil ako učiteľ. Už tu sú akcentované iba jeho kladné stránky, keď háji svoj slovenský a ľudový pôvod, necíti sa byť pánom a ani ním nechce byť. Je skromný, vzdelaný a svoje povolanie vykonáva jedine pre dobro ľudu. Jeho prvá láska Milka (Barbora Špániková) sa s ním rozchádza, pretože cíti, že jeho prioritou nikdy nebude ona. To sa ostatne ďalej kumuluje aj v jeho životnom zväzku s Hanou. Kvôli nej však príjme prácu úradníka v banke, aby si získal priazeň jej matky (Anita Krepčárová Šafáriková). Tá Tajovského považuje za bohéma a povaľača, ktorému sa nechce pracovať.
Okrem línie jeho osobného a milostného života sú tu predstavené aj Tajovského politické názory. Objaví sa aj epizóda jeho väznenia za protiuhorský článok, ktorý napísal s Jesenským, no plnú vinu zobral na seba. Vidíme jeho zhnusenie bankou, ktorá nechce požičiavať chudobným ľuďom, pobyt na štúdiách v Prahe, angažovanie v spolku Detvan, jeho odpor voči rozpadu Československa počas druhej svetovej vojny. Je presvedčený národniar, čechoslovakista, buditeľ a učiteľ národa. To všetko sa tu hyperbolizuje do ohromného a veľkolepého obrazu, v ktorom len ťažko hľadáme náznaky komplexnosti či druhej strany príbehu.
Samozrejmou súčasťou je jeho divadelné putovanie, objavenie lásky k divadlu počas pobytu v Prahe a hľadanie vlastného tvorivého výrazu. Svoju inšpiráciu hľadá medzi ľudom, vo svojom najbližšom okolí; v priebehu predstavenia stretáva postavy svojich budúcich diel (napríklad Maca Mlieča či mamku Pôstkovú). Je prenasledovaný zlými kritikami jeho tvorby, ktoré mu vyčítajú predovšetkým málo deja. Úryvky z kritík hovoria jednotliví herci a držia pritom v rukách moreny, čím sa zdôrazňuje duševná rozorvanosť Tajovského a zúfalstvo z neprijatia jeho tvorby. Avšak neskôr sa dočká dokonca inscenovania v národnom divadle, kde kúsok jeho hry Statky-zmätky predstavia Hana Meličková (Barbora Špániková) a Andrej Bagar (Richard Sanitra).
Jeho životná láska Hana (Dominika Výrostek Misárová) má o niečo realistickejší a menej patetický tón. Je predstavená ako vzdelaná a cnostná žena, ktorá sa angažuje v Slovenskom spevokole a spolku Živena, číta slovenskú literatúru a zaujíma sa o spoločenské dianie. Preto chce aj odísť do Prahy, aby sa mohla ďalej vzdelávať, ale Tajovský je príliš spätý so slovenským jednoduchým ľudom, aby mohol odcestovať preč. Časť ich vzťahu boli od seba oddelení, preto je prenesená na javisko aj ich korešpondencia. Z tej sa dozvedáme okrem iného o počatí spoločnej dcéry Dagmar. Asi aj z dôvodu Tajovského zanietenia pre veci kultúry a politiky nevyznieva láska manželov nijak obzvlášť vášnivo, ich spoločným výstupom tu nie je dopriaty veľký priestor. Ich svadba sa dokonca odohrá len náznakovo a s akýmsi nezáujmom oboch.
Na javisko je prenesené množstvo dobových reálií, od jazyka, cez ľudové piesne a zvyky, až po rekvizity. Tak sa tu objavuje napríklad aj mierne karikovaná vianočná hra dedinských koledníkov. Postavy Nemcov a Maďarov sú parodované typickým prízvukom, čo vyznieva trochu lacno. Kostýmy taktiež mapujú dobovú realitu, predstavujú jednoduché dedinské kroje. Tajovský si počas práce v banke oblieka cez svoju tradičnú vyšívanú košeľu úradnícky žaket, s postupujúcim vekom si domaľuje fúzy, čo môžeme chápať ako komickú karikatúru ochotníckych predstavení (ktorých sa Tajovský ako autor dočkal nemálo). Aj hudba je zostavená prevažne z ľudovej tvorby, akurát počas pražského pobytu zaznie typická česká heligónka.
Istý pokus priblížiť sa dnešnému divákovi nájdeme vo forme, ktorá v niektorých miestach narúša časopriestorovú kontinuitu. Tajovský prechádza z rôznych časov a miest na iné, jeho miesta pobytu a vročenie dejstva vždy herci napíšu na nejakú časť scény alebo na rekvizitu, či už vínový sud, alebo kufor. V závere celkom nepochopiteľne vystúpi Janko Alexy (Ján Marcinek), ktorý sa chystá portrétovať Tajovského so ženou. Namiesto obrazu však napíše kriedou na drevenú dosku vozíka názvy diel spisovateľa.
Ako som písala v úvode, je pochopiteľné a očakávané, že ak divadlo nesúce meno Jozefa Gregora Tajovského bude inscenovať hru o živote a diele tohto spisovateľa, pôjde o inscenáciu viac ako ospevujúcu. Avšak absolútna absencia nadhľadu, tvorivého prístupu k dokumentárnemu materiálu či experimentovania s formou odsúva toto dielo na úroveň učebnicovej „povinnej“ dramaturgie. Inscenácia Na konci… pracuje len s banálnou faktografiou a je poznačená staromilstvom, a tak je dnešnému publiku vzdialená podobne ako školská výučba, ktorá žiakom tvorbu spisovateľa často predstavuje ako niečo cudzie, vzdialené a vonkoncom neaktuálne. Ale Tajovský nie je „na konci“, ešte nám má mnohé čo povedať. Len sa nesmieme báť rozbiť jeho mýtický osud, zosadiť ho z piedestálu národného hrdinu a ukázať ho dnešnému človeku ako komplexnú osobnosť, ktorá je viac než len encyklopedické heslo a kapitola v nudnej učebnici.
Tatiana Brederová
publikované online 9. 12. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.