Na hranici medzi dobrým a tým druhým

Vytlačiť

Réžia: Zuzana Ďuricová Hájková

Choreografia: Tibor Trulik, Zuzana Ďuricová Hájková

Hudba: Matej Háasz

Svetelný dizajn: Ján Čief

Videoart: Lukáš Matejka

Účinkujú: Tibor Trulik, Lenka Rajchmanová, Michaela Mirtová, Isabel Paladin, Luca Tomao, Michaela Turcerová, Pavol Pondelík, Samuel Juráš

 

Premiéra: 10. a 11. november 2017, Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica

 

Divadlo Štúdio tanca prešlo v poslednom čase niekoľkými turbulentnými divadelnými sezónami, ktoré boli navonok ovplyvnené spoločensko-politickou situáciou v banskobystrickom regióne. S napätou situáciou sa súbor pod vedením riaditeľky a choreografky Zuzany Ďuricovej Hájkovej vysporiadal po svojom – tvorbou. Bolo to obdobie, v ktorom sa zdalo, že frustrácia, marazmus a neistota nad ďalším pôsobením divadla vyniesli na povrch pretlak emócií a tém, s ktorými sme sa v tvorbe súboru doteraz nestretli.

Postupne vznikali inscenácie, ktoré čerpali práve z atmosféry strachu, nekomunikácie, nevraživosti a agresie zo strany zriaďovateľa: Jadro (2015), Očista ( 2016), Márnosť nad márnosť (2017) a Prevaha dobrého (2017).

Všetky štyri inscenácie spájajú napäté okolnosti ich vzniku a zároveň reflexia aktuálnych politických a spoločenských problémov očami choreografky a súboru. V rámci slovenského súčasného tanca je takáto plošná reflexia ešte stále veľmi vzácna. To je fakt, vďaka ktorému si tvorcovia zaslúžia ocenenie i priestor na tvorbu. Spôsob, ako sa svoju reflexiu snažili uchopiť, prešiel vývinom: od sporného manifestačného konkretizovania v Jadre, cez abstraktnejšie formy, ktoré vzbudzovali tajomstvo, až po nádej (Prevaha dobrého).

Názov poslednej inscenácie sa v priebehu tvorivého procesu menil. V prípade genézy jej vzniku ide o jeden z kľúčových momentov. Premiéra sa konala tesne po voľbách do vyšších územných celkov. Tvorcovia menili tvar inscenácie vrátane názvu na poslednú chvíľu podľa výsledkov volieb. Z dovtedajšieho pracovného názvu Prevaha dobrého/zlého, zmizlo slovo „zlého“. Na plagátoch, na ktorých toto spojenie už bolo uvedené, ho tvorcovia škrtali. Inscenácia tak aj vďaka výsledkom volieb stála viac na nádeji ako na skepse.

Choreografi Zuzana Ďuricová Hájková a Tibor Trulik postavili koncept na rieke, ktorej tok sa neustále mení, z pokojnej rieky sa môže stať dravá, nekontrolovateľná, taká, ktorá môže ničiť a devastovať. Rieka ako niečo nečakané, nespútané, neovládateľné, čo v sebe nosí rôzne zradnosti a nepochopenia, ktoré môžu vyústiť do katastrofy.

Inscenátori ďalej rozvíjajú koncept aj na základe výroku Chalíla Džibrána: „Nože sa dívajte do tohto prúdu a načúvajte jeho melódiám! Ustavične hľadá more, a hoci jeho hľadanie nemá konca, spieva o svojom tajomstve deň čo deň, od poludnia k poludniu. Kiež by ste aj vy hľadali Otca, ako potok hľadá more.“ Riekou, presnejšie rybami sa dala choreografka Zuzana Ďuricová Hájková inšpirovať už vo svojej dávnejšej choreografii Lososy. Tam sa zamerala na fenomén ryby a kolobehu jej života, ktorý pripodobnila k človeku. V inscenácii Prevaha dobrého je koncept postavený na rieke, jej toku, v ktorom sa podobne ako v dejinách ľudstva odzrkadľujú rôzne javy. Striedajú sa obdobia tápania s obdobiami hojnosti a divokosti, ktoré nemusí ani koryto rieky spracovať.

Súbor sa rozrástol. K dlhoročným tanečníkom Tiborovi Trulikovi, Lenke Rajchmanovej a Michaele Mirtovej (v divadle pôsobí dva roky) pribudla dvojica talianskych tanečníc Isabel Paladin a Luca Tomao. Pohybovo i temperamentom zapadli do súboru. 

Uprostred priestoru javiska je nalepená čiara, ktorá ho rozdeľuje na dva priestory: stranu dobrého a stranu zlého. Tu chýba ale jasnejšia interpretácia – čo znamená čiara? Ide o hranicu, ale prečo sa tanečníci cez ňu voľne pohybujú? Hranica dobrého a zlého, ktorá mnohokrát nie je vôbec zjavná, ktorú prechádzame bez povšimnutia, akoby sa nás ani ten rozdiel medzi dobrým a zlým netýkal a neovplyvňoval nás. Ostrovčeky ohraničené čiarami sa nachádzajú aj na mieste, kde hrá bubeník a dvojica saxofonistov, rovnako je ohraničený priestor napravo pri stene, kde sa bude v jednom momente odohrávať scéna znásilnenia.

Úvodná skupinová choreografia je dynamická a úderná. Tanečné sóla prechádzajú do kolektívnej práce. Tanečníci sa navzájom odpudzujú i prijímajú. Potom sa medzi nich postavia negatívne prejavy, ktoré ich vzťahy naštrbujú a posúvajú do nepriateľskej roviny. K navodeniu pocitu zlosti, nenávisti, nenaplnených ambícií prispieva aj projekcia v pozadí na troch plochách: figúrky vojakov sa transformujú do bojujúceho davu. Abstrakcia z predchádzajúcich prechádza do bolestnej konkrétnosti, ale aj popisnosti. Až príliš jasne evokuje pocit, ktorý by mal vyvstať zo samotnej pohybovej zložky. Ale sú aj miesta, v ktorých cítiť sebairóniu. Dvojica tanečníkov (Luca Tomao a Tibor Trulik) vedie fyzický súboj, ktorý rozhodne až príchod tretieho – hudobníka, ktorý fyzickým vzhľadom vystraší jednu bojujúcu stranu, a tá sa radšej vzdá. Tanečníci sa formujú z jednotlivých pohybových partitúr do spoločných útvarov. V nich je choreografia najúdernejšia. Rytmicky sa pohybujú, pôsobia ako stádo či skupina rýb, či masa ľudí, ktorí sa vedia vzájomne ovplyvňovať a niečo spolu dokázať. Abstraktnejšie, ale o to tajomnejšie pohybové časti sa striedajú s konkrétnou projekciou, ktorá znázorňuje masový pochod vojakov. Táto nadstavba nad pohybovou zložkou pôsobí už značne popisne. Úderné výpady tanečníkov sa striedajú s pokojnejšími až viac ambientnými polohami. Je to spôsob ponárania a vynárania sa hlavy z vody. Hluk, pohyb strieda pokoj a zastavenie, ktoré znova vyruší náhly vpád tanečníka, navodzujúceho inú atmosféru.

Vrstvenie striedajúcich sa situácií, v ktorých sa jednotlivec stáva súčasťou celku a následne sa ocitá v úlohe obete (čiastočne a viditeľnejšie s ním pracuje už inscenácia Jadro), tento motív vyznieva síce v pozadí, ale celú dramaturgickú štruktúru inscenácie viac tlačí k tajomstvu, čo sa oproti Jadru zdá byť vhodnejšie riešenie.

Inscenácia lavíruje na hranici medzi negatívnym a pozitívnym, ale celkový dojem sa aj vďaka finálnej práci na materiáli priklonil k nádeji. Prvky agresie, výjav s náznakom znásilnenia či bojové výpady, ktoré sú silne podporované mohutným bubnovaním, vracajú dianie smerom k spodobeniu zla. Toto striedanie pozitívnej a negatívnej polohy, podporené aj hudobne, sa v priebehu inscenácie objaví niekoľkokrát.

Silná je hudobná stránka inscenácie (autor hudby Matej Haász), ktorú tvoria bicie a dva saxofóny. Nástroje zvukovo tvoria dve nálady: na jednej strane jemnejší zvuk saxofónov, na druhej bicie – tvrdšia basová línia, evokuje násilie. Sporné sa môže zdať zapojenie aj reprodukovanej hudby, ktorá síce doplňuje tú živú, no miestami ju zbavuje údernosti. Hudobníci Michaela Turcerová, Pavol Pondelík, Samuel Juráš netvoria len pasívny hudobný sprievod, pohybovo sa zapájajú do niektorých scén. Saxofonistu obliehajú tanečníci v kruhu, bubeník bubnuje paličkami po tele tanečnice, saxofonistka sa ocitne uprostred tanečnej variácie. Živá i reprodukovaná hudba vytvárajú priestor pre zvýrazňovanie významovosti atmosféry. Sú kľúčom k precíteniu jednotlivých scén, ktoré v sebe vrstvia témy ako nenávisť, frustrácia, závisť a tieto pocity vyústia do vzájomných súbojov. V závere za stáleho bubnovania tanečníci defilujú v útvaroch, ktoré pripomínajú bojové útvary vojsk na bitevnom poli. V pozadí sa projektujú historické dokumentárne záznamy svetových diktátorov.

Inscenácia Divadla Štúdio tanca Prevaha dobrého spracúva princíp boja, no na scénach vidieť aj boj inscenačný, presnejšie dramaturgický. Na ploche jednej inscenácie sa ocitli tematicky podobné variácie, ktoré v istých momentoch gradujú, v ďalších poľavujú a vytvárajú efekt rieky. Tá prúdi krajinou do mora, ktoré ako diváci len matne tušíme.

Publikované online: 11.4.2018

Marek Godovič

Marek Godovič (1978) je absolventom Vysokej školy múzických umení v
v odbore divadelná veda a polonistika a Filmovej a televíznej fakulty Akadémie múzických
umení v Prahe v odbore scenáristika a dramaturgia. V priebehu štúdia sa zúčastnil
semestrálnych pobytov na Escola Superior de Teatro e Cinema v Lisabone a na  Jagielonskej
Univerzite v Krakove. Ako autor, dramaturg a scenárista spolupracoval na rôznych
divadelných a rozhlasových inscenáciách. Od roku 2011 pracuje v Divadelnom ústave v
Štúdiu 12.  Recenzie a kritiky publikoval v  časopise kod, SME, Tanci, Salte či Pravde. Ako kritik sa
zaoberá súčasnou drámou, fyzickým divadlom a súčasným tancom.