Na cudzej planéte a predsa na Zemi alebo sci-fi inak

Vytlačiť

Preklad: Dária Fojtíková Fehérová
Dramaturgia: Miriam Kičiňová
Dramatizácia: Jan-Willem van den Bosch a Miriam Kičiňová
Scéna, kostýmy, svetelný dizajn: JaOnMi (Michal Lošonský, Ondrej Zachar, Ján Ptačin)
Hudba: Simon McCorry
Réžia: Jan-Willem van den Bosch
Asistent réžie a tlmočník: Peter Vaco 

Učinkujú:
Kelvin: Michal Soltész
Snaut: Peter Čižmár
Sartorius, Gravinská: Dana Košická
Harey: Tatiana Poláková
Vedec 4, Munitius, Otázkar: Adriana Ballová
Vedec 3, Giese, Riaditeľ Svetového ústavu kozmológie, Čierny chlapec: František Balog
Gibarian, Vedec 2, Messenger: Tomáš Diro
Vedec 1, Berton, Grattenstrom: Andrej Palko

 

Zvuky sláčikov pripomínajúce ladenie – skôr útržky melódie bez rytmu a zjednocujúcej linky. V strede javiska vysoká stena postavená zo železných mriežok prekrytá bielou látkou rozdeľujúca ho na dve časti. Na stene vysvietené slovo Solaris – názov hry, ktorý diváka uistí, že je na správnom mieste, ale aj pomenovanie planéty a vesmírnej stanice, ako sa dozvieme neskôr. Podobu viditeľnej časti javiska dotvára kreslo, na zemi položené kocky zo železnej mriežky rovnako ako predeľujúca stena aj podlaha. Rovnaké železné kocky sú umiestnené aj po obidvoch stranách javiska na vyvýšenom mieste.

Už úvodné signály pozornému divákovi napovedali protiklady, ktoré sa rozvinuli počas predstavenia a tematizované sú aj v pôvodnom prozaickom texte Stanisɫawa Lema. Pravidelnosť okienok v železnej štruktúre je obrazom usporiadanosti, nespochybniteľných istôt a právd, arytmická a nemelodická hudba zas pôsobí vyrušujúco, prináša relativizáciu, skrat či chybu. Samotný žáner sci-fi asociuje protiklad chladnej neosobnosti a sterility strojov či vesmíru vôbec a subjektívnosti, emocionálnosti až iracionálnosti charakteristickej pre človeka.

Začiatok hry na košickom javisku Malej scény je „nekošicky“ dramatický (väčšina predstavení sa rozbieha akosi pomaly, bez napätia). Za zakrytou stenou na pohybujúcom sa lôžku leží muž v skafandri, viditeľný len vďaka osvetleniu. Prostriedkom gradovania úvodných scén je obraz vytvorený pomocou svetiel a tienenia, projekcia i zvuk rádiového spojenia odletu i pristátia Kelvina (protagonistu) na stanici Solaris.

Dejová línia sa začína rozvíjať rozhovorom Kelvina s vedcom Snautom, ktorý prichádzajúceho nespozná, je vystrašený, jeho výpoveď pôsobí na divákov, rovnako ako na Kelvina, nelogicky a zmätene. Zápletku s tajomstvom vytvára nielen oznámenie o samovražde Gibariana – vedca pôsobiaceho na stanici, ale aj Snautovo varovanie pred možným stretnutím s neznámymi bytosťami, ktoré sa na lodi nachádzajú popri trojčlennej posádke (Snaut, Kelvin a ďalší vedec, ktorý je na Solarise dlhší čas, Sartorius). Po následnom príchode do kajuty Kelvin skutočne počuje zvuky ženských krokov, objektívne informácie o planéte a hlavne o oceáne, ktorý sa správa podľa výskumov ako živá bytosť, sa dozvedá z denníka posádky.

Treba oceniť spracovanie týchto informácií o planéte, ktoré divák potrebuje k celkovému pochopeniu hry. Tvorcovia nezvolili jednoduchšiu cestu klasického prečítania denníkových zápiskov postavou. Poznatky solaristov (vedcov zaoberajúcich sa špecifikami planéty) sú predstavené naživo štyrmi postavami, ktorých magnetofonické robotické výpovede sú sprevádzané skratmi – zaseknutiami, ktoré sprevádza zvukový šum, a vystriedaním hovoriaceho. Stroboskopické svetlo odrážajúce sa od bielych plášťov vedcov rozdelených priečnymi čiernymi pruhmi efektne zdôrazňuje fragmentárnosť výpovede. Prerušovanie prenosu je nielen originálnym využitím divadelných prostriedkov pri spracovaní literárnej predlohy, ale aj cestou k vytvoreniu komického efektu, ktorý je po dramatickom úvode chvíľou uvoľnenia pred ďalším zauzľovaním deja.

Kelvin začína postupne chápať, čo sa pod vplyvom oceánu na stanici deje, keď sa v jeho kajute objaví jeho mŕtva manželka. Prítomnosť „hostí“ – spredmetnených spomienok, ktoré sa vždy dotýkajú traumy postáv – príbeh nielen posúva dopredu, prináša do hry aj reflexívnosť či filozofickosť. Na jednom mieste v predstavení postava Snauta vysloví myšlienku, že najhoršie nie je to, čo sa reálne stalo, ale to, čo sa udialo len v myšlienkach. Bývalá manželka, ktorá si nepamätá, ako sa na stanicu dostala, prichádzajúc na to, že je len výtvorom oceánu, sa veľmi naliehavo pýta, či je skutočným človekom, alebo len nástrojom. Protagonista sa presvedčí, že nie je schopný žiť bez preludu bývalej manželky z pocitu viny a potreby očistiť sa.

V jednom z rozhovorov dramaturgička M. Kičiňová uviedla, že do tejto hry chceli zapracovať z každého trocha v záujme osloviť čo najširšie publikum – prvky sci-fi, detektívneho príbehu aj rozvinutie ľúbostného vzťahu. Zaradenie k žánru sci-fi vyplýva zo samotného charakteru literárnej predlohy, ktorá patrí medzi najstaršie vedecko-fantastické texty vôbec. Štandardnými prostriedkami pri spracovaní sci-fi predlohy je zväčša snaha o vytvorenie vesmírnej atmosféry pomocou kubistickej scény, futuristických kostýmov a elektronickej hudby. Originalita prístupu režiséra, dramaturgie aj tvorcov výtvarnej stránky tak spočíva aj v rezignácii na „štandardné“ postupy. Sci-fi ladenie sa napriek tomu, že nie je prvoplánové prejavuje na viacerých úrovniach v konkrétnych scénických prvkoch – vystavaní scény a jej zobrazení, použití scénických predmetov, zvukovej stránke predstavenia, v práci so svetlom a obrazom aj v kostýmoch.

Rozdelenie scény na viditeľnú prednú časť a zadnú, ktorú je vidieť len pri nasvietení, umožňuje dej dramatizovať – pri úvodnej scéne pristátia aj pokuse Harey vziať si život. Odsunutie samovraždy zo zorného poľa diváka je výrazom etického prístupu tvorcov a ich vnímania sily samotného okamihu, ktorý nemusíme priamo sledovať, aby sme vnímali jeho tragiku. Členenie scény pomáha oddeľovať konkrétne priestory – Kelvinovu kajutu aj laboratórium vedca Sartoriusa stvárneného osviežujúco herečkou, ktorá sa priamo pred divákom ocitne len zriedka, zväčša sa ozýva len spoza dverí alebo pomocou dorozumievacích prostriedkov. Laboratórium a rovnako aj otvárací poklop v podlahe zdôrazňujú popri horizontalite aj vertikalitu celej scény. Na mriežkovanej stene sa počas predstavenia objavuje obraz krvi skúmanej v mikroskope, projekcia rádiových vĺn pri prílete Kelvina pripomínajúca aj zápis ľudského pulzu, ikonky sprchy, vešiaka a srdca, ktoré rozdeľujú Kelvinovu kajutu na menšie izby.

Jedným z nosných prvkov predstavenia je práca so svetlom. Je využité nielen na upriamovanie pozornosti diváka, vytvára aj atmosféru – napríklad použitie červeného svetla asociuje napätie a tajomnosť. V hre je funkčne využitý aj svetelný strih, postavy sú zastavované počas príchodov, odchodov aj rozhovorov. Gradovaním deja sa intervaly skracujú, ku koncu hry je členenie na malé úseky a časté prerušovanie deja vyrušujúce a redundantné.

V košickom predstavení je popri vizualite (práci so svetlom či projekciou obrazu), ktorá zodpovedá súčasným trendom v divadelnej produkcii, posilnená aj auditívnosť. Nevytvára ju len použitie hudby alebo samotný prejav hercov, ale aj rôzne nahrávky – vysielačkové spojenie, nahrávka denníka či poznámky vedcov. Atmosféru vesmírnej lode dotvára aj zvuk zatvárania dvier či šumenie. Výkriky hercov spojené so zvukom alarmu pri najvyhrotenejšej hádke medzi Harey a Kelvinom však hlasitosťou stáli na hranici únosnosti (len chvíľu pred zakrytím uší). Niektoré momenty inscenácie trpeli únavnou deklamatívnosťou – napríklad mechanicky opakovaná otázka, ktorou sa Michal Soltész ako Kelvin vyzvedal na zmiznutie Gibariana, alebo slová upozornenia sprevádzané zdvihnutým prstom. Výkon Soltésza v predstavení bol značne nevyrovnaný – okrem pomerne častých chýb v replikách dikcia jeho reči pôsobila strojene najmä pri opytovacích vetách (prízvuk bol vždy na poslednom slove). Miestami ukričaný prejav nepomohol vytvoriť dynamickú, civilnú a autentickú postavu, ktorú si rola Kelvina vyžadovala. Kompaktnejšie bolo spracovanie Petra Čižmára, ktorému sa podarilo presvedčivo stvárniť úlohu Snauta – muža deformovaného prítomnosťou ľudí oživených spomienkami. Z mladších hercov boli nadpriemernými výkony Tomáša Dira a Andreja Palka, ktorých úloha je o to ťažšia, že sú v hre obsadení do komických aj vážnych rol.

Podpisom kreatívnej skupiny JaOnMi sú okrem scény a svetiel aj kostýmy. Zaujímavým je výber materiálov – guma, sieťovina, rôzne umelé a lesklé látky. Mužské kostýmy sú v tlmených farbách jednoduchých strihov dotvárané rôznymi druhmi gumákov, ženské oblečenie pôsobí výpravnejšie, symbolickú úlohu nadobúdajú šaty Harey s kozmickou potlačou aj kostýmy Adriany Ballovej vystupujúcej v rôznych úlohách. Aj na práci s kostýmami sa odráža spôsob uchopenia témy – namiesto zložitého aj nákladného vytvárania ilúzie budúcnosti atmosféru inakosti navodzuje podobnosť oblečenia hercov s teplákmi či gumáky, asociujúce minulosť, akúsi retro atmosféru, ktorá nám je vzdialená rovnako ako budúcnosť.

Celkovo sa tvorcovia sústredili na zachytenie, priblíženie deja a vytvorenie špecifickej (azda aj neopakovateľnej) atmosféry, čo sa im nepochybne podarilo. Reflexívnosť (úvahovosť), v próze S. Lema prítomná vďaka Kelvinovi, ktorý priamo vypovedá o skutočnostiach, však možno na škodu veci ustúpila do pozadia. Otázky o zmysle existencie a jej pravdivosti, o tom, prečo človek potrebuje vzťahy a či je len nápodobou niekoho iného, ktoré literárne spracovanie usúvzťažňovali s mytológiou či existencializmom, v divadelnom spracovaní pre košické publikum trocha stratili na naliehavosti. Možno aj preto, že sa do hry snažili dať z každého trochu.

Publikované online: 16.2.2016

Daniela Burdová

Daniela Burdová vyštudovala učiteľstvo slovenský jazyk a literatúra a estetickú výchovu na Prešovskej univerzite v Prešove. Na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika  v Košiciach ukončila postgraduálne štúdium v odbore literárna veda. Pôsobila na Katedre slovakistiky, slovakistických štúdií a komunikácie UPJŠ ako odborný asistent. Venuje sa zväčša súčasnej literatúre. Vedie súťaž a dielne tvorivého písania Ars Šafarikiana.