Mýtus verzus skutočnosť na doskách košickej opery

Vytlačiť

Hudobné naštudovanie: Igor Dohovič, Marián Lejava
Réžia: Michal Spišák
Scéna a kostýmy: Diana Strauszová
Videoprojekcia: Michal Haruštiak
Dirigenti: Igor Dohovič, Marián Lejava
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Dramaturgická spolupráca: Peter Hochel
Asistent dirigenta: Jan Novobilský
Asistent réžie: Eva Nováková, Miroslava Rendeková
Koncertný majster: Peter Michalík
Korepetítor: Jan Novobilský, Júlia Grejtáková
Inšpicient: Viera Hronská, Magdaléna Kovalčíková
Šepkár: Klaudia Kovalčíková, Magdaléna Kovalčíková 

Mozart a Salieri

Libreto: Alexander Sergejevič Puškin
Preklad: Šimon Marinčák
Hudobné naštudovanie a dirigent: Igor Dohovič

Osoby a obsadenie
Mozart: Maksym Kutsenko
Salieri: Michal Onufer 

Bohom milovaný

Námet, koncept a libreto: Marián Lejava
Libreto a dramaturgia: Zuzana Šajgalíková
Hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Lejava

Osoby a obsadenie
Mozart: Maksym Kutsenko
Salieri: Michal Onufer
Sophie: Michaela Várady
Constanze: Viera Kállayová
Süssmayr/Moscheles/Doktor Neumayr: Zdenko Vislocký
Schack/Karl Mozart/Mozart za scénou: Anton Baculík
Hofer/Doktor Fitzgerald: Marián Lukáč
Gerl/Doktor von Lobes: Marek Gurbaľ

 

Vznik a uvedenie nového hudobnodramatického diela slovenského autora je historickou udalosťou. Ak dielo vznikne na objednávku, je potrebné hovoriť o výraznej snahe prispieť k rozvoju slovenskej hudobnej kultúry.

Hudobný skladateľ, dirigent a pedagóg Marián Lejava (1976) je výraznou osobnosťou v kultúrnom živote nielen na Slovensku. Jeho kompozičnú techniku je možné zaradiť do oblasti sonoristiky a elektroakustiky, no jej základom nie je experiment, ale dobre zvládnuté kompozičné remeslo. Myšlienkou zhudobnenia posledných chvíľ života skladateľov viedenského klasicizmu (tzv. prvej viedenskej školy) sa Lejava začal zaoberať už v roku 2010, a tak ho objednávka zo ŠD Košice na skomponovanie novej opery našla pripraveného. K uvedeniu jednoaktovej opery Rimského-Korsakova Mozart a Salieri vznikla opera – hudobné divadlo – Bohom milovaný. (Lejava sa pri pomenovaní hudobného druhu svojho diela pridržiava označenia hudobné divadlo. Jeho názov vznikol modifikovaním mena Amadeus – Bohumilý.)

Lejavov umelecký čin je možné hodnotiť ako unikátny, nakoľko jeho zámerom bolo pri tvorbe námetu a libreta vychádzať predovšetkým z historických faktov, ktoré by demýtizovali legendy o smrti Wolfganga Amadea Mozarta a rehabilitovali meno Antonia Salieriho. Lejava so podieľal aj na librete. V spolupráci s dramaturgičkou Zuzanou Šajgalíkovou vznikol text, ktorý je vytvorený na základe dobových prameňov a historických údajov z niekoľkých biografií (Nissen, Niemetschek, Braubehrens, Volkmar). Príbeh o nenávisti, žiarlivosti a zrade (Salieri otrávil Mozarta, lebo nemohol zniesť jeho genialitu) s démonickou zápletkou (objednávka zádušnej omše od neznámeho muža v čiernej maske) a s emotívnym záverom (Mozart pochovaný na neznámom mieste v hrobe pre chudákov) je ideálny pre román, drámu či film. Ale opera? Rimského-Korsakova iste zaujal nielen príbeh, ale predovšetkým poetika Puškinovej „malej“ tragédie – Mozart i Salieri. Text, stvorený na melodické spracovanie, dýcha emóciami a Korsakov tak prikladá prvoradý význam spevu. Orchester nie je dominantný. Puškinova dráma vykresľuje Salieriho nielen ako rozzúreného zúfalca zožieraného závisťou, ale stavia ho do pozície akéhosi „záchrancu umenia“ a „obrancu spravodlivosti“. Ako k tomu prídu všetci skladatelia, ktorí poctivo robia svoje remeslo, snaživo pracujú a stanú sa iba prachom popri Mozartovej genialite?

Dej Korsakovovej opery sa odohráva v miestnosti v Salieriho dome. Salieriho „monológ“ odráža jeho psychický stav – bojuje s myšlienkou použiť jed. Na pravej strane scény je čierny klavír – krídlo. Salieriho kostým v dominantnej červenej farbe s čiernymi doplnkami a čiernou parochňou symbolizuje peklo a diabla. Mozart prichádza odetý v svetlom kostýme s neupravenou, strapatou parochňou a prináša so sebou atrapu spinetu v bielej farbe. Prečo je spinet v zmenšenej veľkosti? Je pre Mozarta hračkou v rukách večného dieťaťa? Hrať na ňom je preňho „hračka“? Privádza so sebou aj slepého huslistu, ktorý przní jeho melódiu. Neuvedomuje si, že tým ešte viac dráždi Salieriho, ktorý hovorí: „Ty, Mozart, nie si hoden seba samého. Ty si Boh a nevieš o tom.“

V druhom obraze, ktorý sa odohráva v hostinci, je čierne krídlo použité ako stôl, na ktorom je aj pohár s otráveným vínom. Scéna ostáva úplne rovnaká, a tak v divákovi vyvoláva dojem, že sme ešte stále u Salieriho v dome. Mozart vypije otrávené víno a sadá si za čierny klavír, rozpráva Salierimu o záhadnom objednávateľovi Requiem a začne hrať úryvky z neho. Zo zadnej „steny“, ktorú tvorí záves z visiacich stúh, k nemu pristúpi zbor v červených kostýmoch a hudba znie ako keby reprodukovane – v jeho hlave. Na zadnú „stenu“ je po celý čas premietaný červený kruh v bielom poli. Ten sa pomaly zväčšuje a Mozart prestáva hrať, oznámi svojmu „priateľovi“, že sa necíti dobre a odchádza domov. Salieri (Michal Onufer) ostáva sám so svojím svedomím a plače.

Režijná koncepcia a scéna s využitím farebných symbolov je minimalistická – červená, čierna a biela. Spevákom nie je čo vyčítať. Perfektne zvládnutá dikcia ruského jazyka nielen u Kutsenka, ktorý pochádza z Ukrajiny, s vynikajúcou artikuláciou a úprimnosťou hereckej výpovede, tvorili symbiózu s výborným výkonom orchestra pod dirigentským a umeleckým vedením Igora Dohoviča. Chcela by som vyzdvihnúť úprimnosť a detskú naivitu, ktorú sa podarilo stvárniť Maksymovi Kutsenkovi (Mozart).

 

Po prestávke dej „pokračuje“ v Lejavovom spracovaní a pod jeho taktovkou. Červený kruh premietaný na zadnú stenu – záves – sa mení na bizarný tvar (choré srdce) a elektronický zvuk (hučanie v hlave) sprevádza celú úvodnú scénu – Prológ. Postupne sa vynára z tmy postava staručkého Salieriho, ku ktorému prichádza jeho žiak Mocheles. Zbor za zadným závesom spieva koláž z motívov Korsakova, Mozartovej opery Čarovná flauta, Salieriho opery Tarare a tiež z Mozartovho Requiem. Salieri sa zamýšľa nad absurditou lživých klebiet, vyzýva svojho žiaka, aby dal veci na pravú mieru a hovorí: „Mozart zomrel, aby žil. Ja žijem, aby som zomrel.“

Prvá scéna (Samota 1) – za sprievodu zboru „prichádza“ Mozart. Neustále píše. Škrabanie jeho pera na papier Lejava vyjadril elektronickým zvukom v spojení s kontrapunktom v orchestri. Zbor rozhadzuje notové papiere. Prichádza Mozartova manželka Constanze a vyčíta mu neustálu prácu na zádušnej omši. Mozart však komponuje ďalej. Jeho nehybné telo leží na zemi, no ruka neprestáva písať – zvuk škrabania perom na papier pokračuje.

V Druhej scéne (Skúška), ktorá sa odohráva niekoľko hodín pred Mozartovým skonaním, prichádzajú k nemu jeho priatelia a švagor Hofer. Speváci Franz Xaver Gerl (Marek Gurbaľ) a Benedikt Schack (Anton Baculík) prinášajú dobré správy o úspechu Čarovnej flauty a tlmočia Salieriho pochvalné vyjadrenie. Na zemi sú stále rozhádzané noty so zápisom Requiem. Muži začínajú spievať Recordare Confutatis. Süssmayer (Zdenko Vislocký) si sadá k atrape spinetu. Mozart dáva interpretom inštrukcie, napätie sa stupňuje. Mozart sa rozplače a jeho priatelia pomaly odchádzajú a odnášajú spinet ako rakvu. Hra sa skončila. Situácia je vážna. Po hudobnej stránke ide o jednu z vrcholných scén opery. Vypätá, ale pritom krásna harmónia v orchestri je lemovaná elektronickým zvukom hučania a neutíchajúcim drsným zvukom violončiel. V tejto scéne dosiahlo svoj vrchol aj interpretačné umenie spevákov.

Sofistikovaná je aj výstavba tretej scény (Samota 2), v ktorej Mozart ostáva po odchode priateľov sám, pomaly sa upokojuje a začína spievať svoje úvahy o smrti. V mysli sa mu objavujú hlasy a postavy (sú to ženy, ktoré sa objavujú v stuhách závesu). Počuje hlas Salieriho a rozpráva sa s ním. Ich duet vyznel v podaní sólistov veľmi emotívne. Mozart je zmierený, no Salieri nie. V orchestri počujeme neustále dva silné zvuky: vysoký a nízky tón, ktoré sa postupne stratia, čas prestáva existovať, lebo v smrti sme si všetci rovní.

Vo štvrtej scéne (Horúčka) sa dej presúva v čase až do roku 2015 do bližšie neidentifikovaného televízneho štúdia, v ktorom sa odohráva diskusia s odborníkmi o príčinách Mozartovej smrti. Premena scény je rýchla a jednoduchá, pri plnom svetle klesá zhora zrkadlová guľa. Ocitneme sa ako keby vo virtuálnej realite, kde je možné, aby sa objavili aj reálne postavy z histórie. Dve staršie dámy reprezentujú Constanze a jej sestru Sophie, dospelý muž Mozartovho syna Karla. Salieri je „prevtelený“ do postavy moderátora celej diskusie. Odborníci, doktor Fitzgerald a doktor von Lobes, konštatujú, že smrť nastala v dôsledku reumatickej horúčky. Všetci sledujú vo „filmovej podobe“ Mozartovu smrť. Už niekoľkokrát spomínaný svetelný kruh na zadnom závese zmení farbu na zelenú – symbol nádeje. Pravda je potvrdená. No vzápätí sa zelené svetlo rozpadáva, akoby vyjadrovalo pochybnosti. Napokon sa opäť spojí. Nastane ticho. Počuť iba neustále hučanie. Salieri odchádza a tvári sa víťazoslávne. Režijné spracovanie tejto scény vytvára ilúziu. Vo svete fantázie či v sne sa môžeme stretnúť a „rozprávať“, s kým sa nám zachce. „Televízne štúdio“ však pôsobilo skôr ako priestor pre populárne zábavné vedomostné súťaže, a nie ako priestor pre serióznu odbornú diskusiu. Moderátor-Salieri pôsobil tiež skôr ako šoumen. Režisérova „humoristická vsuvka“ v podobe hereckej kreácie Mareka Gurbaľa (Doktor Lobes), veľmi podobnej Mr. Beanovi, bola skôr rušivá ako funkčná.

Piata scéna (Samota 3) – zbor spieva citovaný text správy z novín o skladateľovom úmrtí. Constanze, Sophie, Schack a Salieri ozrejmujú dobové zvyklosti pochovávania mŕtvych. Zbor spieva fragmenty z nedokončenej Amen-fugy z Requiem. Zvuková koláž sa stupňuje. Salieri sedí unavený na stoličke a z jeho úst zaznievajú slová: „Som do teba vrytý, som to ticho, čo po tebe ostalo.“ Z orchestra zaznievajú trombónové glissandá. Salieri vstáva a zbiera noty, rozhádzané po zemi. Dáva tým najavo, že si váži jeho hudbu, a hovorí: „Ďakujem ti, Mozart, vďaka tebe som existoval.“ Z hudby ostáva znieť iba elektronické hučanie.

Skončila sa 8. repríza košickej inscenácie. Pri pohľade na malý počet divákov je zrejmé, že to bolo jedno z posledných uvedení. Škoda. Nikto neoznamuje svetu, že na Slovensku vznikla unikátna podoba hudobno-dramatického tvaru s hudbou bezpochyby konkurujúcou iným svetovým dielam. Režisér Michal Spišák pristúpil k obom dielam s rešpektom k hudbe samotnej. V jeho koncepcii nie sú cítiť žiadne násilné činoherné „implantáty“. Výborne si porozumeli s autorkou scény a kostýmov, Dianou Strauszovou. Minimalizmus v symboloch vyjadrených veľmi jednoznačne pomohol k cieľu, ktorý si stanovil skladateľ Marián Lejava: vyjadrovacími prostriedkami umenia objasniť historické fakty. Napriek tomu, že speváci košickej opery sú zvyknutí na klasický operný repertoár, zvládli „uchunemilé“ spievanie vynikajúco. Okrem už spomínaných hlavných protagonistov Maksyma Kutsenka a Michala Onufera vynikli aj Michaela Várady (Sophie) a Viera Kállayová (Constanze). Zbormajster Lukáš Kozubík pripravil zbor na výstupy tak, že svoju úlohu spoľahlivo zvládli. Pri pohľade na Mariána Lejavu, ktorý svoje dielo dirigoval, mi napadol návrh na „Šiestu scénu“: Stretnutie Mozarta, Salieriho, Korsakova a Lejavu. Námet na ďalšiu operu?

Publikované online: 5.10.2017

Katarína Burgrová

Katarína Burgrová absolvovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a doktorandské štúdiu na Pedagogickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove, kde aj pôsobí ako odborná asistentka na Katedre hudobnej a výtvarnej výchovy. Ako autorka a koordinátorka hudobno – vzdelávacích projektov pre deti a mládež pôsobí tiež v občianskom združení Prešovský hudobný spolok – Súzvuk. Venuje sa aj hudobnej historiografii. Je autorkou troch zväzkov pramenno-kritickej edície Musica Scepusii Veteris. Píše odborné recenzie do mesačníka Hudobný život.